Tie predstierali, že sa snažia presadiť svoju "nezávislú agendu", v skutočnosti však podporovali záujmy klientov Burson -- Marsteller.

Príkladom môžu byť aktivity "Európskych žien pre testovanie malých DNA vírusov". Podporovala ich aj známa herečka Elizabeth Hurley, až kým sa v anglickej tlači nedočítala, že je to vlastne kampaň Burson -- Marsteller. Tá sa tak snažila podporiť predaj nového produktu pre svojho klienta -- americkú biotechnologickú firmu Digene. Bývalá partnerka herca Hugha Granta sa po tomto zistení od všetkých aktivít Európskych žien okamžite dištancovala. Touto aférou sa pred troma rokmi podrobne zaoberal britský denník Guardian ZDE).

Sociálny demokrat van Hulten nie je samozrejme jediný, koho zlákali vysoké zárobky v konzultačných a lobingových agentúrach. V mene firiem, ktoré sa snažia prispôsobiť európsku sociálnu a environmentálnu legislatívu potrebám svojich klientov, lobuje aj bývalý prezident Európskeho parlamentu Pat Cox (pridal sa k svetoznámej konzultačnej firme APCO ZDE), jeho viceprezidentka a liberálka Elly Plooij van Gorsel a mnohí ďalší.

Tento fenomén sa volá otáčavé dvere a do verejnej diskusie prináša dve otázky: v prvom rade spochybňuje integritu bývalých europoslancov, keďže ako politici často krát reprezentovali absolútne odlišné postoje ako teraz (najmä sociálni demokrati). Druhou otázkou je konflikt záujmov. Ak poslanec vyjednáva o práci so svojím budúcim zamestnávateľom a pritom je stále vo funkcii, háji ešte záujmy svojich voličov, alebo už lobistickej firmy?

Toto miešanie rolí podkopáva dôveryhodnosť európskych inštitúcii a spochybňuje demokratický mandát dotyčných poslancov. Voliči ich totiž na zodpovedné posty nedosadili preto, aby obhajovali záujmy nadnárodných firiem, ale obyčajných ľudí. To, že tieto záujmy sú občas v protiklade, je pritom viac ako jasné.