Odkedy komix vznikol, pracoval so svojím vlastným tempom, odlišným od knižného i od filmového. Nakreslená situácia bola, presne naopak než v knihách, nie ilustráciou textu, ale samotným jadrom, ktoré posúva dej, a zase text v bublinkách ilustroval obraz. Vznikla tak komixu vlastná miera realistickosti, lepšie povedané nadsádzky, ktorá mala predovšetkým stimulovať fantáziu čitateľa obrázok od obrázu, ale s tým, že mu základnú predstavu už načrtla. Keď skáče Spiderman po múroch a stíha ešte siahodlhé monológy, nejde o zápis realistickej akcie (ako pri filme), ale o sled samostatných mikropríbehov, ktoré si čitateľ predstaví ako mikroklip s už zobrazeným, nakresleným vrcholom (teda s miestom, kde sa niečo dôležité stane alebo kde hrdina vyzerá najpôsobivejšie). Napriek veľkej názornosti je tak komix stále záležitosťou fantázie, a v tomto zmysle má bližšie ku knihám.

Previesť komix do filmovej podoby je preto ťažká úloha. Väčšinou sa volí cesta vzniku nového filmu, ktorý má s komixom spoločných hrdinov a zhruba dej, samozrejme, prispôsobený filmovému zobrazovaniu. Pri niektorých komixoch, ktorých sláva je založená na nenapodobiteľnej grafickej stránke a na svojskom tempe (kde sa necháva obraz pôsobiť miesto slov, pričom tento obraz, v realite krátky, je naschvál ponúkaný ako zvečnená ikona), sa to však nedá, lebo by sa stratila ich výnimočnosť. Najdôležitejšia je kresba. A vďaka kresbe tak ustupuje realistickosť. Svojou jednoduchosťou alebo pátosom aj dej podporuje kresbu a upriamuje na ňu celú pozornosť, pričom však fantázia čitateľa stále dotvára väčšinu detailov.

To je napríklad prípad komixov Franka Millera. Najznámejšie sú Sin City a teraz 300: Bitva u Thermopyl. Oba komixy boli sfilmované. Sin City si však ponechala silnú štylizovanosť i v príbehu, i v grafickej stránke, čím sa režisérovi Robertovi Rodriguezovi podaril najťažší kúsok -- preniesť, skutočne preniesť komix na plátna kín. Režisér 300: Bitva u Thermopyl Zack Snyder sa však, napriek úspechu City, vydal cestou realistickosti -- a zrazu sa ukázalo, aký je komix bez grafiky a bez fantázie smiešny.

Film totiž silne obmedzuje fantáziu diváka. Tú jednak potlačuje presný obraz hrdinu (ktorý už má tvár, oblek, ale aj mimiku, pohyb a najmä hlas), a jednak čas -- divák jednoducho nestíha zapájať aj vlastné dumky. Jediné, na čo si musia tvorcovia dávať pozor, je aby im príliš neunikla logika alebo fyzika -- ak niečo príliš bije do očí, divák sa zasekne a filmu prestane veriť, a v tom prípade ho dopozerá s úškrnom a odmietnutím.

Návšteva kina je tak vlastne divákom vopred očakávané o dopredu odsúhlasené "oblbovanie" -- ja si zaplatím, tak ma tu v tme a separácii oblbnite; a ak to budete vedieť, vyvolám si svoje emócie akoby to bolo naozaj a budem z toho mať síce falošnú, ale hlbokú a nakoniec aj peknú spomienku.

300: Bitva u Thermopyl však zastal na polceste. Ponechal si síce zvláštne farby, výnimočnú grafiku, nadľudské výkony i veľa nadsádzky, ale naopak posúvanie deja i herectvo prisunul priveľmi blízko k bežnému filmu. Až tak, že obraz napriek snahe začal dominovať -- a divák odpojil fantáziu a ako v kine, začal si všímať dej. A ten, zrazu odhalený, sa ukázal priveľmi slabučký. Napokon, ako v komixe skoro každý...

To, že s históriou tento film nemá nič spoločné, sa napokon dalo očakávať od začiatku. Realistickosť však tvorcov neustále lákala. Ale približovať sa k realite pri filmovom komixe je podobné, ako keď muchu láka oheň -- čím bližšie sa priblíži, tým viac riskuje, že zhorí. A podľa mňa sa priblížili príliš. Sparťanský kráľ i jeho žena sú napríklad na úvod veľmi civilní, čo je v rozpore s ich neskoršou nadľudskosťou. Keď (podľa všetkého) človek prepichne druhého, oblečeného v kompletnom brnení, slabučkou jednoručnou kopijou skrz-naskrz a ozve sa zvuk mokrej kapusty, to už prekvapí aj otrlého komixového konzumenta -- a taký hrdina by radšej nemal pôsobiť civilne. Spidermanovi by sme to uverili. Aj Heraklovi. Ale civilistovi?

Nehovoriac už o likvidovaní slonov, nosorožcov, tisícok nepriateľov i transvestitských kráľov...

Boj hŕstky Sparťanov proti presile je dnes už legenda. Aj zobraziť by sa teda mala ako legenda. A v tej je predsa obyčajných ľudí málo, zato hrdinov, bohov a pátosu veľa. Ak by dej a postavy poňali ako shakespearovské vystúpenie, mohlo to dopadnúť lepšie. Vznikla by tak jedna veľká obrazová báseň -- síce možno priemerná, ale ako nový počin v kinematografii by sa nestratila. A pokojne aj vo veršoch. Takto, aj napriek niektorým veľmi pekným scénam, výbornému Gerardovi Butlerovi ako hlavnému predstaviteľovi a značnej vernosti predlohe, vzniklo veľmi rozpačité dielo, vyvolávajúce namiesto hlbokých pocitov skôr konšpiračné otázky -- kto si ho objednal? A prečo, úplne náhodou, sa niekdajšia Perzia dnes volá Irán?

Podľa mňa sa film 300: Bitva u Thermopyl stal iba výsledkom rôznych trendov, ktoré v ňom našli svoje vyjadrenie. Masové bitky, hrdinovia civilizácie, historické predlohy (ale videné z dnešného pohľadu), a koniec koncov i dokonale vyšportované telá, to je dnešná móda vo filme. Nadľudské výkony, štylizácia a schematickosť zase dominujú v komixe. I v legende. A experiment s farbami, podobný ako v Sin City, mal potlačiť prílišnú realistickosť i samostatne zapôsobiť -- to azda celkom aj vyšlo. Ale dohromady to akosi spolu nedrží. Nedoťahuje ani do jedného konca. Ako som vravel, film ostal na polceste. Ej bisťu, škoda, 300: Bitva u Thermopyl hrmených!!!

A že ho ktosi kdesi môže využiť na vlastnú propagandu... nuž, tak či tak to robia stále. Nie?