20. 4. 2007
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
20. 4. 2007

Zvolia si Škóti samostatnosť?

Od januára je Škótsko na titulných stranách novín oveľa častejšie ako v minulosti. Najväčšiu zásluhu na tom má kríza tristoročného manželstva anglickej ruže a škótskeho bodliaka. Severne od Hadriánovho múru nebola únia s Anglickom nikdy príliš obľúbená a napriek tomu tento štátny zväzok pretrval oveľa dlhšie ako spoločný štát Čechov a Slovákov.

(Vyšlo v londýnském časopise Echomagazín.)

A prečo vlastne toľko rečí o Škótsku a budúcnosti Británie ? Dôvody sú dva. Tým prvým je, že prvého mája uplynie presne tristo rokov odkedy vstúpili do platnosti zákony zjednocujúce anglické a škótske kráľovstvo. Hlavou štátu vtedy bola kráľovná Anna, v Londýne narodená panovníčka zo škótskeho rodu Tudorovcov -- doslova vzorový príklad nového súštátia.

Oveľa významnejším dôvodom je, že prieskumy verejnej mienky naznačujú možnosť, že víťazom volieb do škótskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnia 3. mája, sa stane Škótska národná strana. Jej predseda Alex Salmond voličom sľúbil, že v prípade volebného triumfu do sto dní zvolá referendum o samostatnosti. Tieto slová vyvolali u najvyšších predstaviteľov ostatných politických strán reakciu, ktorá nemá ďaleko od paniky.

Premiér Tony Blair (rodák zo škótskeho Edinburghu) ako aj minister financií Gordon Brown (na rozdiel od Blaira naozajstný Škót) okamžite začali protiútok. Zamerali sa na vychvaľovanie výhod spoločného štátu a upozorňovanie na riziká prípadného rozdelenia Veľkej Británie. Aj keď obaja s najväčšou pravdepodobnosťou naozaj veria v to, že osamostatnenie Škótska by bolo na škodu všetkých, nemožno zabúdať ani na pragmatickú stránku ich postoja. Ak by poslanci zvolení za škótske volebné okrsky odišli z parlamentu, vládni labouristi by prišli o väčšinu, Gordon Brown o svoje poslanecké kreslo, a teda zrejme aj o možnosť stať sa britským premiérom.

Kto na koho dopláca

Podobne ako pri rozpade Československa aj v prípade anglicko-škótskych vzťahov obidve strany vyťahujú argumenty, ktoré majú dokázať, že na tých druhých doplácajú. Škótski nacionalisti tvrdia, že Angličania sa obohacujú na rope zo Severného mora (podľa nich "škótskej rope") a pri rokovaniach na úrovni Európskej únie sa len málokedy myslí na záujmy Škótska. Na srdci im ležia najmä problémy škótskych rybárov.

Mnohých Angličanov zase hnevá, že priemerné výdavky zo štátneho rozpočtu na jedného Škóta sú ročne o viac než tisíc libier vyššie ako je priemer pre ostatných občanov Spojeného kráľovstva. Nezabudnú tiež pripomenúť, že v britskom parlamente škótski poslanci rozhodujú o záležitostiach, ktoré sa týkajú len Anglicka a Walesu. Na druhej strane anglickí poslanci nemajú nijakú možnosť zasahovať do škótskych zákonov. Tento paradox sa najlepšie prejavil pri hlasovaní o poplatkoch za vysokoškolské štúdium. Škótsky parlament ich zavedenie odmietol, v britskom parlamente však hlasy škótskych labouristických poslancov boli rozhodujúce pre zvýšenie poplatkov za štúdium v ostatných častiach krajiny.

Objavili sa návrhy, aby sa vytvoril aj samostatný anglický parlament, ktorý by rozhodoval o anglických záležitostiach. Podľa mnohých politikov by to však bol prvý krok k rozpadu Spojeného kráľovstva. V tejto súvislosti je podstatné pozrieť sa na to, aká je pravdepodobnosť, že po škótskych voľbách k niečomu takému dôjde. Koncom minulého roka sa doslova roztrhlo vrece s prieskumami verejnej mienky na túto otázku. Výsledkom je, že hrozba (alebo pre niektorých nádej) je to pomerne reálna, a to aj napriek tomu, že mnohí voliči môžu nakoniec zmeniť názor. Pozoruhodné je, že v jednom prieskume si rozpad únie želalo vyššie percento Angličanov ako Škótov. Rozčarovanie zo spolužitie je teda zrejmé na oboch stranách.

Čo chcú škótski nacionalisti

Škótska národná strana (SNP) má pochopiteľne pomerne podrobne prepracovaný plán, ako by novovzniknutý štát mal fungovať -- a samozrejme množstvo vysvetlení, prečo to tak bude lepšie. Ako jeden z argumentov pre samostatnosť uvádzajú existenciu viacerých miništátov. Tvrdia, že Škóti majú rovnaké právo rozhodovať o svojich záležitostiach ako Malťania alebo Estónci. Trocha naivne však tvrdia, že malé štáty sú ekonomicky úspešné a radi sa prirovnávajú práve k Estónsku alebo Nórsku (ktoré má tiež obrovské zásoby ropy).

Na rozdiel od mnohých fašizoidných nacionalistických strán v Európe, SNP sa umne vyhýba akejkoľvek xenofóbii. Dokonca sa v niektorých volebných okrskoch zamerala na to, aby presvedčila tamojších Poliakov (ktorí majú právo voliť do škótskeho parlamentu), aby podporili škótsku samostatnosť. Vydala dokonca aj letáky v poľštine a uvažovalo sa aj o propagačných materiáloch v litovčine a slovenčine. Keďže v 16.-18. storočí emigrovalo do Poľska až 30 tisíc Škótov, mnohí Poliaci by tak vlastne mohli darovať samostatnosť krajine svojich predkov.

SNP je tiež na britské pomery výrazne proeurópska. Chce v krajine zaviesť euro a podporovala schválenie európskej ústavy. Podľa nej ústava mala garantovať presne takú Európsku úniu, akú chcú -- efektívnejšiu a demokratickejšiu. Zároveň SNP nahlas pripomína, že samostatné Škótsko by malo vlastného komisára, namiesto ôsmich europoslancov štrnásť a pochopiteľne aj právo veta v mnohých otázkach. Navyše by to znamenalo, že Škótsko by čerpalo eurofondy priamo, bez sprostredkovania v Londýne.

Vo volebnej kampani zástupcovia určite vytiahnu svoje dva hlavné tromfy -- škótsku ropu a britské nukleárne zbrane. Ropa sa stala doslova mantrou pre SNP. Do omrzenia omieľajú, že za tri roky z nej Británia získala 217 miliárd libier. Po osamostatnení by bola výlučne pod škótskou kontrolou. Vzorom pre to, ako s ňou účinne narábať, je pre Škótov Nórsko. SNP chce z príjmov za ňu vytvoriť fond pre budúce generácie. Tvrdí, že za desať rokov by sa v ňom nahromadilo 20 tisíc libier pre každého obyvateľa.

Šikovným politickým ťahom je aj odmietanie investícií do obnovenia britského nukleárneho arzenálu. Podľa predstaviteľov SNP by sa miliardy investované do zbraní hromadného ničenia mali radšej využiť v školstve alebo zdravotníctve. Jej líder Alex Salmond sľubuje, že ak bude v Škótsku vládnuť jeho strana, za prevoz každej novej jadrovej hlavice na základňu Faslane si vláda "vyúčtuje" milión libier. Za peniaze sa aj jadrové zbrane dajú pretrpieť.

Predbežne SNP počíta s tým, že aj po rozdelení bude ako hlavu štátu "trpieť" anglickú kráľovnú. Ak by však voliči chceli republiku, tak sa tomu politici radi prispôsobia. Protimonarchistické nálady sú totiž v Škótsku výrazne silnejšie ako v Anglicku. A ak by Gordonovi Brownovi unikla premiérska funkcia v Londýne, mohol by kandidovať na prezidenta v Edinburghu. To však vzhľadom na jeho silnú probritskosť patrí skôr do ríše politických fantázií.

Záchrancovia únie

Na druhej strane barikády stoja tí, ktorí považujú prípadné osamostatnenie Škótska za nesprávny krok, z ktorého by nemal nikto osoh. Práve minister financií Gordon Brown začiatkom roka svojich krajanov varoval pred oddelením sa. Pripomenul im, že vďaka labouristom majú teraz vlastný parlament, o mnohých záležitostiach aj tak rozhodujú sami a za uplynulých desať rokov tam vzniklo 200 tisíc nových pracovných miest. Snaha o samostatnosť podľa neho slúži len mocenským záujmom nacionalistov.

Na druhej strane líder konzervatívcov David Cameron pripúšťa reálnu hrozbu separatizmu a tvrdí, že na záchranu Británie treba použiť rozum aj srdce, a nie strašenie hroznými ekonomickými následkami, ako to podľa neho robí Brown. Jeho kritike neušli ani škótski nacionalisti, ktorým podľa nich chýba intelektuálna konzistentnosť. Mnohí jeho odporcovia však pripomínajú, že Cameron sa k tomuto problému príliš nevyjadruje a možno kdesi v kútiku duše dúfa, že Škóti sa oddelia, labouristi prídu o väčšinu a on bude už čoskoro premiérom.

V debatách o vzťahoch Škótska a Anglicka sa samozrejme pripomína aj prípad rozdelenia Československa. Britskí komentátori ho však príliš zužujú na ekonomické otázky, aj keď dôvody na rozdelenie "našej" federácie boli oveľa komplexnejšie. Nezabúdajú však spomenúť, že ani pre jeden zo štátov to neznamenalo katastrofu. Pomerne naivne však predpokladajú, že spoločný štát sa dá zachrániť tým, že v Škótsku žije 400 tisíc Angličanov a v Anglicku 200 tisíc Škótov. V prípade Československa, ale aj Juhoslávie a Sovietskeho zväzu bola situácia podobná a všetky tri štáty sú už dávno minulosťou. Nepomohli ani rodinné, ani ekonomické väzby.

"Ať si jdou!"

Hoci rozhodnutie o prípadnej samostatnosti budú mať v rukách Škóti, v Anglicku začína narastať znechutenie z naťahovačiek okolo škótskej autonómie a rozhodovania Škótov o anglických záležitostiach. Trocha to pripomína situáciu v Československu pred rozpadom federácie, kedy niektoré prieskumy verejnej mienky naznačovali, že rozpad federácie si želalo väčšie percento Čechov ako Slovákov. Simon Heffer z Daily Telegraphu tvrdí, že Škóti zničili úniu a ako dospelý národ nemôžu naďalej existovať ako nezaopatrený príbuzný. Všetci rozumní Škóti by teda podľa neho mali voliť SNP a raz a navždy zodpovedať otázku, či chcú samostatnosť.

Ďalší vplyvný komentátor Simon Jenkins síce na stránkach Guardianu nehlásal, že bude lepšie, ak Škóti pôjdu kade ľahšie, ale prikláňa sa k názoru, že samostatnosť môže byť pre Škótsko rovnakou príležitosťou na rozvoj ako v minulosti pre Írsko. Kritizuje tiež postoj londýnskej vlády, ktorá nemá problém s uznávaním nových štátov inde, ale ambície Škótov zosmiešňuje ako politické dobrodružstvo.

Niektorí pozorovatelia britského politického života sa však polovážne-položartom pýtajú, či Škóti vlastne potrebujú vlastný štát, keď už aj tak kontrolujú v Británii takmer všetko. V Škótsku sa narodil premiér Tony Blair, pochádzajú odtiaľ aj minister financií Gordon Brown, vnútra John Reid, obrany Des Browne, lord kancelár (obdoba nášho ministra spravodlivosti) Charles Falconer, ako aj predseda dolnej snemovne parlamentu Michael Martin. Z tohto pohľadu to vyzerá, že samostatnosť by skôr potrebovali Angličania, veď ešte aj podpredsedom vlády je Walesan John Prescott.

                 
Obsah vydání       20. 4. 2007
22. 4. 2007 V druhém kole prezidentských voleb se střetnou Sarkozy a Royal
20. 4. 2007 Šéf NATO odmítl obavy Ruska z amerického raketového systému
20. 4. 2007 Evropská unie schválila nový zákon proti rasové nenávisti
20. 4. 2007 Nashle v TV shopu Bohumil  Kartous
22. 4. 2007 Opravdový pastýř položí svůj život za své ovce Zdeněk  Bárta
20. 4. 2007 Princip moci na pozadí války Milan  Valach
22. 4. 2007 Francie: Volby začaly.... Simone  Radačičová
22. 4. 2007 Nejde nakonec jen o to "vzrůšo" kolem? Miloš  Dokulil
20. 4. 2007 Kanadské děti jsou vedlejšími ztrátami afgánské války Miloš  Kaláb
20. 4. 2007 300: (hrmených!) Juraj  Korpa
20. 4. 2007 Francie volí: Bayrou, Royal, Sarkozy....? Simone  Radačičová
20. 4. 2007 Rúbaj, synku
20. 4. 2007 Guatemala a Salvador: Skrytá hrůza vypovídá Daniel  Veselý
20. 4. 2007 Jugoslávská federace. Jaká byla role Západu? Pavel  Urban
20. 4. 2007 Jak můžete souhlasit se stavbou americké základny, pane poslanče?
20. 4. 2007 Zvolia si Škóti samostatnosť? Tomáš  Mrva
20. 4. 2007 Motýli Filip  Mráček
20. 4. 2007 Strach rozežírá duši, aneb Prevence před onemocněním a stigmatizací Uwe  Ladwig
20. 4. 2007 Polemika o odšumělém článku se týká zásadních etických otázek Tomáš  Koloc
20. 4. 2007 Legrační debata
19. 4. 2007 Smysl umění lze "zpochybnit" jen v rámci kritické metody hledání odpovědi na jeho současný význam Jan  Paul
19. 4. 2007 Británie nevede "válku proti terorismu"
19. 4. 2007 Jak se kupují střelné zbraně v Kanadě Miloš  Kaláb
19. 4. 2007 Francouzi varovali před 11. zářím Lukáš  Kantor
18. 4. 2007 Spatřili jste v lese ježka s anténou? Štěpán  Kotrba
18. 4. 2007 České železnice fungují Lukáš  Zádrapa
18. 4. 2007 300: Bitva u Thermopyl aneb White Power at work Vít  Zdrálek
18. 4. 2007 BBC: Tento masakr nepovede v zákonu o vlastnictví střelných zbraní k žádným změnám
18. 4. 2007 Je důvodné podezření se domnívat, že vyzařování radaru pod limitem české normy naprosto neznamená, že je radar bezpečný
16. 3. 2007 Hospodaření OSBL za únor 2007
22. 11. 2003 Adresy redakce