Nie som veľkým obhajcom islamu ani náboženstva ako takého a vyhlásenia ako "moslimovia sa nedokážu prispôsobiť demokracii" ma zvyčajne nerozhádžu. Určite však mám problém vyrovnať sa so zovšeobecneniami.

Problém lídrov

Okrem toho, aj keď Západ nebol na začiatku demokratický, je taký teraz a odpoveď by som teda nemal hľadať v historických knihách, keď je priamo pred mojimi očami. V skutočnosti demokracia ako taká stále viac preráža v niektorých moslimských krajinách ako Turecko, Malajzia, Indonézia a Bangladéš. Skutočný problémom však je, že v arabskom svete nemáme ani jedinú demokraciu, jediné slobodné voľby, jedinú nezávislú mimovládnu organizáciu. Otázkou je -- majú Arabi problém s demokraciou?

Medzi Arabmi koluje vtip, že jediným skutočne zvoleným arabským prezidentom bol Carlos Menem, argentínsky prezident v rokoch 1998 -- 1999. Pripomína mi to niektorých starých ľudí, ktorí na obvinenia z antisemitizmu odpovedajú: "Nie je to pravda a dôkazom je, že keď som bol v materskej škole, priateľ bratranca môjho suseda bol Žid. Vidíš, nie som rasista." Teda áno, máme tu problém a je vo vzťahu k arabskému svetu akútny.

Saddám Husajn zvíťazil v referende v roku 2002. Získal 100 percent hlasov -- teda vlastne každý v Iraku mal hlasovať za predĺženie jeho mandátu o ďalšie sedemročné obdobie. Také skóre by nezískal ani prorok Mohamed, keby sa uchádzal o post prezidenta Saudskej Arábie. Iracký inštitút pre demokraciu uskutočnil v rovnakom čase prieskum v kurdskom meste v Iraku, z ktorého vyplynulo, že 94,5 percenta z 3 500 respondentov bolo proti pokračovaniu vlády Saddáma Husajna. Asi 3,7 percenta ľudí nemalo žiaden názor a len 1,8 percenta bolo za. Iračania zvalili jeho sochu v apríli 2003 hneď, ako získali príležitosť. Odpor k demokracii teda nie je charakteristickým znakom Arabov, ale rozšíreným atribútom ich lídrov.

Sekulárni diktátori

"Nie je to však dôkazom, že rodisko islamu je proti demokracii?" Nie. Pravdou je, že arabský svet je na úrovni svojich lídrov sekulárnejší než mnohé krajiny Európy či Latinskej Ameriky. Väčšina arabských lídrov má západné vzdelanie a niektorí majú problém sformulovať spisovnú vetu v arabčine (jordánsky kráľ Abdulláh či tuniský prezident Zine el Abideen).

Západ vidí v Araboch skandujúcich heslá proti USA a Izraelu znak návratu islamizmu, no pre nich má príbeh inú stránku. Všetko závisí od toho, kto a ako číta údaje a interpretuje ich. Háfíz Assad zmasakroval v roku 1982 asi 5 000 až 10 000 Sýrčanov, pretože ich mesto slúžilo ako úkryt fundamentalistov.

Počas "kultúrnej revolúcie" v Líbyi (1974 -- 1975) popravil Kaddáfí verejne obesením mnoho islamských disidentov. Priamo na ich fakultách. Saddám Husajn bol pravdepodobne najsekulárnejším lídrom, akého kedy arabský svet zažil. A ak sa ľudia čudujú, ako môžu Američania znesväcovať Korán, len aby mučili väzňov na Guantanáme, tuniská vláda nedávno -- 4. júna zatkla štyroch aktivistov za ľudské práva po tom, ako miestna pobočka Tuniskej ligy pre obranu ľudských práv vydala vyhlásenie, v ktorom odsúdila "znesväcovanie Koránu" zamestnancami väznice, ako aj "útoky na vieru politických väzňov a mučenie používané v tuniských väzniciach".

Keď som v roku 1998 navštívil Tunisko, poradili mi, aby som si oholil bradu a obnovil pas, pretože brada je spájaná s islamistami. Arabi si hovoria vtip o fiktívnom zatknutí apoštola Pavla v Egypte, pretože nechcel priznať, že patrí k Moslimskému bratstvu. Arabi, ktorí sa už ocitli v cele arabského väzenia, vám potvrdia, že tvrdé podmienky by prinútili aj Ariela Šarona k priznaniu sa, že patrí k islamskému fundamentalistickému hnutiu.

Fundamentalizmus pod vplyvom okolností

Istou výnimkou je Hamas. Násilie je však súčasťou palestínskeho boja od momentu vzniku štátu Izrael. A je veľmi zložité obviniť z iniciovania násilia na okupovaných územiach iba islamistov, keď je v slepej uličke celý región.

Nezabúdajme, že medzi Palestínčanmi sú aj extrémistické skupiny členov gréckej ortodoxnej cirkvi a úplné zničenie "sionistickej entity" ozbrojeným bojom hlásajú práve skupiny vedené gréckymi ortodoxnými extrémistami -- DFLP vedená Naifom Hawatmehom a Wadii Haddadom a PFLP vedená Georgeom Habashom (známym ako al Hakim). Celá táto generácia palestínskych lídrov bola ovplyvnená ďalším príslušníkom gréckej ortodoxnej cirkvi -- Constantitom Zureiqom. Dostávame sa tak k rozdielu medzi "fundamentalistami od narodenia" a "fundamentalistami pod tlakom okolností".

Ak sú teda arabskí lídri krutí vo svojom konaní a sekulárni vzdelaním, čo bráni Arabom vybudovať rovnakú demokraciu ako inde vo svete? Je nejaká šanca, že sa dočkajú slobodných volieb ešte pred príchodom Mesiáša? Myslím si že áno, ak ich teda nesfalšuje sám Mesiáš a nezíska 100 percent hlasov.

Tri kroky k demokracii

Neexistuje jediná podmienka, ktorej splnenie by zabezpečilo rozkvet demokracie, pretože arabský svet je širokým súborom kultúr a tradícií. Spustenie úspešného experimentu môže zabezpečiť trojúrovňový prístup.

Predovšetkým, islam je symptómom, nie príčinou. Arabi sa k nemu vrátili po tom, čo ich štáty zlyhali v napĺňaní základných požiadaviek na zamestnanie, rast a vzdelanie.

Väčšina arabských lídrov, vrátane tých, ktorí sú známi pre sekularizmus, podporuje islam, ktorý posilňuje ich moc. Islam teda musí byť z politického diskurzu odstránený. Napríklad oficiálnym arabským vysvetlením odmietania publikácie dánskych karikatúr je tvrdenie, že urážajú vieru. Keď počujem podobné tvrdenie z úst arabského predstaviteľa známeho absolútnym nerešpektovaním islamu, plačem a zachrániť ma môže len vreckovka veľká ako Amerika.

Priemyselné zmeny, ktoré posunuli Západ k liberalizmu, v arabskom svete nikdy neprebehli. Väčšina arabských spoločností je stále feudálna, a teda aj ich kultúra sa viaže stále viac na pôdu než na modernú výrobu. Jediný sektor, ktorý získal západnú podporu, bola ťažba ropy. Zvyšok ekonomiky je prakticky v štádiu pred priemyselnou revolúciou. Kultúru arabského sveta tak môžu zmeniť veľké investície, ktoré však nepôjdu do ropného sektoru ani zbrojárstva.

Po tretie, koniec studenej vojny mal otvoriť novú éru vzťahov k arabským lídrom. Ide doslova o to, že sa nemôžeme priateliť s vládami, kým nevykazujú viditeľný pokrok smerom k demokracii. A nemôžu byť ani súčasťou medzinárodných inštitúcií.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO