Porovnanie údajov o volebnej účasti

v "starých" členských krajinách Európskej únie a v "nových" poukazuje na rozdiely vo volebnej aktivite občanov. Vzhľadom na stabilitu tamojších demokratických režimov to možno vyznie prekvapujúco. Vo všetkých západoeurópskych krajinách sa na posledných parlamentných voľbách zúčastnilo vyše 60 percent oprávnených voličov (výnimkou je Veľká Británia -- 59,4 %), pod 70-percentnou účasťou "skončili" len Fínsko (69,7 %), Írsko (61,9 %) a Portugalsko (62,3 %).

Sme ďaleko za Západom

Medzinárodný inštitút pre demokraciu a volebnú podporu zo Švédska vykonal výskum účasti na voľbách do národných parlamentov západoeurópskych krajín v rokoch 1945 až 2003. Vyplýva z neho, že v 297 voľbách v tomto období bola priemerná účasť voličov 82,1 percenta. Pod hranicou 70 percent sa "ocitlo" len Švajčiarsko (56,6 %), čo je vzhľadom na jeho systém rozhodovania v referendách celkom pochopiteľné. Menej ako 80-percentnú volebnú účasť v priemere vykazuje len sedem krajín, z nich v prípade Grécka ide o 79,9 percenta. Takú vysokú účasť na voľbách ako je spomínaný západoeurópsky priemer sa nepodarilo v samostatnej Českej republike dosiahnuť ešte nikdy a na Slovensku len v roku 1998, keď sme boli svedkami masívnej (a zo zahraničia financovanej) kampane na podporu účasti vo voľbách a parlamentné voľby mali skôr charakter plebiscitu za či proti Vladimírovi Mečiarovi. Aj z týchto údajov je zrejmé, že v Česku a na Slovensku existuje kríza dôvery v demokraciu.

Fungujúca demokracia si vyžaduje volebnú aktivitu ľudí. Podľa Aristotela bol síce štát pôvodne vytvorený na to, aby zaistil "zachovanie života, ale trvá za účelom života dobrého". Pri takomto pohľade na zmysel štátu je úlohou volieb spoluvytvárať podmienky na šťastný život človeka. Demokratické voľby sú jedným z nástrojov, pomocou ktorých by mal mať slobodný človek vo vlastných rukách kontrolu podmienok vlastnej existencie, čo je predpoklad dobrého života. Voľby sú v demokracii navyše nástrojom na obranu pred zvôľou moci. Vládnuca elita ju získava len na obmedzenú dobu a po jej uplynutí má ľud právo znovu sa vysloviť o tom, kto mu má vládnuť.

V dobre fungujúcich demokraciách nahrádzajú voľby revolúciu, pretože sa ich prostredníctvom môžu presadiť tie názory verejnosti, ktoré sú v rozpore so záujmami vládnucej skupiny. Voľby sú teda aj jedným z dôležitých spôsobov večne sa opakujúceho vytvárania rovnováhy záujmov v spoločnosti. Lenže v prípade malej politickej aktivity verejnosti rastie možnosť "sebareprodukcie" malej mocenskej elity dokonca aj prostredníctvom volieb.

Znižujúci sa záujem o voľby

Pre mnohých občanov bola vysoká účasť občanov na prvých dvoch voľbách po roku 1989 veľkým prekvapením. Ale už počas existencie česko-slovenskej federácie sa prejavil základný trend: v roku 1990 neprišli k urnám takmer štyri percentá a o dva roky neskôr už dokonca približne 15 percent oprávnených voličov. Znižujúci sa záujem občanov o voľby sa potom nielenže nezastavil, ale dokonca akceleroval. Táto skutočnosť je obzvlášť badateľná na postupnom poklese účasti na voľbách do Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR a Národnej rady SR.

Názory na príčiny volebnej pasivity sú rôzne. Seymour Lipset uvádza v knihe Political Man základnú schému volebnej účasti v demokraciách na Západe: muži volia viac než ženy, vzdelanejší zasa viac než menej vzdelaní ľudia, viac volia mestskí než vidiecki obyvatelia, ľudia medzi 35 a 55 rokov veku volia viac než mladší a starší, ženatí volia viac než slobodní, ľudia z vyšších vrstiev viac než ľudia z nižších a členovia organizácií volia viac než neorganizovaní občania. "Skupina vykazuje vyššiu volebnú účasť, keď (1) jej záujmy sú ovplyvňované vládnou politikou, (2) ak má prístup k informáciám o význame politických rozhodnutí pre svoje záujmy, (3) ak je vystavená sociálnemu tlaku vyžadujúcemu voliť a (4) ak nie je tlačená k voľbám rôznymi politickými stranami," píše Lipset.

Lenže volebnú aktivitu mnohých občanov možno považovať za prejav konformity. Konformný volič neprikladá voľbám žiadny význam, nespojuje s rozhodovaním vo voľbách ani vlastný ani spoločenský záujem. Odradiť ho od hlasovania nie je veľký problém. Neskrývaným cieľom mnohých konzervatívnych politikov je odradiť čo najväčšiu časť spoločnosti od aktívneho volebného správania sa a vrátiť tak politické rozhodovanie do rúk oligarchie. Zvláštnym problémom volebnej pasivity sa tak stáva manipulácia motivácie politickej angažovanosti. Odrádzanie od spoluúčasti na politike je "demokratickou" realizáciou oligarchického ideálu. Vytváraním prostredia (nielen sociálnej) nerovnosti a neistoty v spoločnosti je spoločnosť atomizovaná, rozdrobená na osamotených jedincov. Tí sa potom musia venovať predovšetkým zabezpečeniu prvotných (životných) potrieb natoľko, že im na kultúrne a politické potreby nezostáva čas a ani psychická sila.

"Bezmocní" nespokojní občania

Neúčasť na voľbách v postsocialistických krajinách možno len veľmi ťažko analyzovať pomocou skúseností západnej demokracie. Analytici a komentátori uvádzajú najrôznejšie možné príčiny. Podľa niektorých je v pozadí rastúcej volebnej pasivity hyperaktivita nových podnikateľov, ktorí nemajú čas na politiku. Zároveň sa úspešný či jednoducho usilovný podnikateľ môže domnievať, že nepotrebuje štát, pretože zárukou jeho existencie je len jeho vlastný úspech, čo je pomerne častý prejav ideológie anarchokapitalizmu. Rovnako môže byť v pozadí volebnej pasivity spokojnosť so situáciou a zdanlivá istota, že sa v zásade nemôže nič zmeniť.

Odlišným dôvodom pasivity je nedôvera k štátu, rezignácia na možnosť preraziť manipuláciu podmienok života -- ide o plebejskú odovzdanosť či o intelektuálne pohŕdanie politikou. Môže ísť o sklamanie z politického vývoja, tradičnú nespokojnosť s politickými stranami či o stratu dôvery v možnosť svojím hlasom politiku ovplyvniť. Takíto voliči sa "naučili byť bezmocní". Nemalý vplyv na volebnú účasť má rozporuplná propaganda. Nerozhodnutý volič v prostredí charakterizovanom rozporuplnou propagandou stráca prehľad, čo je problém, ktorý rieši poklesom záujmu o voľby a svojou neúčasťou. Pravdepodobne všetky tieto motívy hrajú určitú úlohu.

Všeobecne teda platí, že na klesajúcej volebnej účasti sa podpisuje sklamanie z politiky. Zmysel volebnej participácie sa stáva sporným, keď rozhodujúce otázky vývoja nie sú predmetom predvolebných debát a programov hlavných strán. Navyše je zrejmé, že politický systém v Česku i na Slovensku je stabilizovaný a klesá pocit možnosti i potreby významne ovplyvniť orientáciu vlády a parlamentu prostredníctvom individuálneho hlasovania.

Rozdielne dôvody neúčasti na voľbách

Z tabuliek o volebnej účasti v Česku a na Slovensku vyplýva, že síce dochádza k poklesu volebnej aktivity, nie však vo všetkých voľbách a nie rovnakou dynamikou. Napríklad v Česku doteraz najnižšia účasť pri voľbách do Poslaneckej snemovne bola zaznamenaná v roku 2002, ale aj tak bola trikrát vyššia než účasť na druhom kole senátnych volieb v roku 2004. Podobne aj na Slovensku bola najnižšia účasť na voľbách do Národnej rady v roku 2002, ktorá však bola takmer štyrikrát vyššia než v regionálnych voľbách v roku 2005.

Podľa výskumu CVVM z januára 2005 sa (v Česku) líšia aj odpovede týkajúce sa príčin volebnej neúčasti v prípade krajských volieb a volieb do Senátu. 53 percent respondentov videlo príčinu nízkej účasti na voľbách do krajských zastupiteľstiev v znechutení občanov z politiky. No v prípade senátnych volieb zastávalo podobný názor len 17 percent respondentov -- až 50 percent respondentov vidí hlavný dôvod v tom, že Senát je zbytočný. Vzhľadom na existenciu rozdielnych vzorcov volebného správania sa tak v Česku ako i na Slovensku nemožno na základe analýzy napríklad volieb do Európskeho parlamentu predpokladať, ako sa skončia voľby do Poslaneckej snemovne PČR či do Národnej rady SR.

Masmédiá -- súčasť liberálnej mocenskej štruktúry

Nevyhnutným a stále významnejším prvkom mocenskej štruktúry liberálnej spoločnosti sú masmédiá, o ktorých sa klasická teória deľby moci nezmieňuje. Súčasná civilizácia vstupuje do postgutenbergovskej fázy, keď sú knihy vytláčaná televíziou a internetom. Masmédiá majú síce nezastupiteľnú demokratickú funkciu, samé však nie sú demokratickými inštitúciami. Ide prevažne o podnikateľské inštitúcie, ktoré sa riadia logikou fungovania kapitálu, nie demokratickými normami. Ich sila je v tom, že dokážu pretrhať tradičné väzby medzi dopytom a ponukou. Dokážu vytvoriť umelé potreby, a to aj na liberálno-demokratickom trhu osobností a strán.

Masmédiá zásadne ovplyvňujú formovanie toho, aký zmysel prikladajú ľudia politike, čo všeobecne i v danej chvíli považujú za dôležité, ale aj to, ako konajú. Nie je náhoda, že autoritárske osobnosti priťahujú práve elektronické masmédiá, lebo sú vhodným nástrojom nedemokratickej manipulácie verejnosti.

Prostredníctvom masmédií má dnes politická elita doteraz netušené možnosti pri ovládaní procesu socializácie, čo jej umožňuje riadiť ľudí bez toho, aby musela použiť priame fyzické násilie.

Demokracia -- viac než politický systém

Slabiny pri napĺňaní demokratického ideálu prostredníctvom volieb neznamenajú, že iný výber reprezentantov či iný spôsob rozhodovania je lepší. Navyše platí, že na demokracii je najcennejšie politická kultúra. Demokracia je spojená s veľkou variabilitou možných inštitúcií. Problémom postsocialistických krajín nie sú len nedokonalé zákony, ale najmä nedostatok občianskych cností ,a to najmä u mocenskej elity. Bez tolerancie a občianskych cností -- ktorých neoddeliteľnou súčasťou je sociálne cítenie -- prinášajú voľby len tyraniu najväčšieho volebného bloku, alebo sú nástrojom manipulácie verejnosti mocenskými skupinami. Súčasný stav politickej kultúry elít v Česku a na Slovensku naznačuje, že zmena kvality nie je spojená len s voľbami. Bude musieť prísť nová generácia vodcov, ktorá nebude mať návyky z obdobia transformácie a privatizácie.

Skutočná demokracia je viac než len politický režim. Je to sociálny systém, zvláštny spôsob distribúcie bohatstva a statusu, kultúra medziľudských vzťahov. Hlasy možno demokraticky sčítať, chrániť všeobecné volebné právo, rovnosť hlasov, tajný charakter volieb, ale o tom, kto skutočne vládne, rozhodujú spoločenské zdroje. Ťažko si možno predstaviť skutočnú demokraciu, ak je malá skupinka ľudí trvalým vlastníkom podmienok existencie ostatných ľudí.

Demokracia a sociálny štát

Riešenie politických konfliktov a rozporov nie je totožné s riešením spoločenských konfliktov a rozporov, pričom v podmienkach neustáleho spoločenského konfliktu nemožno trvalo dosahovať demokratické riešenie politických rozporov. Hoci vždy nemožno naplniť ideál demokratickej rovnosti, je potrebné ctiť si ho. To znamená, povedané slovami Charlesa Montesquieua, že "každá nerovnosť v demokracii musí vyplývať z povahy demokracie a zo samotnej zásady rovnosti".

Preto iba pri rozvíjajúcej sa ekonomike a pri rastúcej sociálnej rovnosti môže byť politická demokracia a s ňou spojené voľby jednou zo záruk spoločenského mieru a cestou k dokonalému životu. Ak súčasťou definície demokracie nie je záujem verejnosti -- to znamená nejaký variant sociálneho štátu -- nemá demokracia obsah.

Spracované podľa Novej knihy o voľbách, ktorá vyšla vo vydavateľstve Professional Publishing, zverejnené so súhlasom slovenského týždenníku SLOVO