Uvedené teoretické východisko v praxi znamená, že masmédiá (formálne v každom režime deklarujúce svoju "nezávislosť" od politickej moci) majú určité politické zafarbenie. Reprezentujú určité názorové prúdy daného režimu (výnimočne dokonca aj proti režimu).

"Východiskom analýz obsahov masovej komunikácie býva klasifikácia týchto obsahov. K najznámejším patrí klasifikácia navrhnutá S. N. Eisenstadtom." (Keller, 1992) Ide tu o obsahy technicko-inštrumentálne a všeobecno-kognitívne (ktoré ešte nemajú priamy vplyv na ich sociálno-kontrolné pôsobenie), no a z nášho hľadiska sú zaujímavé hlavne obsahy normatívne. Tie sa "neobracajú na recipienta ako na nositeľa špeciálnej sociálnej role (napr. ako sa má správať pri vybavovaní na úrade -- pozn. autora), ale ako na nositeľa celého súboru rolí. Predpisujú, ako je potrebné v danej spoločnosti tieto role vykonávať. V tomto zmysle pôsobia masové médiá ako činitele sociálnej kontroly." (Keller, 1992) Eisenstadtova klasifikácia teda poukazuje na sociálno-kontrolnú funkciu masmédií.

Toto pôsobenie médií sa realizuje prostredníctvom ukazovania žiaducich typov správania sa (rolí) v danej spoločnosti a ich propagovania. Ide tu teda o zavádzanie určitých sociálnych strereotypov (vrátane politických). Pokiaľ ide o politické aktivity v spoločnosti, ich zmyslom je udržať daný systém usporiadania vzťahov. To je zmyslom politiky, a teda aj politického systému. Pôsobenie médií v tomto smere je teda zamerané na obhájenie samotného spôsobu, akým sa v politickej rovine systém legitimizuje: ide tu o pojmy ako "demokracia", "sloboda", "ľudské práva" a pod. Zmyslom pôsobenia je, aby boli dané pojmy so systémom viac-menej stotožňované. V tomto smere sa pôsobenie masmédií zameriava na "klasickú" politickú propagandu založenú na opakovaní istých informácií, alebo ich zamlčiavaní. Táto aktivita však ešte sama osebe nemôže zaručiť, aby sa nevyskytovali "nebezpečné" sklony (medzi ľuďmi) zamerané na spochybnenie uvedeného. Teda sama osebe ešte neodstraňuje motiváciu k spochybneniu spoločenského poriadku.

Na stabilizáciu systému je nevyhnutné, aby boli do spoločnosti zavedené a "natrvalo" zakorenené také typy sociálnych vzťahov a s nimi súvisiacich javov, aké daný systém prináša. Teda aby ľudia rešpektovali tieto vzťahy

a na ne nadväzujúce typy správania, aby ich nepovažovali za nemorálne, ponižujúce či nenormálne, alebo aby sa s nimi aspoň zmierili. Povedané vedecky, napätie v podsystéme môže privodiť napätie v celom systéme. Cieľom propagovania sociálnych stereotypov je teda eliminovať tzv. štruktúrne napätia (Sopóci, 2000), teda rozpory medzi morálkou (hodnotami) spoločnosti a systému. (Resp. tých typov vzťahov, ktoré majú pre jeho udržanie význam, pretože sú s daným systémom spojené.) Toto má fatálny význam hlavne vtedy, keď sa spoločnosť a vzťahy menia. A to zvlášť vtedy, ak sa menia nesúrodým spôsobom (smerom dozadu): teda ak tendencie vývoja vzťahov v sociálnom systéme sú v rozpore s určitými tzv. stálymi (objektívnymi) tendenciami vývoja sociálnych vzťahov. (Problémy sociálnej psychológie a propaganda, 1972) Nemenej dôležitá ako "klasická" politická propaganda je potom aj propaganda sociálnych stereotypov.

"Klasická" politická propaganda

"Klasická" politická propaganda má za cieľ stotožniť (v abstraktnej rovine) pozitívne pojmy, okolo ktorých osciluje, s daným systémom usporiadania vzťahov v spoločnosti -- reprezentovaný mocou v danej spoločnosti. Spoľahlivo môžeme tento fakt odhaliť, keď si zanalyzujeme, do akých rozporov sa pritom dostáva sama so sebou či svojou ideológiou. Tak napr. liberalistická ideológia a propaganda odmieta "ekonomický determinizmus"

v oblasti politických vzťahov. Teda to, kto a za akých okolností má majetok, nesúvisí s charakterom usporiadania moci. (Pretože kapitalizmus by potom musel byť diktatúrou.) Obsahom tejto propagandy (navonok) je však tvrdenie, že iba v podmienkach kapitalizmu je možná demokracia -- ekonomický determinizmus ako vyšitý, a ešte k tomu aj nezmysel. Stotožnenie "demokracie" s konkrétnym typom ekonomického systému.

Medzi najpoužívanejšie metódy patrí podsúvanie určitých ideologických konštrukcií, ktoré "dokazujú" vo "vedeckej" rovine príslušnosť daného systému s uvedenými pojmami. (Teda dávajú odpovede na otázky, prečo je daný systém "demokratický" a "slobodný" a pod., a iný nie.) Tie sa majú postupne stereotypizovať natoľko, aby sa ich používanie v komunikácii zautomatizovalo a vsunulo do podvedomia más. Bez "empirických" dôkazov o ich oprávnenosti sa to však nezaobíde. Preto je nevyhnutným postupom masovokomunikačného (propagandistického) pôsobenia aj selekcia informácií a spôsob, akým budú podávané. Uvediem iba niekoľko jednoduchých príkladov.

Ako "všetci vieme", bieloruský prezident Lukašenko je diktátor. Ľudia proti nemu demonštrujú a on po nich strieľa "delami so snehovými guľami". Voľby boli zaručene zmanipulované, pretože ich vyhral. Nebolo už povedané, koľko ľudí proti nemu demonštruje (300), ani to, ako by bolo možné sfalšovať vyše 80 percent hlasov (nie je to v praxi možné). Podľa Gallupovho ústavu mal pred voľbami väčšinovú (vysokú) podporu. "Diktátor je preto, lebo používa nedemokratické spôsoby vládnutia a potláča opozíciu," povedali by propagandisti. Problém je, že v Bielorusku pôsobia opozičné denníky (a iné, aj elektronické médiá), kým napríklad na Slovensku od roku. 2004 už nie. Pritom masmediálny pluralizmus je základom pluralizmu politického. Aké sú tie "systémové" predpoklady diktatúry v Bielorusku, nie je teda jasné. Na to však už nikto nepoukázal.

Interpretácia protestov v Bielorusku a vo Francúzsku predstavuje ďalší ukážkový príklad z "učebnice propagandy". Tristo demonštrantov na nepovolenej demonštrácii v Minsku vyzývajúcich zvrhnúť režim, ktorú (na hlavnom námestí!) blahosklonne trpeli zhruba týždeň, sú "demonštranti". Niekoľko desiatok tisíc mladých Francúzov v Paríži, z ktorých niekoľko stoviek polícia brutálne zmlátila, sú však "výtržníci". Pritom nie je jasné, čo je podstatou protestov vo Francúzsku: na jednom zo záberov bolo vidieť dav s červenými zástavami. Je príčinou protestov vo Francúzsku iba nejaký zákon, alebo sú príčiny hlbšie a širšie? Oba prípady spája to, že naše masmédiá z nich ukázali to, čo sa im hodilo, a interpretovali ideologicky vhodným spôsobom. O protestoch vo Francúzsku informovali len natoľko, aby vytvorili zdanie informovania a aby sa ľudia s pocitom, že sú zavádzaní, nezačali o dané informácie zaujímať aktívne. V podstate nepovedali a ani neukázali nič.

Príkladov evidentného zatĺkaniainformácií pred Slovákmi zo strany "ich" masmédií je dnes už fúra. Uvediem len niektoré. Pred necelým rokom uzrela svetlo sveta agentúrna informácia, podľa ktorej Kongres USA rokoval o odškodneniach vyše 60-tisíc žien z "nižších sociálnych vrstiev", ktoré boli (bez ich vedomia) sterilizované v 70. až 90. rokoch v USA. Dôvodom na sterilizačný program bolo ideologické východisko, podľa ktorého mali títo ľudia zlé gény, pretože sú chudobní. Preto ich treba geneticky eliminovať. Aké ideologické pozície sú východiskom takéhoto programu v podstate nepriamej genocídy určitých spoločenských tried, netreba priemerne inteligentnému človeku vysvetľovať. Rovnako ako aj ich nezmyselnosť. Čo Kongres USA vyrokoval, neviem, a ak by som sa obmedzil na sledovanie "našich" masmédií, nevedel by som ani to, čo viem.

Je už tradičné, že pokiaľ ide o informovanie o (už rovnako tradičných) vojnách vedených USA, "naše" masmédiá sa iba obmedzujú na opakovanie informácií z amerických zdrojov. Čo je z investigatívneho hľadiska chyba rovnajúca sa vedomému zavádzaniu verejnosti, pretože ešte som ani len nepočul o tom, že by niekedy v histórii počas vojny bojujúce strany udávali objektívne informácie. Z vietnamskej vojny, koniec-koncov, máme mnoho príkladov, keď Američania udávali straty mnohonásobne nižšie, ako mali v skutočnosti (tak ako všetky bojujúce strany). Ak porovnáme tieto "oficiálne", teda cenzurované informácie s informáciami ostatných svetových agentúr (nielen arabských, ale napr. aj juhoamerických a iných), zistíme, že málokedy sa ich údaje o stratách Američanov zhodujú s informáciami, ktoré dostávame naservírované my. Tak napríklad počas bojov o Falúdžu sa na mieste prítomní reportéri viacerých zahraničných agentúr v údajoch o počte strát amerických vojakov prikláňali k údajom irackého odboja (tento pojem je, mimochodom, na Slovensku úplne neznámy). Tie boli logicky mnohonásobne vyššie ako údaje americké (za jeden deň udávali až 800 zabitých Američanov). Len jeden príklad: v čase, keď americké zdroje uvádzali straty okolo 1 000 vojakov, zdroje irackého odboja uvádzali štyrikrát viac. (Údaje sú prístupné na stránke www.blisty.cz.) Tieto údaje sú pritom pravdepodobne reálnejšie. V Iraku je dnes oveľa viac vojakov, ako sa "patrí" na tzv. "vojnu nízkej intenzity". To isté sa vzťahuje aj na informácie o "nevojne" v Afganistane. Ak sledujeme hoci len vysielanie rozhlasovej stanice Hlas Ruska (aj keď veľmi podozrivo šumí), musíme si uvedomiť, že často udáva informácie o akciách mnohotisícových jednotiek v Afganistane. Pritom priemerný Slovák by mal byť v tom, že v Afganistane "Amíci" zavádzajú "liberálnu demokraciu" a bojujú proti "hŕstke odpadlíkov". Podobne ako pred rokmi sovietski vojaci zavádzali "ľudovú demokraciu" a bojovali proti "hŕstke odpadlíkov". Iba nedávno (dokonca aj "u nás") zverejnili informáciu, podľa ktorej talibanci ovládajú obrovské oblasti na juhu Afganistanu. Táto informácia sa zverejnila veľmi rýchlo a nerozoberala sa. Ako sa tak zrazu talibanci zmocnili týchto oblastí, nie je známe, ani to, čo sa tam deje teraz. Pravda, ak sa obmedzujete na "naše" masmédiá.

Autor je študent politológie

Literatúra:

• 1. Keller, J.: Úvod do sociologie. SLON, Praha 1992.
• 2. Sopóci, J.: Sociálne inštitúcie a sociálna zmena. UK Bratislava 2000.
• 3. Kol. autorov: Problémy sociálnej psychológie a propaganda. Pravda, Bratislava 1972.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO