Kto ma naučil nemyslieť? Ja. JA SAMA. Dlhé obdobia nemyslenia, nečítania a venovanie sa "kultu roboty" veľa hodín denne si spôsobujem sama. Už mám skoro tých povestných českých zhubných tridsaťpäť, život vnímam ostro, tak nechcem a nebudem predstierať, že zodpovednosť za moje činy nesú spisovatelia, boj o prežitie alebo dokonca myšlienky Michela Foucaulta

"Rok 1989 přinesl spisovatelům svobodu slova, ale vzal jim čtenáře." Myslí si Miroslav Vejlupek. Nostalgické povzdychy za principiálnou odlišnosťou doby minulej zmietam zo stola a z postele. Hlboký rozdiel medzi ľuďmi a ich hodnotami (kvalitou?) v 20. a 21. storočí v našich končinách v čase mieru nesúvisí s aktuálnym politickým režimom. Rovnako pred aj po roku 1989 existovalo stádočko, skupinky aj osamelí bežci. Ako je to s kvantitou, či sa percentuálny podiel stádočka v čase zmenšuje alebo zväčšuje, neviem. Skúma to niekto? Exaktná odpoveď by bola zaujímavá. Neviem tiež, čo sa dialo s desaťtisícami nepredaných kníh, ktoré vychádzali pred rokom 1989 v státisícových nákladoch. Možno ich dávali zadarmo do knižníc a tomboly na MDŽ? Že sa literatúrou vtedy dalo živiť a teraz už nie, to predsa s témou nesúvisí. Vtedy, tak ako aj dnes, literatúru úprimne a naliehavo potrebovalo iba zopár čudákov. Živým aj dávno mŕtvym spisovateľom ich čitateľov neberie politický režim a technológie, ale genetika a Gauss. Cica nečíta Kozmopolitan iba preto, lebo jej to poradil milenec a je to in. Cica číta Kozmopolitan aj preto, lebo jej to gény, duša a vôľa dovolia. Život nedáva rovné šance a literatúra bola aj ostane minoritnou zábavkou.

Tak ako grécky filozofi snívali svoje vzletné sny uprostred spoločnosti tvorenej zlomkom slobodných občanov a obrovskou väčšinou ľudských bytostí bez akýkoľvek práv, tak spisovateľ ostáva spisovateľom a čitateľ čitateľom. Za každých okolností. Nekompromisne. Ostatné je žurnalistika.