Chudoba

Podľa oficiálnych štatistík nezamestnanosť klesá. Lenže ministerstvo práce používa metodiku, ktorú nepoužíva ani Európska únia, ani OECD, ani ďalšie medzinárodné inštitúcie. "Pokles nezamestnanosti" je v skutočnosti iba poklesom v evidencii úradov práce. Lenže z nej "nevypadávajú" iba ľudia, ktorí si nájdu prácu. Sú medzi nimi aj takí, pre ktorých je pravidelná návšteva úradov a zháňanie potvrdení od zamestnávateľov, že nemajú voľné miesta, pridrahým špásom. A tak radšej živoria zo sociálnych dávok, nemíňajú ich na opakované cestovanie do okresného mesta na úrad, starajú sa o domáce hospodárstva a občas si privyrobia načierno.

Ukážkový príklad vyradenia z evidencie "pre nespoluprácu" priniesla TV JOJ. Redaktorka Ruslana Kuriľcová ukázala slobodné či rozvedené matky zo Stropkova, ktoré úrad práce poslal na nočné zmeny. Keďže by ich malé deti museli zostať doma samé, ženy "ponuku" odmietli a tak, podľa štatistík rezortu práce a sociálnych vecí, prestali byť nezamestnané. "Rekordne nízka nezamestnanosť" približujúca sa k desiatim percentám je teda v skutočnosti výmysel vládnej propagandy. O čom, naopak, nehovorí, je skutočne rekordný počet dlhodobo nezamestnaných a hrozivo rastúci podiel mladých ľudí bez práce. Dzurindova vláda nenašla (lebo nehľadala) žiadny recept, ako dostať do pracovného procesu ľudí s nízkou kvalifikáciou. Ak ste práve skončili školu alebo ste vo vyššom strednom veku a prišli ste o prácu, je takmer isté, že bez zamestnania zostanete poriadne dlho a možno aj navždy.

Ojedinelé hlasy niektorých sociológov sa v tomto roku zmenili na jednotný hlas odborníkov i laikov z mimovládnych organizácií, podporený dokonca aj najnovšou štúdiou Svetovej banky o alarmujúcom raste chudoby. Nielenže chudobní sú na tom čoraz horšie, ale chudoba sa stáva dedičnou a vznikli už celé regióny, v ktorých žiť znamená byť odsúdený na chudobu. V týchto rodinách a oblastiach prestáva normálny európsky život na začiatku 21. storočia, úpadok jedného veľkého zamestnávateľa spôsobuje reťazovú reakciu úpadkov ostatných, neexistencia dopytu po službách znemožňuje fungovanie živností, obmedzuje sa verejná doprava, predškolská výchova zaniká a základné školy nie sú schopné adekvátne pripraviť deti na ďalšie vzdelávanie.

Prehlbovanie rozdielov

Aj toto je príčina, prečo je rok 2005 ďalším v prehlbovaní regionálnych rozdielov. Zverejňované štatistiky pritom zväčša ostávajú na úrovni krajov. Ich obraz sa už roky nemení. Bratislavský kraj sa od zvyšku Slovenska vzďaľuje. Napríklad priemerná mzda je iba tu nad úrovňou celoštátneho priemeru, všetky ostatné kraje dosahujú menej ako je národný priemer! Košický kraj síce patrí medzi najlepších, ale podrobnejší pohľad ukáže, že je to vďaka mzdám v jeho metropole, zvyšok kraja výrazne zaostáva. Zlá situácia je okrem toho na severe stredného Slovenska, ale aj na celom juhu, kde pretrváva "domácke" roľníctvo, ale tiež čoraz viac (už tisíce) ľudí chodí za prácou do Maďarska. Slovenská vláda si však ani pred vstupom do EÚ nerobila ťažkú hlavu z varovania Európskej komisie ohľadom hlbokých regionálnych nerovností a stále nemá účinnú a jednotnú stratégiu na ich odstránenie. Pritom dnes je už aj modernej európskej pravici jasné, že takéto regionálne zaostávanie sa nedá vyriešiť bežnými "trhovými" metódami, ale vyžaduje si špeciálne programy, ktoré chudobným regiónom a ich obyvateľom nedajú ryby, ale udice a ukážu im cestu k najbližšiemu rybníku.

V tejto súvislosti si ani médiá ani rôzni "ekonomickí analytici" nevšimli, že tento rok vláda prestala zdôrazňovať rozvoj cestovného ruchu. Pritom práve na ten máme priam ideálne prírodné, kultúrne a historické podmienky, čo paradoxne platí najmä o regiónoch, ktoré trápi chudoba a ekonomické zaostávanie. Navyše práve cestovný ruch je odvetvím, v ktorom dominujú malí, nanajvýš strední podnikatelia, "chrbtová kosť" modernej ekonomiky schopnej odolávať pravidelnej recesii.

Možno práve preto sa o cestovnom ruchu hovorí málo, lebo živnostníci sa dostali na okraj záujmu Dzurindovej vlády. Aj v tomto roku dostali niekoľko poriadnych úderov v podobe ďalších byrokratických povinností, zvýšenia odvodov do sociálnej i zdravotných poisťovní, nových daňových poplatkov, ale aj zhoršenia dostupnosti k finančným zdrojom, nehovoriac o neexistencii rizikového kapitálu. Vláda a predovšetkým SDKÚ živnostníkov vyslovene podviedla, lebo urobila niekoľko krokov, ktoré sú v priamom rozpore s predvolebnými sľubmi.

Investori ako propaganda

Asi najviac však dostali živnostníci pocítiť, akí sú pre vládu nezaujímaví, v súvislosti s podporou zahraničných investorov. V tomto roku sa naplno prejavilo šialenstvo, ktoré v tomto smere rozpútal Ivan Mikloš už vlani. Z tzv. prílevu zahraničného kapitálu sa stalo náboženstvo, akým pre Mečiarovu vládu bolo vytvorenie "domácej kapitálotvornej vrstvy". Slovenská vláda zúfalo potrebovala rýchlo dosiahnuť aspoň nejaké dobré ekonomické výsledky, na čo krátkodobo špekulatívne zahraničné investície naozaj slúžia.

Slovensko, bohužiaľ, Mečiarovou vinou prepáslo dobu, keď do strednej Európy prichádzali strategickí investori vďaka globálnemu hospodárskemu rastu. Vtedy tu vytvárali dlhodobé a kvalitné pracovné miesta. Teraz prichádzajú už len preto, aby prevzali strategické odvetvia, ktoré vyspelé štáty súkromníkom neprenechávajú alebo sem umiestňujú nízkonákladovú a málo sofistikovanú činnosť s nízkou pridanou hodnotou, využívajúc dobrú kvalifikáciu našich ľudí a ich nízke mzdové požiadavky. M. Dzurinda a I. Mikloš si navyše dobre uvedomovali našu katastrofálnu ekonomickú situáciu a svoj "hlad" po pozitívnych výsledkoch.

Prilákaniu investorov preto podriadili aj tzv. reformy, predovšetkým daňovú a reformu pracovného práva.

Bezbrehá honba za zahraničnými investíciami sa napokon obrátila proti vláde. Pavol Rusko však pri projekte KIA iba neskúsene podľahol šialenstvu, ktoré do krajnosti vybičovali vodcovia SDKÚ. Každý vládny politik sa chcel pochváliť, koľko investorov prilákal a koľko pracovných miest tým vraj vytvoril. Fakt, že aké-také pravidlá začal I. Mikloš presadzovať až po tom, čo sa P. Rusko vymkol spod jeho kontroly a začal si zo zahraničných investícii robiť vlastnú agendu, svedčí o tom, že "ekonomický mozog" SDKÚ nemal v tejto oblasti nijakú koncepciu. Iným dôkazom tohto tvrdenia je fakt, že vláda dodnes nevyhodnocuje skutočné prínosy zahraničných investícií. Čiže ju ani nezaujíma, koľko nových pracovných miest naozaj vzniklo, koľko sme získali na nových odvodoch či daniach, koľko sme naopak ušetrili na podpore v nezamestnanosti a sociálnych dávkach. Navyše ani neumožňuje nezávislým inštitúciám, aby takéto analýzy vypracovali, pretože zatajuje, v akej forme a akom objeme poskytuje štátnu pomoc zahraničným investorom.

Príchod zahraničných investorov sa teda stal len službou nadnárodným a zahraničným inštitúciám, ktoré I. Mikloša a ďalších "vychovali", a propagandistickou bublinou, ktorá má dokazovať správnosť ekonomickej politiky vlády.

Boj o Tatry

V jednom prípade sa vláda rozvojom cestovného ruchu predsa len oháňala. Opäť však nedohajovala záujmy malých, ale veľkých podnikateľov. Katastrofu, ktorá postihla najmä Tatry na sklonku minulého roka, sa počas celého tohto roka usilovala využiť na zásadné oklieštenie fungovania národného parku a radikálne rozšírenie možností pre podnikanie veľkých firiem v oblasti cestovného ruchu. Namiesto obnovenia lesov prirodzeným porastom systematicky presadzuje ich nahradenie zjazdovkami, vlekmi, lanovkami, parkoviskami, squashovými a tenisovými ihriskami a luxusnými hotelmi.

Dokonca aj z odstraňovania následkov kalamity spravil minister pôdohospodárstva Zoltán Simon v prvom rade biznis. Na odvoz stromov štát "najal" súkromné firmy a tie sa sústredili na drevo, ktoré dokážu dobre predať. Lesníci vtrhli aj do najviac chránených území, čím porušili zákon. Tvrdili, že musia odstrániť popadané stromy, aby zabránili požiaru, hoci išlo o územia, kam ľudia ani nechodia. Naopak, popri frekventovaných cestách sa mesiace povaľovali kopy haluziny a drevných zvyškov, médiá dokonca odhalili aj voľne pohodené nádoby s pohonnými hmotami.

Tento prístup vyústil do ničivého lesného požiaru, z ktorého vláda obvinila mimovládnych ekológov. Práve tí však opakovane upozorňovali na zlý postup pri odstraňovaní kalamity. V niektorých prípadoch sa vlastným telom pokúšali zabrániť ďalšej devastácii tatranskej prírody len pre zisky z predaja kvalitného dreva. Veľmi aktívne a pred očami celej verejnosti odhaľovali skutočné motívy vládnej "stratégie" pri obnove Tatier.

Tá sa mala stať predmetom celonárodnej diskusie. Mikuláš Dzurinda to sľúbil začiatkom roka v reakcii na dve iniciatívy ochranárov, umelcov, športovcov a mnohých známych osobností, ktoré varovali pred bezhlavou komercionalizáciou Tatier. Ako mnoho ďalších, ani tento sľub premiér nesplnil. Naopak. Občianskych aktivistov vykresľuje ako hrozbu a vecný dialóg s nimi odmietol. Na výzvy a dôkazy o zneužívaní kalamity odpovedal obvineniami a hanobením.

Umlčiavanie občanov

Pre občiansku spoločnosť na Slovensku to bol vôbec rozporuplný rok. Na jednej strane sme boli svedkami bezprecedentného úspechu obyčajných ľudí vo vzťahu nádnárodnej firme. Ide o skupinu robotníkov ružomberskej celulózky, ktorí sa legálnym spôsobom dožadovali vyšších miezd. Zamestnanci SCP totiž patria k najhoršie plateným v koncerne Mondi Bussiness Paper, hoci pracujú rovnako veľa a rovnako kvalitne ako ich kolegovia v Maďarsku či v Nemecku. Keď ich vysoko platení odborárski bossovia chceli umlčať, založili si novú odborovú organizáciu a získali na svoju stranu drvivú väčšinu zamestnancov.

Odpoveďou na ich zákonný postup bolo prepustenie a žaloby za poškodenie dobrého mena. Oni, naopak, žalovali svojho zamestnávateľa. Piati statoční čelili obvineniu za desiatky miliónov, nátlaku i lukratívnym ponukám na tichý odchod z fabriky. Jej vedenie však napokon spor o nezákonné prepustenie na súde prehralo a svoju žalobu muselo stiahnuť. A hoci sa realizácia rozsudku ako zvyčajne naťahuje, bol to mimoriadny moment, ktorý ukázal, že zamestnanci sa o svoje práva kolektívne môžu pobiť s úspechom. Napriek tomu, že vláda sa ich nezakryte usiluje obmedziť v prospech zamestnávateľov. Svoj boj v podobnom prípade ešte stále vedie bývalá žeriavnička U. S. Steel Košice Zuzana Cingeľová.

Na druhej strane nie je ignorancia ekológov jediným príkladom pohŕdania občianskymi aktivistami zo strany vlády. Pripomeňme výzvu 1 000 slov o kultúre, pod ktorú sa nepodpísali len umelci, ale aj publicisti, vedci, pedagógovia, športovci a iní. Výzva upozorňuje vládu na jej zodpovednosť za úpadok kultúrnosti na Slovensku. Jej iniciátori nechceli rozbehnúť petičnú akciu, ale serióznu diskusiu verejnosti s vládou. Nič sa však nestalo. Rovnako skončila iniciatíva za zachovanie verejnoprávneho charakteru Slovenskej televízie. Vláda, ktorá kontroluje vedenie STV, na vecné pripomienky ani nereagovala. Najaktívnejší predstavitelia boli škandalizovaní, verejnoprávna televízia odvysielala jednu diskusiu až pod nátlakom, keď prvú sľúbenú zrušila.

A v širšom centre Bratislavy onedlho vyrastie vyše 20-poschodová budova, hoci naokolo nej majú domy nanajvýš päť poschodí. Nepomohla ani petícia tamojších obyvateľov ani úporný boj miestnych aktivistov, hoci paradoxne ide o členov pravicových zoskupení. Pravicoví lokálni politici uprednostnili záujmy jednej silnej firmy a ak to nešlo inak, urýchlene zúžili historickú zónu mesta, aby obišli pamiatkový zákon. Excelentná ukážka, ako vládne pravica: keď ide o záujmy bohatých, menia sa aj zákony, len aby im bolo možné vyhovieť.

Politika v bahne

Občianska spoločnosť na Slovensku rozhodne dostala v tomto roku niekoľko silných rán a zatiaľ to nevyzerá, že sa z nich tak skoro spamätá. "Osobnosti", ktoré sa v minulosti ozývali, už úplne zmĺkli, hoci demokracia a sloboda sú ohrozené minimálne tak, ako boli za Mečiara. Lenže pre dnešnú vládu už ani šéf HZDS nie je nepriateľom, ba dokonca ani súperom. Pred siedmimi rokmi M. Dzurinda sľuboval zásadnú zmenu. Tvrdil, že on zmení politiku a spoločnosť, zmenil sa však len on.

Z V. Mečiara sa stal jeho "úhlavný priateľ" a z HZDS už ani nie tichý spojenec. V parlamente sme pravidelne svedkami toho, že Mečiarovi poslanci v najdôležitejších momentoch podporujú Dzurindových ministrov.

Mikuláš Dzurinda dostal slovenskú politiku do úplného bahna. "Slušní publicisti" vraj píšu o suteréne, lenže v podzemí je iba tma, zatiaľ čo v slovenskej politike je všetko špinavé a všetko tam smrdí. To, mimochodom, naznačuje ešte horší "materiál" ako bahno, ale jeho pomenovanie už na stránky novín naozaj nepatrí. Rovnako ako do parlamentu nepatria poslanci, ktorí zastupujú len vlastné bankové účty. Ale sú tam a za tučné odmeny podporujú vládu. Z opozičných politikov sa razom stali politici provládni, občas síce kabinet kritizujú, aby sa nepovedalo, ale v rozhodujúcich chvíľach "zaberú".

Prečo, o tom hovoria nielen Robert Fico či Zuzana Martináková otvorene, ale neverejne aj Iveta Henzélyová. Síce neslušná, ale podľa polície pravdivá videonahrávka potvrdzuje, že poslanci za podporu vlády dostávajú lukratívne ponuky. Je to doteraz najjasnejší dôkaz o kupčení s poslancami. Taký jasný, že vládni politici sa ani nezmohli na adekvátnu reakciu. Šéf KDH iba dookola bľaboce o nedôveryhodnosti takto získaného materiálu, čo mu však pred rokmi v prípade rovnako získanej nahrávky telefonického rozhovoru šéfa SIS Lexu a ministra vnútra Hudeka neprekážalo.

Pavol Hrušovský vôbec tento rok ukázal, že ani doteraz zásadoví kresťanskí demokrati to s hodnotami až tak nepreháňajú. Už dlhší čas akceptuje netransparentné získavanie nezávislých poslancov pre vládne návrhy. Keď vládna koalícia definitívne stratila väčšinu a nebola schopná ani zabezpečiť funkčnosť parlamentu, "hrdinsky" hovoril o predčasných voľbách ako o korektnom riešení. Spolu s Bélom Bugárom mu však hrdinstvo dlho nevydržalo a naďalej vládne s človekom, ktorému vraj neverí. A už vôbec ho nevykoľajilo niekoľko afér Vladimíra Palka s netransparentnými nákupmi na ministerstve vnútra.

Devastácia zdravotníctva

Napokon, netransparentnosť v narábaní s verejným majetkom a financiami sa stali synonymom Dzurindovej vlády. Nemá zmysel vymenovať všetky aféry, lebo o nich médiá pravidelne informujú. Stačí konštatovanie o náraste takých metód verejného obstarávania, ktoré sa vyhýbajú otvorenej súťaži dodávateľov. Alebo najnovší prípad koncesií pre záchranky, ktoré sa prideľujú za zatvorenými dverami a v prospech spoločností, ktoré nespĺňajú kritériá.

Z ministra Rudolfa Zajaca sa vykľul jeden z najväčších podvodníkov v tejto vláde vôbec. Niekoľkokrát sľuboval, že "reforma" sa už neprejaví na zdražovaní zdravotníctva pre obyčajných ľudí, no nikdy to nedodržal. Končiaci sa rok možno smelo označiť za rok devastácie zdravotníctva, znižovania dostupnosti zdravotnej starostlivosti a vytvárania priestoru na čo najväčšie zisky súkromných firiem z našich daní. V zdravotníctve nastúpil tvrdý diktát ekonomických záujmov zdravotných poisťovní, z ktorých sa stali súkromné akciovky. My im musíme povinne platiť, ale oni nám nemusia zabezpečiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť.

Tesne pred koncom roka úpadok želiezovskej nemocnice naznačil stav, do akého R. Zajac rezort dostal. Poctiví ľudia v ňom prídu o prácu, pacienti budú musieť za lekármi chodiť oveľa ďalej než doteraz. Pre tisíce zdravotných sestier to bol rok znižovania príjmov a zvyšovania neistoty v zamestnaní. Manželka ministra zdravotníctva stihla dostať do súkromných rúk aj ako-tak fungujúce železničné zdravotníctvo, nájomcovia nemocníc pritom nie sú schopní prevádzkovať ich na zodpovedajúcej úrovni, zo zamestnancov a pacientov robia svojich rukojemníkov.

Aj R. Zajac odmieta akúkoľvek diskusiu s oponentmi, v rezorte vládne strach a totalitné metódy. Prezentoval ich napríklad Peter Biroš, riaditeľ fakultnej nemocnice v Prešove a Zajacov náhradník na poslaneckom poste. Keď do "jeho" nemocnice prišiel premiér s ministrom, zamestnanci, ktorí chceli verejne vyjadriť svoj nesúhlas či kritický postoj k situácii v rezorte, boli zastrašení a podľa svedkov sa na "verejnú" diskusiu dostali len vybraní ľudia.

Pokračovanie v zaostávaní

O zastrašovaní a nátlaku by vedeli hovoriť aj policajní odborári, ktorí si dovolili obhajovať svoje sociálne práva. Minister vnútra namiesto skvalitňovania policajného zboru ho decimuje a kritikov degraduje. Nič však neurobil pre zjednodušenie administratívy. A tak šofér, ktorý sa presťahuje do iného okresu, si po vyplnení niekoľkých rovnakých formulárov ide na jedno policajné oddelenie pre nový občiansky preukaz a o niekoľko dverí ďalej musí opäť nahlasovať tie isté nové údaje dopravným policajtom. A pred jednými i pred druhými dverami strávi desiatky minút v rade.

Zaostávajúca informatizácia verejnej správy či zaostávajúca internetizácia spoločnosti by mohli byť ďalšími smutnými témami tejto analýzy. Rovnako aj mediálna bublina s názvom Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010, ktorú okolo seba nafúkli M. Dzurinda a I. Mikloš, by rýchlo spľasla. Nečudo, že s dlhodobou konkurencieschopnosťou našej spoločnosti a osobitne ekonomiky toho pravicová vláda ani v tomto roku neurobila nič. Podobne by sme mohli spomenúť aféry vládnych predstaviteľov, vynútený odchod Ľudovíta Kaníka, katastrofálnu neúčasť na regionálnych voľbách, privatizáciu v energetike a doprave, neschopnosť vlády zabrániť monopolom v ožobračovaní ľudí či klerikalizáciu školstva alebo problémy školstva vôbec. Rozsah tejto analýzy je však obmedzený.

To, samozrejme, neznamená, že sme na Slovensku tento rok nezažili nič radostné. Vyšlo niekoľko hodnotných kníh, vďaka Čechom sa nakrútilo niekoľko filmov, športovci dosiahli zopár nečakaných úspechov. Aj v rodine každého z nás sa určite odohrali udalosti, na ktoré budeme ešte roky s láskou či úsmevom spomínať. Lenže na ničom z toho nemá podiel súčasná slovenská vláda či politika ako taká. Ak sme zažívali radosť a úspechy, tak to bolo bez pričinenia politikov, či dokonca napriek ich činnosti. Politici, najmä vládni, urobili v mnohých sférach života spoločnosti na Slovensku z roku 2005 veľmi smutných dvanásť mesiacov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO