Boh sa v Biblii stráca. Na počiatku Biblie čítame o svete, v ktorom je Boh aktívne a viditeľne prítomný. Koniec Písma však vyznieva celkom inak. V priebehu Starého zákona (známeho tiež pod hebrejským označením Tanach) sa totiž božstvo ľuďom zjavuje stále menej a stále menej aj hovorí. Zázrakov, anjelov i ostatných známok Božej prítomnosti je stále menej, až sa nakoniec stratia úplne.

V posledných častiach Starého zákona už Boh nie je prítomný oným zjavným, zmyslami postrehnuteľným spôsobom známym z predchádzajúcich kníh. Keď Boh naposledy prehovorí k Mojžišovi, mimo iného hovorí: "Svoju tvár ukryjem pred nimi, uvidím ako skončia" (Dt 32, 20). A presne to na konci Starého zákona urobí. Prítomnosť Boha, ktorá bola na počiatku zjavná a každý o nej jednoducho vedel, sa stala vecou skrytou, vecou viery či nádeje. Biblický text nikde nehovorí, že Boh prestáva existovať, starať sa o nás či ovplyvňovať chod sveta. Hovorí len, že na konci príbehu to už nie je zjavné, ako to bolo na počiatku.

Stále ešte môžeme chápať Boha ako prítomného a skryte účastného.

Od Adama k Ezdrášovi a od Evy k Ester pozorujeme proces, v ktorom ľudia postupne preberajú zodpovednosť za svoj svet. Aj keď sa nikde nenaznačuje, že by sa možno mali vzdať modlitby a viery, biblický text sa čím ďalej, tým viac jednoznačne zameriava na to, čo musia urobiť pre seba. Božia tvár sa skryla. Zázraky, ktoré Boh koná, prechádzajú stále viac do oblasti pôsobnosti človeka a nakoniec prestávajú. Či sa nám to páči alebo nie, k posunu v rovnováhe medzi Bohom a človekom došlo a ľuďom bolo zverené riadenie vlastného osudu. Nesmieme však zabúdať, že sme videli posun zjavného riadenia vecí, práve tak, ako sa strácanie Boha vzťahuje k ustupujúcej viditeľnej Božej prítomnosti.

Biblické rozprávanie nás nepopierateľne vedie príbehom, v ktorom zjavná správa ľudských záležitostí bola krok za krokom odovzdávaná ľudstvu. Boh postupuje (či azda odovzdáva?) ľuďom stále viac zjavného riadenia vecí. Alebo si ho ľudia berú sami? Možno ani jedno ani druhé. Nebolo by možné povedať, že -- podobne ako keď deti rastú a osamostatňujú sa od svojich rodičov -- aj Biblia rozpráva o raste a dospievaní ľudstva a o jeho prirodzenom vzďaľovaní od Boha?

Proroci a niektorí ďalší z biblických básnikov mnohostranne dopĺňajú vývojovú líniu skrývania Boha tak, ako ju zobrazujú historické knihy Starého zákona. Historické knihy ukazujú ústup zjavnej Božej prítomnosti krok za krokom, zatiaľ čo knihy básnické opisujú citovú odpoveď jednotlivcov na neprítomnosť Boha. Predkladajú nám celú škálu pocitov, ktorými ľudia na tento jav reagujú: pohŕdanie zákonom, jeho zbožné dodržiavanie, údiv, zmätok, hnev, viera, neistota, strach. Tieto knihy obsahujú myšlienku, že strácanie Boha oveľa viac desí ako je Božím trestom -- rovnako ako sa deti oveľa viac obávajú rodičovského trestu ako toho, že ich rodičia opustia. Žalmy, ktoré sa strácaním Boha zaoberajú, sa pritom často zmieňujú o tom, že Boh nevidí, nepočuje a tiež zabúda na človeka. Podľa Friedmana človek, ktorý čítal starozákonné historické knihy a pozoroval v nich ústup Božej prítomnosti, nenarazí na žiadny zásadný rozpor, keď siahne po prorockých a ostatných lyrických knihách Starého zákona.

Biblia opisuje, ako Boh stvorí človeka, dá sa mu poznať, vytvorí si s ním kontakt a potom odchádza. Pokiaľ sa Boh stráca a úloha človeka rastie, potom mi to pripadá ako jeden z najdôležitejších faktov v celej Biblii, hovorí Friedman a zdôrazňuje: predstavuje to samotné jadro biblického príbehu.

Monoteizmus Izraelitov ako prvý prichádza s Bohom, ktorý stojí mimo prírody a ovláda jej odbožštené sily. Presunutím Boha z ríše prírodnej do oblasti histórie umožnilo pozvoľný ústup izraelského náboženstva. Účinky Slnka na Zemi z dlhodobého hľadiska neustávajú, a pohanský mýtus preto nemôže uvažovať o strácajúcom sa slnku. Práve naopak, príroda je cyklická.

V pohanskom pohľade na vesmír bol aj čas vnímaný ako cyklická, večne sa opakujúca prírodná danosť. Len u Boha, ktorý stojí mimo prírodných síl, ktorý je viditeľný práve tým, že narúša ich cyklické pôsobenie (prostredníctvom zázrakov, anjelov, hlasov z neba), len u takého Boha sa dá predpokladať, že bude lineárne, paralelne s plynutím času, meniť svoj vzájomný vzťah s ľuďmi. Nech už biblický autor žil v ktorejkoľvek dobe, nech už bolo akokoľvek dlho po udalostiach, ktoré opisoval, nevyhnutne musel mať dojem, že viditeľných Božích činov ubúda. Zaradenie Boha do histórie preto nevyhnutne znamená jeho vzďaľovanie od ľudí. História však nie je o nič menej neistá, nevysvetliteľná a poznamenaná utrpením ako príroda. A tak má monoteistický Izrael aj pri viere v Boha, ktorý je definovaný svojím miestom v histórii, rovnaký pocit napätého vzťahu s božskou bytosťou ako malo pohanstvo. Toto napätie bolo zvyčajne vyjadrované formou zmluvných vzťahov.

V systéme vo vzťahu k histórii sa bude každá nová katastrofa zdať ako ďalší stupeň vzďaľovania od pôvodnej blízkosti s Bohom, ktorého príčinou je skutočnosť, že ľudia porušujú zmluvu, a preto sa jej prekliatie napĺňa. Nech žil biblický autor (a jeho čitatelia) v akejkoľvek dobe, kým písal o dávnej minulosti, uvažoval o Bohu ako o reálne prítomnom a zúčastnenom na ľudských záležitostiach.

Čím nedávnejšiu históriu však autor opisoval, tým menej bol Boh v jeho opise zapojený do diania, lebo tak to zodpovedalo skúsenostiam z jeho vlastnej doby (zhoršovanie pomerov, zjavná absencia zázrakov). Keď však písal o vzdialenej budúcnosti, autor mohol opäť chápať Boha ako viditeľne zúčastneného, konštatuje Friedman.

Základný paradox (či azda rozpor alebo irónia) vzťahu Boha a človeka môžeme odhaliť už v príbehu o stvorení, pričom jeho dôsledky sa prejavujú aj v príbehoch nasledujúcich. Podľa biblického opisu stvorenia majú v sebe muž a žena niečo božské, čo zvieratám, rastlinám ani nerastom nie je dané. Paradoxom však je, že hoci im Boh určil toto zvláštne postavenie medzi ostatnými tvormi a vložil do nich niečo zo seba samého, predsa sa k nim stále správa ako k podriadeným. Len ľudia ašpirujú na božstvo.

Had v raji zameriava svoje pokušenie práve na tvory, ktoré v sebe niečo z Boha majú a pripomína im, že niečo iné z Boha, naopak, postrádajú, a preto, musia poslúchať Božie príkazy (Gn 3, 4n). Konanie ľudí, ktorí v dôsledku prestúpenia Božieho príkazu prišli o prístup k stromu života, o záhradu i o harmonický vzťah so svojím Stvoriteľom (Gn 3, 22-24), nie je len akási neposlušnosť, hovorí Friedman a dodáva: je zjavne kľúčovým prvkom rozprávania, súčasťou samotného jadra príbehu. Z perspektívy Biblie spočíva paradox ľudstva v tom, že človek je natoľko ako Boh, aby mohol na božstvo ašpirovať, ale nie je ako Boh natoľko, aby ho mohol dosiahnuť. Ľudia sú božstvu veľmi blízko, dokonca tak blízko, že cítia nutkanie s Bohom zápasiť, stavať k nemu vežu, brať si to, čo im Boh zakázal. Nie sú to deti, ktoré neposlúchajú rodičov.

V zápase s Bohom sa v Biblii prejavuje samotná podstata ľudskej existencie. Čím viac Boh nariaďuje, tým menej sú ľudia ochotní ho poslúchať. Čím je Boh bližšie, tým viac sa proti nemu búria. Práve v okamihoch, keď sú ľudia Bohu najbližšie, búria sa najdôraznejšie. Generácia, ktorá je k Bohu najbližšie, je najvzdorovitejšia (Izraeliti počas putovania cez púšť), rad generácií, ktorým sa Boh najviac skrýva, sa naopak správa viac ako dobre. Vzniká skoro dojem, že blízkosť k Bohu, nech už je akokoľvek lákavá, sa nedá zniesť.

Strácanie Boha teda predstavuje zložitú vývojovú líniu, ktorá má pôvod tak v povahe Božej, ako aj v ľudskej, ale aj v dynamike ich vzájomných vzťahov, konštatuje Friedman. Ľudia nechcú Bohu načúvať. Chcú byť ako Boh. Konflikt s Bohom im síce prináša utrpenie -- a Bohu, ako sa zdá, tiež -- ale napriek tomu je opísaný skôr ako nevyhnutný dôsledok vzájomných vzťahov než ako prejav nevhodného správania zo strany ľudí. Vec nie je možné zjednodušiť tak, že Boh by bol dobrý a ľudia zlí. Ide skôr o to, že Boh je Boh a ľudia sú ľudia. Podstata Boha naráža na podstatu ľudí a možno sú nezlučiteľné práve preto, že ľudia v sebe majú niečo božské.

V tej istej dobe, keď sa formoval rabínsky judaizmus, sa zrodilo kresťanstvo. Na rozdiel od "ústupu" Boha ku koncu Starého zákona čítame v prvých štyroch knihách Nového zákona -- Matúšovi, Markovi, Lukášovi a Jánovi, teda v evanjeliách -- o rozprávaní, v ktorom Boh po stáročiach, keď bol skrytý, znovu viditeľne, v ľudskej podobe, prejavuje svoju prítomnosť. Od chvíle, keď podľa Starého zákona povedal Boh Mojžišovi: "Svoju tvár ukryjem pred nimi" (Dt 32, 20), uplynulo viac než tisíc rokov a náhle prichádza okamih najbezprostrednejšieho prejavu Božej prítomnosti na zemi od dôb zjavenia na vrchu Sinaj. Po stáročiach skrytosti na seba Boh berie viditeľnú podobu a kráča po zemi medzi ľuďmi, ktorí s Bohom zápasili už od raja. A táto postava sama seba znovu a znovu vytrvalo označuje za človeka, za "syna človeka".

Po postupnom vzďaľovaní Boha tak nasleduje najbezprostrednejší kontakt Boha s ľuďmi od doby, keď sa Boh za denného vánku prechádzal medzi ľuďmi po rajskej záhrade (Gn 3, 8). Paradox je obsiahnutý v záhade vtelenia, zvlášť v tom, ako sa vyvinulo v súvislosti s učením o Trojici: jeden aspekt Boha je na zemi viditeľný, naproti tomu iný jeho aspekt -- Boh Otec, Boh, ako sme ho poznali v Starom zákone -- zostáva skrytý. Fenomén skrytej tváre Boha sa tak v kresťanskom chápaní stáva ešte zložitejším, lebo je tu zdôraznená skrytosť Boha a súčasne sa iný aspekt toho istého Boha stáva zjavnejším než kedykoľvek predtým. A nakoniec, samotná idea Boha, ktorý na seba berie ľudskú podobu, zodpovedá vzostupu postavenia človeka, ale súčasne presúva rovnováhu späť na stranu Boha. Ľudia nadobudli zodpovednosť za svoj svet -- uspeli v zápase s Bohom -- a tu sa medzi nimi náhle objavuje jedna z podôb Boha ako človeka.

V Starom zákone bolo stvorenie ľudí na Boží obraz a súčasne ich podriadenie Bohu zárodkom konfliktu, Boh a človek neboli schopní žiť spolu a to nakoniec viedlo k postupnému úbytku zjavnej prítomnosti Boha na zemi. Teraz sa Boh objavuje medzi ľuďmi v onej božskej a zároveň ľudskej podobe a nespráva sa k nim ako nadriadený či pán, ale ako ich ľudský sprievodca. Prostredníctvom Ježiša, syna človeka, môžu ľudia znovu nájsť cestu k Bohu.

Podľa Friedmana je minulé storočie v obrovskej miere dedičom pocitu strácania Boha. Keď sme pozorovali posun v rovnováhe medzi Bohom a človekom v Biblii, ukázalo sa, aké je zvláštne, že Jakub po tom, čo celú noc zápasil s Bohom, nechce Boha nechať odísť, kým ho nepožehná. V svetle Nietzscheho života a diela (navzájom tak neoddeliteľných) už tento biblický príbeh tak nepochopiteľný nie je. Zápas s Bohom vyžaduje také veľké úsilie a spôsobuje také straty, že ľudská bytosť, ktorá ho podstúpi, žije od tej doby s hlbokými ranami a požehnanie veľmi potrebuje. Nietzsche svoj zápas s Bohom žil a žil aj svoj zápas s rodinou, cirkvou, európskou spoločnosťou a históriou. Tento zápas si vyžiadal svoju daň na jeho zdraví a hral iste nemalú úlohu aj v jeho šialenstve.

Muž, ktorý s Bohom tak urputne zápasil a zaplatil za to takú veľkú cenu, duševne ochorel a najvýraznejším rysom jeho šialenstva bola jeho identifikácia s Bohom. Nejde len o otázku, či Boh existuje, ktorá -- ako Nietzche tvrdí -- ho nikdy nezaujímala, a preto odmieta tak Boha, ako aj ateizmus, lebo ich považuje za príliš povrchné odpovede. Podľa Nietzscheho ide o to, aké sú dôsledky existencie Boha pre človeka. Nietzsche osobne nie je schopný byť človekom v najplnšom zmysle dovtedy, kým existuje nejaký Boh. Ani ľudstvo nemôže byť potom všetkým tým, čím by mohlo byť. Z hľadiska posunu v rovnováhe medzi Bohom a ľuďmi, ako sme ho pozorovali v Biblii, tu vidno zásadný pokrok, myslí si Friedman. Vzniká dojem, že blízkosť Boha je neznesiteľná.

U Nietzscheho nachádzame človeka, ktorý tak isto chápe prítomnosť Boha ako neznesiteľnú, ale vyjadruje to jasnejšie, otvorenejšie než ako sme to videli v Starom zákone a v istom zmysle aj v poprave Ježiša z Nazaretu v Novom zákone, lebo tu neprichádza do úvahy žiadne "nevedia, čo robia". U Nietzscheho ide o odmietnutie Boha v záujme samotného rozvoja ľudstva, ba dokonca o nahradenie Boha nami samými. Krátko po svojom zrútení Nietzsche o sebe hovoril ako o "nástupcovi mŕtveho Boha". Je to najvyššia možná konfrontácia v zápase medzi Bohom a ľuďmi, v ktorej musí človek vylúčiť a nahradiť Boha, aby bol všetkým, čím byť môže. Práve toto vylúčenie Boha, ktoré je nevyhnutné na to, aby človek dospel k vlastnému naplneniu, je v Nietzscheho dielach (a v jeho identifikácii s Bohom po jeho zrútení) z hľadiska rovnováhy medzi Bohom a človekom najzaujímavejšie. V Biblii je vývoj k väčšej ľudskej zodpovednosti a k menej viditeľnému vplyvu Boha zložitý a niekedy ťažko postrehnuteľný.

V Nietzscheho slovách je to posun až desivo zjavný, ktorý je každému na očiach: človek musí vytlačiť Boha z miesta, ktoré doteraz zaujímal. A túto myšlienku nachádzame aj u Dostojevského. Táto idea ľudí, ktorí nahradzujú Boha, je u Dostojevského tým prekvapujúcejšia, že sám taký názor nezastával. Je preto dôkazom jeho zápasu s Bohom, keď mu také myšlienky napádali a on ich dokázal s takým dôrazom formulovať, aj keď sám viedol život veriaceho kresťana. Z hľadiska posunu rovnováhy medzi Bohom a človekom v Biblii má táto predstava ľudí stávajúcich sa bohmi užšiu súvislosť s vývojovou líniou, ktorú sme opísali, než si Nietzsche a Dostojevskij dokázali predstaviť, hovorí Friedman a dodáva: spomeňme si, že po prvom akte ľudskej vzbury v rajskej záhrade vyjadruje Boh obavu, že teraz "sa človek stal ako jeden z nás" (Gn 3, 22). Práve to bolo v istom zmysle po celú dobu podstatou zápasu človeka s Bohom -- a títo dvaja muži pri uskutočnení posledného kroku človeka do sféry božského zakúsili krajný zážitok z konfrontácie s Bohom. Zdá sa mi, že pocit skrytia Božej tváre je v našom storočí prítomný tak medzi veriacimi, ako aj neveriacimi, hovorí Friedman.

Až v dvadsiatom storočí sme začali pociťovať strácanie či "smrť" Boha skutočne vedome a intenzívne.

Utrpenie v dosiaľ nebývalej a nepochopiteľnej miere bolo v minulom storočí súčasťou nášho údelu. Aj keď nepopierame, že niekoho tieto katastrofy viedli k tomu, aby človek hľadal vysvetlenie či útechu v náboženstve, musíme pripustiť, že skôr prispeli k veľmi rozšírenému pocitu, že Boh nie je prítomný a že ľudia sú ponechaní sami na seba a zodpovedajú za vlastný osud. Neobjavila sa žiadna nová teologická koncepcia, ktorá by obstála ako vysvetlenie či útecha, konštatuje Friedman a dodáva: naopak, najznámejšie teologické inovácie dvadsiateho storočia hovoria práve o svetskosti a smrti Boha, čím len zdôrazňujú bolesť a nezmyselnosť katastrôf tohto storočia.

V záverečnej časti knihy Friedman hovorí o vzťahu medzi náboženstvom a vedou. Z hľadiska strácania Boha je zaujímavá podobnosť medzi vedeckým modelom vzniku vesmíru známym ako "veľký tresk" a koncepciou vesmíru v mystickom učení, ktoré je známe ako kabala. Úžasná podobnosť medzi veľkým treskom a kabalou spočíva okrem iného v tom, že kabala ponúka práve takú koncepciu -- Boha ako nedeliteľnú súčasť vesmíru -- a to v štruktúre presne pripomínajúcej kozmologický model. Kabala rovnako ako Hartlova a Hawkingova koncepcia postuluje celok priestoru a času (samozrejme, v inom zmysle), ale po Bohu sa nerozhliada nikde inde. Boh je tu.

Hawking hovorí o Božom diele ako o niečom, čo je akosi mimo Boha. Veľký tresk a kabala však naznačujú, že by mohlo byť skôr súčasťou Boha. A keď je kabalistické ponímanie stvorenia sveta naozaj tak či onak v súlade s tým, čo nám hovorí kozmológia, je to iste skutočnosť úžasná, významná a zaslúži si ďalšie skúmanie, konštatuje Friedman. Ale aj keby išlo len o náhodnú zhodu dvoch obrazov, môžeme sa z nej poučiť, že v modeli, ktorý nám v súčasnosti ponúka veda, nemusíme hľadať Boha mimo vesmíru.

V kabalistickom ponímaní je Boh súčasťou vesmíru a vesmír je súčasťou Boha. Friedman k tomu dodáva, že tu nejde o bežný panteizmus. Niekto by mohol namietať, že Boh panteistický, ktorý je prítomný vo všetkom, nie je vôbec žiadny Boh. Ale v kabale Boh existuje nezávisle od svojho diela, ktoré stvoril, aj keď je v ňom stále a neodmysliteľne prítomný. Ani jedna kabalistická škola nikdy netvrdila, že Boh neexistuje mimo stvorenej bytosti. Boh nie je jednoduchým súhrnom jednotlivých častí vesmíru. Skôr je stvorenie sveta niečím, čo sa odohráva vnútri Boha.

Z ľudského hľadiska nie je Boh niekde inde, pretože žiadne pre nás poznateľné "inde" neexistuje. Ale súčasne je vesmír, ktorý poznáme, len vonkajším výrazom Boha, ktorý je skrytý. Pocit Božej prítomnosti vnútri samotných ľudských bytostí má v našej civilizácii hlboké korene.

Teória veľkého tresku i kabala nám hovoria to isté: nech sa vo vesmíre od počiatočnej explózie udialo čokoľvek, nie je to len tam vonku, kdesi ďaleko. Je to tu v nás. Boh v Biblii je oboje: Boh kozmický a Boh ako osoba. A ako sme videli, keď sme hovorili o skrývaní Božej tváre, Biblia opisuje, ako sa Boh s postupným dozrievaním ľudstva pomaly mení z Boha -- osoby na Boha kozmického.

Osobne oceňujem prínos Friedmanovej knihy v hľadaní rovnováhy medzi Bohom a človekom. Friedman chápe tento proces ako stále otvorený a nikdy nekončiaci. Práve v priebehu tohto procesu si začína človek uvedomovať svoje hranice a nie v slepej poslušnosti voči Bohu. Človek sa síce nemôže stať bohom, ale môže a má s Bohom spolupracovať na premene sveta. Táto spolupráca sa uskutočňuje "vo vnútri" sveta a nie niekde mimo neho "v náboženskej oblasti". Chcel by som ešte doplniť Friedmana v tom, že súčasný významný teológ J. B. Metz zoči voči utrpeniu ľudstva v minulom storočí obraňuje biblický monoteizmus tým, že ho vysvetľuje ako monoteizmus empatický, ktorý je vnímavý a citlivý k ľudskému utrpeniu, do ktorého Boh vstupuje a má na ňom účasť.

Autor je teológ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO