V prvom rade bolo európske turné Condoleezzy Riceovej prípravou na podobnú cestu jej šéfa Georgea Busha. Bushovo znovuzvolenie za amerického prezidenta sa v mnohých hlavných mestách Európy stretlo so sklamaním, starostlivo maskovaným za blahoprajné telegramy a uistenia o spojenectve. Uvedomujú si to aj vo Washingtone a okrem toho si uvedomujú ešte jednu vec -- hoci sú Spojené štáty jedinou globálnou veľmocou, presadzovanie vlastných cieľov bez podpory európskych spojencov alebo dokonca proti vôli niektorých z nich býva politicky i ekonomicky náročné. Jasným príkladom je Irak a volanie Washingtonu, aby európski spojenci (respektíve NATO) prebrali "svoj diel zodpovednosti" podobne ako v Afganistane.

Akú zohrá úlohu

Pri hodnotení významu toho, čo Riceová v Európe povedala, si musíme najprv položiť otázku -- akú úlohu vôbec v Bushovej administratíve zohráva? Spomeňme si na jej predchodcu, Colina Powella. Aj ten bol považovaný za "prívetivejšiu tvár" americkej zahraničnej politiky, za niekoho, kto má menej ideologicky vyhranené názory na zahraničnopolitické otázky než jeho šéf v Bielom dome, niekoho, kto je prístupnejší európskemu pohľadu. Ako sa mu darilo reálne meniť Bushovu politiku? Pravdepodobne nijak.

Dokonca to bol práve on, kto musel pred Bezpečnostnou radou OSN prezentovať americké "dôkazy" o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Colin Powell tak bol so svojimi "umiernenými názormi" skôr selektívne využívaným nástrojom presadzovania politiky definovanej neokonzervatívnymi "jastrabmi" než niekým, kto má možnosť do tvorby politiky podstatným spôsobom zasahovať.

Je známe, že Condoleezza Riceová má k Bushovi omnoho bližšie, než mal Colin Powell. Bola pri ňom už pred jeho prvým zvolením do funkcie prezidenta, slúžila pri Bushovi staršom i Reaganovi. Na poste poradkyne pre bezpečnostné otázky zastávala vždy skôr "tvrdšie" stanovisko ministra obrany Rumsfelda či viceprezidenta Cheneyho než "zmierlivý postoj" Powella.

Môže byť tak, z postu šéfky americkej diplomacie, hlasom brzdiacim unilaterálne tendencie Bushovej administratívy? Ťažko. Pravdepodobne prinesie prijateľný a charizmatický imidž, zmierlivé slová, no podstata politiky ostáva nezmenená. Nakoniec, aj počas európskej cesty sa za úsmevmi skrývalo jasné posolstvo -- Spojené štáty budú sledovať svoju politiku "šírenia slobody a nezávislosti" a Európa sa môže iba rozhodnúť, či sa pridá, alebo nie... Spojené štáty nezaútočia na Irán, ale len "zatiaľ". Potom sa bude musieť Európa rozhodnúť, či sa pridá, alebo nie...

Kto určuje pravidlá hry

Centrálnym posolstvom návštevy Condoleezzy Riceovej bolo pravdepodobne vyhlásenie: "Amerika je pripravená spolupracovať s Európou na našej spoločnej agende, Európa musí byť pripravená spolupracovať s Amerikou." Na prvý pohľad vyzerá toto vyjadrenie nádejne, ako vzdanie sa hegemonistickej unilaterálnej politiky. V skutočnosti nepredstavuje žiadnu zmenu oproti postojom z predchádzajúcich štyroch rokov -- aj pri útoku na Irak Spojené štáty vítali spojencov (dokonca ich o spoluprácu vyslovenie žiadali), ale len pri realizácii politických rozhodnutí, ktoré boli stanovené vo Washingtone. Riceovej hlavný odkaz preto vyvoláva prirodzenú otázku -- aká je vôbec táto spoločná agenda? Existuje? Podľa Washingtonu by to malo byť šírenie "slobody a nezávislosti". S tak široko definovaným cieľom sa možno dá súhlasiť, rozdiely sa však objavia vo chvíli, keď sa budeme pokúšať detailnejšie popísať, ako má tá "sloboda a nezávislosť" vyzerať a ako má byť šírená. Ako píše Financial Times: "Vyzvanie na partnerstvo je, aby bolo jasné, ponukou na pripojenie sa k USA pri presadzovaní agendy, ktorú definoval Bush."

Môže sa zdať, že hovoriť o "Európe" je v tejto súvislosti trochu zavádzajúce -- veľké množstvo členských krajín EÚ sa k Spojeným štátom v ich ťažení na Irak pridalo. Rozdiel medzi EÚ a USA však ďaleko presahuje otázku irackej vojny -- ide o nazeranie na medzinárodnopolitické prostredie a výber prostriedkov na presadzovanie vlastných záujmov v ňom. A tu sa v podstate všetky krajiny Únie (vrátane Británie či stredoeurópskych spojencov USA, teda i Slovenska) minimálne v rétorickej rovine zhodujú v odmietaní amerického unilateralizmu a chápaní vojenskej sily len ako ďalšieho nástroja presadzovania zahraničnopolitických cieľov.

V prípade, ak u politickej elity v niektorých krajinách (najpravdepodobnejšie je to v Británii a niektorých stredoeurópskych krajinách) neprevládne krajný euroskepticizmus a snaha "vyvažovať vplyv veľkých štátov Únie" vonkajším faktorom (teda vplyvom USA), táto európska pozícia sa nezmení. Washington tak nenájde Brusel pripravený podporiť ho v každom dobrodružstve, naplánovanom v Bielom dome a Pentagóne, bude sa musieť spoliehať na flexibilné, ad-hoc vytvárané koalície, no následkom ich politiky môže byť súčasne posilňovanie európskej zahraničnopolitickej jednoty, buď v rámci celej Únie (čo je menej pravdepodobné), alebo medzi obmedzenejšou skupinou ochotných krajín.

Viac ako slová

Nedávny prieskum názorov obyvateľov Nemecka, Francúzska a USA na budúcnosť transatlantických vzťahov, ktorý robila organizácia German Marshall Fund, ukázal, že na načatie "novej kapitoly", o ktorej sme minulý týždeň počuli skutočne veľa, bude treba viac ako slová. Spojené štáty ponúkajú okrem slov len malé ústupky -- príkladom môže byť neochotný súhlas s ukončením zbrojného embarga voči Číne zo strany EÚ, ktorý naznačila Condoleezza Riceová. To však pravdepodobne na zastavenie narastania vzdialenosti medzi oboma brehmi Atlantiku stačiť nebude. Európska únia sa chce vidieť ako "globálny hráč", nie ako sekundant v hre, ktorej pravidlá boli stanovené v USA. Je jedno, či sa táto hra volá "ťaženie proti terorizmu", alebo "šírenie slobody a nezávislosti". Na tom nič nemení ani šarm Condoleezzy Riceovej.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO