Začnime analýzou referenda, ktoré vďaka len asi 36 percentnej účasti voličstva, nenadobudlo právoplatnosť. Slováci nemajú inštitút plebiscitu v úcte po mnohonásobnej negatívnej skúsenosti. Doposiaľ jediné všeľúdové hlasovanie bolo s "odretými ušami" (52 percent za vstup SR do EÚ) platné. Nie je však dobré, ako to niektorí kabinetní teoretici - politilógovia či sociológovia tvrdia, pokladať toto za signál občianskej vyspelosti obyvateľov, dávajúcich údajne prednosť iným formám účasti na demokracii. Omnoho viac tu zrejme zapracovala prostá rezignácia na možnosť nejakej principiálnej zmeny politickej kultúry u nás, nech sa ku kormidlu dostane - ktokoľvek. Zneistenie priniesli aj mnohé špekulácie, či vôbec výsledok referenda bude mať patričnú váhu. Z pozadia terajšej vládnej garnitúry sa objavovali mnohé špekulácie o obrátení sa na ústavný súd, neexistencii sankcie pre poslancov ktorí by si nechceli odhlasovať koniec vlastnej kariéry, apod. Aj priamo v "teréne" existovali počiny koaličných komunálnych činiteľov, z ktorých bola jasná snaha aspoň "v medziach možností" hodiť nejaké poleno cez cestu. Už len tým, ak prezidentská a referendová miestnosť budú fyzicky vzdialené.

Príliš veľa ale čakali aj hlavní iniciátori plebiscitu, Konfederácia odborových zväzov. Musia totiž pracovať s takým národom, aký tu je - iný k dispozícii nemajú. Precenili aktivizáciu ľudí síce často naozaj pritlačených príliš razantnými sociálnymi reformami - ale zároveň náchylných skôr ku pasivite a uzavretiu do seba. Už len bodkou za vetou bola referendová kampaň, nezáživná, nemobilizujúca. Ak aspoň za zavretými dverami ostala dzurindistom a spol. trocha súdnosti, nemôžu však príliš jasať. Nateraz pád zažehnali, ale vzťahy vnútri koalície sú doslova týždeň za týždňom stále horšie. Ostatným výronom nespokojnosti koaličných parnerov (samozrejme s výnimkou zlomenej Ruskovej strany ANO) boli oslavy vstupu SR do NATO. Tie Maďari aj kresťanskí demokrati nevídane priamočiaro a na plné ústa odsúdili ako neprípustne spolitizované v prospech premiérovej SDKÚ.

Ozajstnou senzáciou sa stal výsledok prvého kola prezidentskej voľby. Po predpokladanom hladkom prvenstve Vladimíra Mečiara (650 242 hlasov) s ním pôjde definitívne súperiť o dva týždne nie favorizovaný šéf diplomacie Edurda Kukan (438 920 hlasov), ale mizivým rozdielom (dostal 442 564 lístkov) ho predbehol bývalý Mečiarov verný spolupútnik, dnes odštiepenec, Ivan Gašparovič. Toto treba hodnotiť ako dôraznú facku premiérovej klike. Nie nezaslúženú. Najmä v poslednej predvolebnej televíznej debate spáchal Kukan hrubú chybu, či lepšie povedané, nenašiel spôsob ako aspoň verbálne vykľučkovať z pasce. Keď jeho protikandidát Gašparovič odhadol náklady na kukanovu kampaň na astronomických 250 miliónov korún, reagoval na to dotknutý arogantne znejúcim výrokom, že neprekročil zákoný limit štyroch miliónov. Najneskôr v tej chvílu musel aj posledný sedliak zo satirikmi vymyslenej obce Horný Výplach, vzkypieť zlosťou. ľudia odpustia mnoho, ale neradi zabúdajú, ak z nich niekto robí vyslovených hlupákov. Záplava bilboardov, plagátov, mediálnych prezentácií, dokonca reklamných pások na každom exemplári novín pripomínala starý vtip o obave otvárať konzervy, aby aj tam nebol obrázok Husáka. Sociálne ťažko skúšanému priemernému človeku tvrdiť že toto všetko bolo za 4 milióny - to už bolo priveľa. A otázky pokračujú nepríjemným smerom, odkiaľ teda strana vzala tie "spláchnuté" stovky miliónov. Mnoho napovedali kauzy posledných dní, kedy vychádzali najavo veľmi jasné indície o financovaní SDKÚ formou tzv. čiernych duší.

Podpredseda vlády za koaličnú stranu slovenských etnických Maďarov, Pál Csáky, vyjadril jasné stanovisko, keď toto fiasko komentoval ako "snahu SDKÚ už rok a pol hrať presilovku" čo podľa neho na Slovensku nejde. Aby sme však boli spravodliví, maslo na hlave majú popri dzurindovcoch samotných, aj ostatné subjekty vládnej garnitúry. Ak by napr. Kresťansko - demokratické hnutie netrvalo zubami- nechtami na zachovaní si samostatnej identity a stiahlo podľa všetkých prognóz beznádejného kandidáta Františka Mikloška, tak jeho premrhaných "mizerných" 'päť percent by stačilo na zmenu pomeru síl.

Samotný Mikuláš Dzurinda evidentne pokračuje v arogantnom štýle bez sebereflexie, aj naďalej. Svedčioa o tom jeho povolebné slová že "nespája neúspech Kukana so svojim osobným zlyhaním". Asi teda nie on, ale Duch Svätý rozhodoval o prepálenej megakampani, nedostatku vôle ku kooperácii s partnermi, atď.

Ako satirickú bodku spomeňme sobotnú reakciu 70 ročného speváka, katolíka, cestovateľa, kameramana, spisovateľa, básnika, dramatika, kováča, lovca anakond a sadiča stromov. Úradujúci prezident Schuster vo chvíli keď mu bola jasná prehra (získal slabých sedem percent), situáciu evidentne psychicky nezvládol, hulvátsky slovne napadol novinárov ktorí ho prosili o reakciu , ešte dobre, že sa po nich spoza múra ochrankárov neohnal.

Čo nás s najväčšou pravdepodobnosťou čaká o 14 dní ? Už teraz nevysoká volebná účasť 48 percent, bude v druhom kole nepochybne ešte menšia. Je absolútne nereálne, aby vládnúce strany vyslovili podporu Ivanovi Gašparovičovi a vyzvali k nej svojich sympatizantov. Vyhrá teda ten s početnejším, stabilnejším a disciplinovanejším voličským elektorátom - môžeme tri razy hádať, kto to zo zúčastnenej dvojice je. Správy svetových agentúr už teraz vyjadrujú úžas západných kruhov nad vývinom situácie, keďže V. Mečiara vnímajú asi ako trocha lepšieho Miloševiča. Po jeho ustanovení hlavou štátu by Slovensko v zahraničí čakal "slabší Waldheimovský efekt", ako trefne vystihol vicepremiér Csáky. Inak povedané, najmenej dva roky diplomatického chladu a opatrného testovania. Málokoho bude zaujímať, že dvere démonizovanému mužovi do Grassalkovichovho paláca , mu de facto otvoril so svojimi nohsledmi hlavne - Mikuláš Dzurinda...