Odborový zväz slovenských baníkov už v roku 2000 zorganizoval petíciu za zachovanie osobitného štátneho príspevku a zvýhodnených dôchodkových kategórií pre svojich členov. Tento príspevok dovtedy patril baníkovi pri naplnení maximálnej expozície škodlivín z práce pod zemou, ak ho kvôli tomu už bolo treba preradiť na menej platený post. S týmto už nový Zákonník práce nerátal, rovnako ako od 1. januára 2001 so špeciálnymi penzijnými výhodami. Teraz prišiel ďalší klinec do truhly. V úvode zmienený problém s dôchodcami už presahuje medze únosnosti. Nie div, že aj samotná Sociálna poisťovňa je nad týmito "úspornými" predpismi v rozpakoch. Bývalí podzemní robotníci už oznamujú chystanie dôraznejších nátlakových akcií, napríklad okupačných štrajkov štátnych inštitúcií.

Povedzme rovno, že voči súčasnej vláde zrejme nemá mierna, nenátlaková akcia, nijakú šancu. Baníci na Slovensku nepredstavujú natoľko silnú profesijnú skupinu, aby ich prípadný "platonický" nátlak brali politici vážne. Príčiny sú okrem nezdravej neakcieschopnosti odborárov (ktorá však vôbec nie je špecialitou iba tohto odvetvia) aj v nie príliš istej pôde, na ktorej baníci stoja, keďže produkty možno dovážať ekonomicky výhodne zo zahraničia.

V Nemecku je situácia v tomto smere dokonca tak jednoznačná, že sa hovorí vyslovene o štátom dotovanej "sociálnej ťažbe". Zrejme je stále výhodnejšia, ako ponechať tisíce nezamestnaných a ťažko rekvalifikovateľných chlapov svojmu osudu, v riedkej sociálnej sieti. U nás sú však voľné zdroje štátu podstatne chudobnejšie. Denne počúvame obavy z údajného populizmu opozičných politikov, démonizuje sa referendum o predčasných voľbách.. Lenže ak vezmú práve teraz spomínanej profesnej skupine jej tradičné sociálne prvky, naviac takto hrubým spôsobom na hranici humánnosti, sotva bude možné zabrániť ich radikalizácii.

Možno nie až takej, ako ich kolegov Rumunsku, ktorí po podobných zásahoch exekutívy v roku 1991 zhabali na stanici vlaky, urobili si hromadný "zájazd" do Bukurešti, v rukách s kladivami a sochormi, kde de facto zvrhli vládu premiéra Petre Romana. Je ale isté, že s lojalitou ich, ani ich blízkych, koaličné strany okolo premiéra Dzurindu, nemôžu ani náhodou rátať.

Nie sme si istí, či vládna garnitúra dobre zvláda nevyhnutný prechod na iný typ a zameranie ekonomiky. Nesporne je kus pravdy na tvrdení, že ťažba surovín je u nás už za zenitom potrebnosti a redukcia je nevyhnutná. Lenže príkladov zo sveta, ako zmenu orientácie hospodárstva v praxi citlivo riešiť, sa akosi nedržíme. Nie najlepšie je v tomto preslávená už "havlovská" konverzia zbrojného priemyslu v ČR aj SR. Reakcia slovenských baníkov svedčí prinajmenšom o tom, že politici si nedokázali splniť základnú povinnosť a to presvedčiť ľudí o tom, že v konečnom dôsledku je vykonávané opatrenie dobré aj pre nich - alebo aspoň pre ich deti. Profesionalita politikov však spočíva najmä v umení presviedčať voličov o správnosti vykonaných krokov. Inak môžu prísť ku slovu aj skratové reakcie, v najhoršej podobe dokonca balkánskeho typu. Rumunský príklad ukazuje, že nielen s rómami nemusia byť nijaké žarty.