Otázka sa zároveň rýchlo stala kartou populistickej politiky, ktorou občas hrali aj "mainstreamoví" politici z pravej i ľavej časti politického spektra. Prípad Veľkej Británie veľmi dobre ilustruje, ako sú politické rozhodnutia postavené na predsudkoch a nepodložených odhadoch.

Výhodnosť rozšírenia

Spojené kráľovstvo bolo spočiatku jednou z mála krajín, ktoré sa rozhodli nevyužiť prechodné obmedzenia. Rozhodnutie bolo podporené výsledkami niekoľkých výskumov. Lombard Street Research uverejnil v lete 2003 analýzu, z ktorej vyplývalo, že Británia môže z rozšírenia získať najviac v celej únii. Jej pomerne veľký domáci trh potrebuje pracovnú silu, zároveň jej pre geografickú vzdialenosť nehrozí presun podnikov do pristupujúcich krajín, ako to bude pravdepodobne v prípade Nemecka či Rakúska. K podobným záverom došiel aj výskum Deutsche Bank Research, rovnako z leta 2003. Zdôrazňoval, že 75 500 pracovníkov, ktorí až do roku 2050 každoročne odídu z pristupujúcich krajín, oživí hospodársky rast v starnúcej západnej Európe. Tieto, a niektoré ďalšie, výskumy stáli na troch bodoch. Po prvé, na základe skúseností z predchádzajúceho rozširovania o chudobnejšie krajiny (Španielsko, Portugalsko, Grécko v 80. rokoch) tvrdili, že nehrozí nijaká migračná záplava a príchod pracovníkov bude skôr obmedzený. Otvorenie pracovného trhu malo tiež pomôcť legalizácii existujúceho stavu -- už dnes pracuje v západnej Európe mnoho ľudí z pristupujúcich krajín, často však ilegálne. Takto budú aspoň platiť dane a budú podliehať pracovným zákonom, čím sa oslabí tlak na znižovanie ceny pracovnej sily (ilegálne pracujúci dostávali mnohokrát mzdu nižšiu, ako je zákonom stanovené minimum). A nakoniec, krajiny európskej pätnástky potrebujú pracovnú silu v sektoroch ako poľnohospodárstvo, stavebníctvo, cestovný ruch.

Británia, ktorá svoje rozhodnutie o otvorení pracovného trhu založila na podobných argumentoch, však postupne zistila, že je jedinou väčšou ekonomikou únie, ktorá sa migrantom neuzavrie. Aj tie krajiny, ktoré sa rozhodli prechodné obmedzenia plne neuplatniť, začali zavádzať určité reštrikcie (holandská vláda napríklad vyhlásila, že ak v prvom roku príde do krajiny viac ako 20 000 migrantov, prehodnotí zavedenie obmedzení voľného pohybu). Podľa médií európski politici pripúšťali, že prisťahovalci zo strednej a východnej Európy majú "ideálny profil" -- sú väčšinou vzdelaní, ochotní pracovať za nízke mzdy, na rozdiel od niektorých iných prisťahovaleckých skupín (napríklad moslimov) sa rýchlo integrujú do spoločnosti -- no xenofóbia a strach z oslabovania vlastného sociálneho systému sa premietli v politike.

Bulvárne preteky

Podobnou cestou prešla i Británia. Otvorenie pracovného trhu sa stalo predmetom politickej diskusie a Konzervatívna strana kritizovala Blaira za jeho priveľkú "štedrosť" voči občanom pristupujúcich krajín. Poplašné správy sa začali objavovať aj v tlači a vybrali si spôsob, ktorý mohol najúčinnejšie zahrať na "xenofóbnu strunu" verejnej mienky.

V polovici januára sa v Sunday Times objavil článok, že po rozšírení sa do Británie chystá prísť stotisíc Rómov z Poľska, Maďarska a Slovenska. Nasledujúci pondelok informáciu priniesol aj bulvárny denník The Sun -- na titulnej strane a dvoch ďalších písal o desaťtisícoch Rómov, ktorí hneď po 1. máji zamieria na ostrovy. Všetkých prekonal Express z 20. januára, ktorý už na titulnej strane hovoril o 1,6 milióna Rómov. Priniesol zároveň rozhovory so slovenskými Rómami, ktorí sa už mali tešiť na to, ako budú profitovať z britského sociálneho systému. Články by boli len príkladmi senzáciechtivého novinárstva zahrávajúceho sa s xenofóbiou a rasizmom, keby neovplyvnili verejnú mienku a následne aj oficiálnu politiku Londýna.

Zmena postoja

Blairova vláda sa vo svojom postoji opierala najmä o výskum University College London, objednaný ministerstvom vnútra, ktorý tvrdil, že v prvom roku nepríde do Británie viac ako 5 --13 000 migrantov zo strednej a východnej Európy. Sociálny systém má byť zároveň dostatočne zabezpečený proti zneužitiu, na sociálne dávky má nárok len ten, kto v Británii skutočne pracuje. Napriek tomu bol Blair pod tlakom prinútený zmeniť rétoriku a pravdepodobne aj postoj. Začiatkom februára dal ministrom vypracovať dodatočné kroky zabezpečujúce sociálny systém proti zneužitiu. Pravidlá priznávania príplatkov ku mzde a podpory v bývaní mali byť ešte sprísnené, začalo sa hovoriť aj o možnosti uplatniť reštrikcie "v niektorých sektoroch, prípadne voči niektorým krajinám".

Štvrtého februára zmenilo svoju politiku Švédsko. Vláda, čiastočne aj na žiadosť odborov, podmienila možnosť pracovať v krajine pracovným povolením, stálym zamestnaním a preukázaním, že pracovník dokáže z platu vyžiť. Blair musel zájsť v názorovom obrate ešte ďalej -- 11. februára vyhlásil, že ak revízia sociálneho systému zistí možnosti jeho zneužitia, Británia svoj pracovný trh neotvorí.

Zmenu postoja najlepšie ilustruje Blairova odpoveď na interpeláciu lídra Konzervatívnej strany Michaela Howarda v dolnej komore britského parlamentu: "Nie sme proti tomu, aby sem ľudia prichádzali a riadne pracovali. Neumožníme však, aby bol náš sociálny systém využívaný alebo zneužívaný. Voľný pohyb ľudí je po vstupe zaručený po celej EÚ. Voľný pohyb pracovníkov nie je." Nie je jasné, ako sa nakoniec Británia k slobode pohybu osôb postaví. Najpravdepodobnejšie však je, že prijme určité obmedzenia (podobne ako Švédsko, Dánsko alebo Holandsko) a Írsko tak ostane jedinou krajinou únie, ktorá otvorí svoj pracovný trh bez reštrikcií.

Pasca vlastnej politiky

Politici na "oboch stranách" -- v terajších členských krajinách únie i v pristupujúcich -- si uvedomujú dôsledky tohto vývoja situácie. Podporuje predovšetkým rast euroskepticizmu, strachu z Európy. Občania európskej pätnástky majú pocit, že EÚ ich svojou politikou rozširovania ohrozuje, a preto sa musia chrániť na národnej úrovni. V pristupujúcej desiatke sa zasa budú mať plné právo cítiť aj po 1. máji ako občania "druhej kategórie".

Politici v západnej Európe sú však zahnaní do rohu vlastnou politikou. Pri reštriktívnej sociálnej politike (maskovanej často "zvyšovaním flexibility trhu práce"), ku ktorej sa postupne európske vlády uchyľujú, je strach z ďalšieho oslabovania sociálneho systému prirodzený. Navyše sa obyvateľom ťažko vysvetľuje potreba solidarity voči novým členom, keď sa solidárnosť v domácej ekonomike vytráca.

Obmedzenie pohybu pracovnej sily, pravda, riešenie neprinesie -- ešte vždy tu bude možnosť presťahovať celú výrobu do oblasti ponúkajúcej nižšie mzdové náklady, nižšie dane či environmentálne štandardy. Odchod investícií pritom neohrozí len krajiny priamo susediace s pristupujúcimi, ale aj tie na západe únie (ako dokazuje prípad španielskych tovární Seatu). Väčšina pristupujúcich krajín zároveň postavila svoju hospodársku stratégiu na prilákaní zahraničných investícií lacnou a vzdelanou pracovnou silou, nízkymi daňami a podobne. Z tejto situácie však získavajú len investori, pre ktorých zároveň ostáva vždy otvorená možnosť posunúť sa ďalej na východ. Riešenie by ponúklo zjednotenie daňovej a sociálnej politiky v Európskej únii. Táto možnosť je však zatiaľ ďaleko za hranicami politickej vôle.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Pozn. red.: Autor má v článku nepřesnost. Svoboda pohybu občanů nových členských zemí EU po celé Evropské unii omezena být nemá; většina zemí se však chystá omezit pracovní povolení pro příchozí z nových zemí EU. Právě proto kritizuje britské ministerstvo vnitra tuto politiku v zemích, jako je Německo, protože poukazuje na to, že volný pohyb příchozích ze střední Evropy spolu se zákazem pracovat může jedině vést v ilegální práci - a že je tedy daleko rozumnější práci občanům ze střední Evropy na Západě povolit.