Plán OSN

Únia bola žiadosťou Cypru o členstvo (a rovnakou žiadosťou Turecka) postavená pred vážne dilemy. Môže akceptovať rozdelený ostrov za svojho člena? Ako sa potom zachovať v situácii, keď turecká armáda (podľa medzinárodného práva) ilegálne obsadila časť územia členského štátu únie a nebude odtiaľ chcieť odísť? Neznamená turecká zainteresovanosť v cyperskom konflikte neprekonateľnú prekážku v integračnom úsilí Ankary?

V snahe vyriešiť konflikt do tej miery, aby neprekážal integrácii ostrova (a neskôr aj Turecka) do Európskej únie, bol vypracovaný mierový plán generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana. Na zjednotenom Cypre mala vzniknúť voľná federácia, ktorej grécka a turecká časť si mali byť rovné a ich zastúpenie v orgánoch EÚ by sa riešilo podľa vzoru Belgicka. Zo severnej časti ostrova sa zároveň mala stiahnuť väčšia časť tureckej armády. Aj keď plán reagoval na všetky zásadné požiadavky zúčastnených strán a ponúkal vyvážený kompromis, je pravdepodobné, že bez zainteresovania únie, bez dodatočného impulzu, ktorý pre aktérov konfliktu vytvárala možnosť európskej integrácie, by sa skončil ako podobné iniciatívy pred ním.

Europeizácia konfliktu

Začal sa prejavovať fenomén, pomáhajúci hľadať riešenie, ktorý štúdia Centra pre európske politické štúdie z leta 2003 nazýva "europeizáciou konfliktu". Europeizácia je v tomto prípade proces zahŕňajúci rozvoj formálnych a neformálnych pravidiel, procedúr, noriem a praktík, ktoré riadia politiku na európskej, národnej a subnárodnej úrovni. Inak povedané, europeizácia transfromovala záujmy strán konfliktu tak, že už neboli nutne konfliktné.

Aj keď samit EÚ v Helsinkách v roku 1999 určil, že znovuzjednotenie ostrova už nie je podmienkou vstupu do únie, predsa predstavovala európska integrácia pre cyperských Grékov tlak na hľadanie politického riešenia.

Stanovením presného dátumu vstupu v decembri 2002 v Kodani sa tento tlak ešte zvýšil. Hoci podpora mierovému plánu OSN klesala aj medzi obyvateľmi gréckej časti ostrova, neformálne spájanie integrácie a zjednotenia bolo príčinou, že mierový plán OSN si osvojili relevantné politické sily. Možnosť zjednotenia ostrova v rámci únie, v ktorej platí sloboda pohybu osôb, zároveň oslabovala určitý pocit krivdy z toho, že niektorí cyperskí Gréci sa nebudú môcť vrátiť do svojich domovov ani po znovuzjednotení, keďže budú platiť dočasné obmedzenia slobody pohybu.

Pre cyperských Turkov bola výhodnosť európskej integrácie jasná. Pomohla by ich ekonomike a ukončila by hospodársku blokádu, ktorej musia čeliť. Aj keď by stratili svoj "samostatný štát" (aj tak neuznaný medzinárodným spoločenstvom), rovné zastúpenie vo federácii a členstvo v únii by priniesli iné zdroje suverenity.

Zmena záujmov Turecka

Minimálne rovnako dôležité je, že sa transformovali aj záujmy Turecka, hlavného vonkajšieho hráča v cyperskom konflikte. Oficiálne prepojenie medzi zjednotením ostrova a žiadosťou Turecka o členstvo v únii neexistovalo, no na neoficiálnej úrovni bola podmienenosť zrejmá. Aj predstavitelia Európskej únie či jej členských krajín niekoľkokrát vyhlásili, že dôkazom "skutočnej snahy Ankary o vstup do únie" by mal byť aj tlak na severocyperských lídrov v záujme nájdenia riešenia. Turecký tlak bol nakoniec jedným z faktorov, ktorý ich po každom ďalšom stroskotaní rokovaní priviedol k rokovaciemu stolu. Motivácia Ankary bola ešte silnejšia, keď Kodanský samit EÚ v roku 2002 určil definitívny dátum, do ktorého sa má rozhodnúť o začatí či nezačatí predvstupových rokovaní.

Zmenilo sa aj turecké chápanie strategického obranného záujmu. Obsadenie severnej časti ostrova a vytvorenie protureckého štátu s vlastnou armádou umiestnenou na jeho území bolo odpoveďou na bezpečnostnú hrozbu, ktorú vytvárala možnosť, že by sa Cyprus dostal pod vplyv či priamu kontrolu Grécka. Európska integrácia však transformovala chápanie národného záujmu (rovnako ako zmenila význam pojmu "národný štát") a keďže sa Turecko chcelo stať jej súčasťou, dôležitosť Cypru poklesla. Inak povedané, politická cena, ktorú by Ankara musela platiť za udržiavanie statusu quo, sa stala privysokou, keďže zahŕňala aj ohrozenie jej európskych integračných ambícií. Svoju úlohu zohral aj fakt, že sa v dôsledku integračného procesu oslabilo postavenie armády v tureckej politike a práve armáda bola aktérom presadzujúcim tradičné chápanie národného záujmu (či už vo vzťahu k Cypru alebo, napríklad, Kurdom).

Spolupráca výhodnejšia než konflikt

Europeizácia sa tak v cyperskom konflikte prejavila v troch rovinách. V politickej rovine sa dôležitosť zapojenia európskych viacúrovňových štruktúr prejavila v transformácii chápania národnej identity a suverenity. Nešlo o popretie existujúcich národných identít, ale o pridanie ďalšej, európskej. Na tej úrovni mohli nájsť aj predtým konfliktné chápania národnej identity a suverenity spoločnú reč. Stalo sa pre nich výhodnejším spolupracovať, ako ostať v konflikte. V úsilí o začlenenie sa do európskeho integračného procesu museli všetci aktéri zároveň prijať pravidlá hry, ktoré zahŕňali rešpektovanie ľudských práv, ochranu menšín a nutnosť dobrých susedských vzťahov, čím sa zvýšila politická cena konfrontačnej politiky. Premenou politiky sa oslabilo aj postavenie skupín, ktoré mohli mať na pokračovaní konfliktu záujem (napríklad tureckej armády).

V ekonomickej rovine bolo jasné, že zo vstupu zjednoteného ostrova do únie môžu profitovať obe jeho polovice. Vyriešenie konfliktu a ekonomické možnosti, ktoré vstup do EÚ prináša, môžu vytvoriť podmienky na budúci ekonomický rast.

A nakoniec, európska integrácia rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila vnímanie národnej bezpečnosti. Účasť na spolupráci sa stala omnoho dôležitejšou ako zabezpečenie sa pre prípad budúceho konfliktu s ostatnými aktérmi. Tento motív bol dôležitý najmä v prípade Turecka.

Zisk pre EÚ

Na vyriešenie cyperského konfliktu sa nikdy predtým nevydalo toľko energie, nikdy predtým neexistovali ani vhodnejšie podmienky. Mierový plán OSN sa viaže na integráciu ostrova do EÚ, preto je nevyhnutné, aby sa na ňom zúčastnené strany zhodli pred 1. májom. Vstup rozdeleného ostrova (respektíve len jeho južnej, gréckej časti) by bol nevýhodný pre úniu, Turecko, cyperských Grékov i Turkov. Je preto dosť pravdepodobné, že sa v zostávajúcom čase riešenie nájde a že jeho základom bude mierový plán generálneho tajomníka OSN.

Vyriešenie cyperského konfliktu bude prínosom pre obyvateľov ostrova, ale i pre úniu samotnú. Eliminuje sa tým jeden z konfliktných bodov na jej juhovýchodnej periférii, čo, okrem iného, výrazne posilní jej medzinárodné postavenie. Úspešná integrácia zjednoteného Cypru (v tomto prípade konkrétne tureckej časti) a neskôr Turecka sa môžu stať príkladmi spolužitia ešte stále prevažne islamskej kultúry vo väčšom, sekulárnom politickom celku. Pre Európsku úniu to prinesie zvýšenie kultúrnej diverzity (z ktorej dokázala doteraz profitovať) a protiváhu potenciálne nebezpečným tendenciám, ktoré by ju chceli nejako kultúrne či konfesijne definovať.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO