Európske myslenie o chudobe po stáročia osciluje medzi kladením zodpovednosti na chudobných ľudí a medzi systémovou perspektívou -- pripisovaním zodpovednosti sociálno-ekonomickým pomerom. Každá z týchto pozícií párkrát prevládala, ale vždy zostávalo napätie medzi oboma výkladmi. Na obdobie, v ktorom prvýkrát nastáva odklon od vnímania chudoby ako predmetu súcitu, sa zameriava v češtine už druhýkrát vydávaná práca Slitování a šibenice. Bronislaw Geremek v nej opisuje stav a stigmu chudoby v ranom európskom novoveku a spôsoby, akými sa riešili otázky "zbavovania sa žobroty" či "prinútenia leňochov, aby pracovali". Ukazuje, že už vtedy medzi najdôležitejšie techniky zvládania chudoby patrilo rozlišovanie dobrých (našich, skromných, pracovitých, nie z vlastnej vôle) a nehodných (cudzích, záhaľčivých, nebezpečných) chudobných.

Z historických kníh sa možno poučiť o cyklickom striedaní výkladov chudoby a možno zreteľnejšie vidieť, že teoretické pojednania o chudobe sú nielen výsledkom silnejúcej "vôle k pravde", ale aj spojencom praktických politík voči chudobným a spôsobom ich legitimovania. Z historických prác si však môžeme pomerne beztrestne povyberať aj to, a len to, čo zvyšuje presvedčivosť myšlienky, v ktorú veríme. Českí sociológovia napríklad veria v pokrok. V pozadí kolektívnej práce Nerovnost, spravedlnost, politika. Česká republika 1991 -- 1998 je jasná predstava o tom, kam dejiny smerujú a čo je vyšší a čo nižší stupeň rozvoja. Zaznieva tu idea, že nerovnosti sú skôr prirodzené a problematické sa stávajú len v okamihu, ak sa už nedajú uspokojujúcim spôsobom obhájiť. Naopak, sú to snahy o rovnosť, ktoré plodia nespravodlivosť. Tento názor zastával už Aristoteles...

Leitmotívom tejto precíznej komparatívnej analýzy reprezentatívnych výskumov českého obyvateľstva je teoréma, že pre naše konanie je dôležité, ako sami definujeme svoju situáciu, a že spôsoby, akými definujeme napríklad vznik nerovností, možno vývojovo hierarchizovať. A že vyznávanie určitých definícií zaraďuje obyvateľstvo určitej krajiny "do rodiny vyspelých krajín", a vyznávanie iných ho od týchto krajín vzďaľuje. Martin Kreidl, autor kapitoly Změny v percepci chudoby, bohatství a životního úspěchu, dokonca tvrdí, že "kým ľudia nebudú veriť, že bohatstvo sa nadobúda poctivou prácou, dovtedy sa neskončí transformácia kedysi socialistickej spoločnosti v modernú spoločnosť západného typu". Vyznieva to aj ako irónia, ale kniha nedáva dôvod myslieť si, že je to aj tak mienené.

Rozpačitý vzťah sociológie a histórie je citeľný aj v záslužnej a niekoľkokrát rozobranej práci Sociologie nerovnosti a chudoby od Petra Mareša. Je to učebnica a to určuje jej nevzrušený tón a skôr kaleidoskopickú povahu. Približuje jednotlivé koncepcie spoločenských nerovností, no neporovnáva ich produktívnosť, nezvažuje ich silné a slabé miesta. A dejiny ideí takmer vôbec nespája s dejinami praxe, či inak, neukazuje ich ako súčasť širších dobových konfigurácií možností, záujmov a síl. O prítomnosti píše Mareš spôsobom, ako keby trend k individualizácii starostí, vytváranie enkláv trvalej chudoby a zúžené možnosti pre kolektívne mobilizovanie a aj vzdorovanie chudobe bolo nutným výsledkom vývoja, zákonitým stavom, ktorý nie je závislý od ľudskej aktivity. Tým má jeho písanie nechtiac legitimačné účinky a sotva povzbudí študentov ku kritickému mysleniu.

Duchu doby čiastočne vzdoruje a na čitateľovu aktivitu veľké očakávanie kladie Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku (Čačipen pal p Roma), ktorú pod redakciou Michala Vašečku vydalo vlani IVO. Vyše deväťstostranová práca početného (48) odborného autorského kolektívu patrí k najlepšiemu, o čo sa u nás IVO pričinilo. Ponúka komplexný a pomerne nezaujatý rozbor veľkého množstva aspektov rómskej problematiky. Taký komplexný, že ním politickí chytráci môžu elegantne ospravedlniť nečinnosť ako uvážlivosť ("toľko aspektov, rozmerov, taká zložitosť, radšej počkajme"). Tým viac, že autorov a subtémy nezjednocuje vízia praktickej politiky a v množstve predstavených súvislostí nezdôrazňujú priority, či hlavné zdroje rómskej biedy. Z editorovho doslovu je zrejmé, že to bolo zámerom, že práca nemala slúžiť na legitimovanie konkrétneho typu rómskej politiky. Škoda však, že stretnutie toľkých znalých myslí nevyústilo aj v takýto pokus. Času je vždy menej, ako myslíme.

Vzácni ľudia, ktorí sa rozhodnú "poznať potreby chudobných bližšie" sa z návštev zo sveta ľudí bez domova či práce často vracajú s tým, že chudobným sa páči ich stav a že chcú tak žiť. To zistenie ich zarmucuje a mnohí prestávajú vidieť zmysel v pomáhaní týmto ľuďom.

Aj pre tých, ktorí by si tento zmysel chceli uchovať, prináša vysvetlenie Erving Goffman, skvelý pozorovateľ všedných aj nevšedných ľudských stretnutí. V Stigme približuje, aké máme možnosti zachovávať si dôstojnosť, keď musíme žiť život s viditeľným alebo zle ukryteľným stigmatizujúcim atribútom. Goffman stavia do centra vysvetľovania sociálneho života otázku udržania si tváre. Nech v našich stretnutiach ide vecne o čokoľvek, ide vždy aj o tvár. Jeho nasledovníci ukázali, že na sebaúcte a starosti o vlastnú dôstojnosť veľa pracujú aj tí, o ktorých sa zvykneme domnievať, že jedlo a pitie je ich jediný záujem. Trebárs ľudia bez domova.

Goffman skúma rozmanité stratégie, ktorými stigmatizovaní zmenšujú zhubné sociálne a psychické dôsledky svojich diskreditujúcich čŕt. Čím sme chudobnejší, tým máme menej možností svoje stigmy zakrývať. Ľudia bez domova alebo iní extrémne chudobní si nemôžu zachraňovať dôstojnosť ani izoláciou, pretože žiť sám je príliš nákladné. Andersenov a Snowov rozsiahly výskum každodenného života texaských bezdomovcov ukázal, ako veľa času im zaberá "práca na úctyhodnej identite". Pracujú na nej najmä slovne, pretože reč je pre nich neraz jediný použiteľný zdroj na budovanie sebaúcty. Jedným z rétorických postupov jej vytvárania je takzvané "objatie" -- prihlásenie sa k roliam, vieram a vzťahom. Prihlásenie sa k role, ktorá je mi vnútená, ako k slobodnej voľbe, je v tejto situácii spôsob ako si udržať tvár. Reči stigmatizovaných sú v goffmanovskej perspektíve plné zúrivých a možno pre nás bizarných snáh o dôstojnosť. Jednou je aj predstieranie slobodnej voľby, keď jej niet.

Marešova kniha o chudobe venuje väčšiu pozornosť rôznorodostiam v definíciách chudoby ako praktickým medzinárodným úsiliam dohodnúť sa na nástroji merania chudoby, alebo ako medzinárodným úsiliam o účinnejšie postupy vo vyhladzovaní chudoby vo svete. Celkom v nej chýba správa, že OSN, a podobne aj Európska únia, ešte nevzdali boj s chudobou a nepredefinovali ho na problém privátnej zodpovednosti. A naopak, že súčasný boj s chudobou stavia na pomerne novom ľudsko-právnom základe. Ľudsko-právny prístup sa neodvoláva na súcit či sociálnu spravodlivosť, ale na právo na rozvoj a ľudskú dôstojnosť. V tu spomínaných českých a slovenských knihách o chudobe sa s odkazom na články 22 a 23 Charty ľudských práv, ktoré artikulujú ako ľudské právo aj právo nebyť chudobný, právo mať šance pre osobný rozvoj a dôstojný život, nestretneme. Medzinárodné právne dokumenty, počnúc Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, sa u nás nečítajú ako dokumenty, ktoré stoja na strane chudobných.

Na strane chudobných nie sú ani prečítané knižky, aspoň nie ich "preferované čítanie". Ale dajú sa čítať aj v ich prospech. Želám im takých čitateľov, zvlášť tebe, Čačipen pal o Roma.

Zuzana Kusá je sociologička, zaoberá sa konštrukciou sociálnych rozdielov v mediálnom diškurze a učí predmet sociálny fenomén chudoby

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO