Slováci sa ešte stále nenaučili žiť v spoločnosti, v ktorej má každý svoje miesto so všetkými právami. Nielen osobné skúsenosti menšín vzťahu majority k nim, ale aj mnohé výskumy verejnej mienky svedčia o tom, že minorita je považovaná za menejcennú, a teda aj za tú, ktorá má menej práv. Riešením tohto neradostného stavu je výchova k tolerancii a dostatočné informovanie o ľudských právach. Túto úlohu na seba prevzali mnohé mimovládne organizácie, ktoré svojimi aktivitami poukazujú na nedodržiavanie ľudských práv a búrajú predsudky, ktoré v majoritnej spoločnosti prevládajú. Veľmi dôležité je začať s výchovou k tolerancii u detí a mladých ľudí, ktorých ovplyvňujú rodičia svojimi netolerantnými postojmi a nemajú možnosť získať informácie. Nadácia Milana Šimečku uskutočňuje už niekoľko rokov metodický výcvik výchovy k ľudským právam pre učiteľov základných škôl. Z iniciatívy profesora Gymnázia v Liptovskom Hrádku Dr. Viliama Horníka sa študenti gymnázií z celého Slovenska každoročne stretávajú na Olympiáde ľudských práv, kde súťažia vo vedomostiach o ľudských právach. Okrem spomenutej Nadácie Milana Šimečku vo výchove k ľudským právam pomáhajú aj mimovládne organizácie Minority Rights Group, Nadácia Charty 77 či Slovenský helsinský výbor. Nezanedbateľné nie sú ani aktivity ďalších organizácií, ktoré prispievajú k tomu, aby sme žili v tolerantnejšej spoločnosti.

Ohrozené skupiny sú pre majoritu menejcenné

Medzi ohrozenými skupinami, ktoré často musia upozorňovať na to, že ich ľudské práva sa nedodržiavajú, patria menšiny - Rómovia, homosexuáli, ženy, cudzinci, postihnutí, Židia, Maďari, ale napríklad aj deti, spotrebitelia, pacienti, väzni, nezamestnaní či vojaci základnej služby. V uplatňovaní svojich práv voči politickým, ekonomickým, sociálnym inštitúciám bývajú bezradní a okrem pocitu nespravodlivosti sa stretávajú s prejavmi diskriminácie, rasizmu, homofóbie, xenofóbie, antisemitizmu a pod. Rozhodovacie orgány nemajú veľký záujem o ich potreby a problémy a štátu sa nepodarí dostatočne plniť zodpovednosť za rovnaké príležitosti pre všetkých.

Na Slovensko prichádza v poslednom čase kritika z Európskej únie najmä preto, že náš štát nezaručuje ochranu pred diskrimináciu, čo nám ako novému členov Európskej únie nerobí dobré meno. Aj napriek tomu, že tu existujú snahy prijať jeden antidiskriminačný zákon, ktorý by bol najlepšou zárukou, že ohrozované menšiny budú mať rovnaké práva a príležitosti ako ostatní, nedarí sa ho presadiť. Niekoľkoročnú prácu tých, ktorým ide o to, aby Slovensko ukázalo Európe, že vie menšiny chrániť, marí predovšetkým iniciatíva Kresťanskodemokratického hnutia, ktoré doteraz nepochopilo vážnosť situácie, v ktorej sa Slovensko nachádza. Aj keď nám nebolo nadiktované, že musíme prijať práve jeden antidiskriminačný zákon, je jasné, že novelizovať niekoľko desiatok zákonov kvôli zapracovaniu antidiskriminačných ustanovení, nie je to najšťastnejšie riešenie. Absolútne nepochopiteľné zostáva nedostatočné riešenie práv najmä pre Rómov. Ich sociálne postavenie, ako aj ustavičný rasizmus zo strany majority pozorujú všetky európske inštitúcie pracujúce v oblasti práv. Okrem zlepšenia ich sociálnej situácie a zabezpečenia kvalitného bývania majú minimálnu šancu zamestnať sa, pretože aj u zamestnávateľov prevláda rasistický postoj spojený s predsudkami. Právo na prácu pre Rómov, ako aj na štúdium je to, čo je zárukou toho, že rómska menšina môže ukázať majorite, ako je osožná pre spoločnosť. A to platí aj pre ostatné menšiny.

Občanovi by mal slúžiť ombudsman a Stredisko pre ľudské práva

Základné ľudské práva zabezpečujú na Slovensku medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala alebo ktoré boli vyhlásené nejakým ustanoveným zákonom a majú v prípade, že zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd, prednosť pred zákonmi. V Ústave Slovenskej republiky sa v článku 12 druhej hlavy uvádza: "Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať." Ústava medzi základnými ľudskými právami a slobodami zabezpečuje politické práva, práva národnostných menšín a etnických skupín, hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Pomôcť občanom, ktorí si mnohokrát nemôžu zabezpečiť práva, ktoré im patria, je úlohou verejného ochrancu práv, ako aj Slovenského národného strediska pre ľudské práva. V roku 2002 sa v národnej rade volil ombudsman. Verejný ochranca práv ako nezávislý orgán sa podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu. Aj napriek tomu, že vládna koalícia navrhla na tento post známeho aktivistu v oblasti ochrany ľudských práv a práv menšín i výchovy k ľudským právam advokáta JUDr. Jána Hrubalu a ten mal podporu 250 mimovládnych organizácií, vo voľbe neuspel. Slovenským ombudsmanom sa stal kandidát Hnutia za demokratické Slovensko doc. JUDr. Pavol Kandráč, CSc. Pre mimovládne organizácie to bolo sklamanie, pretože novozvolený ombudsman sa nijako výrazne neangažoval v oblasti ľudských práv. Nezostalo im nič iné, len čakať, ako bude svoju funkciu vykonávať. Jeho práca je monitorovaná a už teraz je jasné, že má niekoľko nedostatkov. Vyčítať mu možno nedostatočnú komunikáciu s verejnosťou. Médiá prinášajú málo správ o jeho činnosti, a tak sa naňho ľudia obracajú s problémami, ktoré nespadajú do jeho kompetencie. Zo všetkých sťažností, ktoré mu doručili, až 65 percent nepatrilo k takým, ktorými by sa mal zaoberať. Právne povedomie občanov je naďalej veľmi nízke. Zlepšiť by mal aj spoluprácu s verejnou správou a úradmi. Jeho informačné materiály nie sú dostatočne obsažné a dobre prístupné. Pokiaľ ide o jeho webovú stránku, jej obsah je málo zrozumiteľný občanom, slúži akoby iba odbornej verejnosti.

Dlho neriešiteľným problémom pre Slovensko bolo donedávna aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Aj keď malo pracovať v oblastiach ako výskumná činnosť, vzdelávacie aktivity, publikačná, dokumentačná, informačná a monitorovacia činnosť, poradensko-odborná činnosť a spolupráca s inými organizáciami a masovokomunikačnými prostriedkami, ťažko možno hovoriť o nejakých výsledkoch. To, že stredisko sa nestalo v oblasti ľudských práv dôležitou inštitúciou možno pripísať jeho bývalému riaditeľovi Ondrejovi Srebalovi. Nemal záujem spolupracovať s mimovládnymi organizáciami zaoberajúcimi sa ochranou a presadzovaním ľudských práv, ktoré preto začali upozorňovať na nedostatky strediska. Aj keď stredisko pomohlo zriadiť Robertovi Ficovi Stredisko pre pomoc obetiam trestných činov, občania sa dočkali iba poradenstva, nie zastupovania. Mnohí občania o existencii strediska ani nevedeli. Zaujímať sa o to, akú pomoc môže poskytnúť, sa začali akurát tí, ktorí prišli o svoje úspory v nebankových inštitúciách, keď sa Srebala začal angažovať za ich odškodnenie. Po niekoľkých pokusoch sa podarilo O. Srebalu odvolať. Nová riaditeľka Viera Mrázová by mala zabezpečiť, aby stredisko začalo skutočne plniť svoju funkciu tak, ako to potrebuje každý občan Slovenska.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO, kde byl tento článek zveřejněn v příloze Tolerancia