Z celkového počtu 24 strojov MIG-29, ktoré tvoria hlavnú vzdušnú silu Armády slovenskej republiky, potrebuje až 18 nevyhnutné opravy. Prostriedky na ne majú byť získané z deblokácie ruských dlhov. Aj keď sa vraví že lepšie neskoro ako nikdy, takéto "strategické myslenie" nerobí vládnym činiteľom dobrú reklamu. A už vôbec nie v dnešnej dobe, kedy majú politici plné ústa uisťovaní verejnosti o našej pripravenosti ku boju proti terorizmu. Potom môžu nastať trápne situácie, kedy vypláva na povrch čo je pravda a čo iba bezobsažná propaganda.

Prednedávnom dostal štátny tajomník Ministerstva obrany SR Jozef Pivarči do trápneho svetla predsedu vlády Mikuláša Dzurindu. Táto dvojica sa nezhodla, aké zvýšené opatrenia na ochranu nášho vzdušného priestoru vlastne máme v dnešnej dobe možných teroristických útokov. Premiér tvrdil, bez akéhokoľvek vecného podloženia či agumentov, že ide o viac exemplárov pohotovostných lietadiel protivzdušnej obrany. Tajomník, že iba o jedno ozbrojené a jedno podzvukové bez výzbroje, určené napr. pre sprevádzanie lietadiel, ktoré zablúdili. Viac vraj nebolo ani za socializmu. Ďalšou závažnou kapitolou je kvalita prezentovaných bojových prostriedkov. Novinárom predstavili vojaci na základni Sliač pohotovostný stroj blahej pamäti sovietskej výroby, typu MIG-21. Ten vo svojej nezmodernizovanej verzii má veľmi obmedzené operačné využitie. Ide najmä o vysokú spotrebu paliva, ktorá ho umožňuje využívať v podstate len pre boj nad letiskom. Pri rozlohe SR to nemusí byť úplne fatálnym nedostatkom, horšie už so zastaralou avionikou. Palubný radar vďaka odrazom a rušeniam zo zeme nie je schopný sledovať cieľ výšky pod 500 metrov nad povrchom. V minulosti politici pri rozličných príležitostiach účelovo poprezrádzali všetko možné, kto má dobrú pamäť, neraz z toho vyskladá celkom zaujímavú mozaiku. Jedným z "antimečiarovských" argumentov dnešnej vládnúcej garnitúry proti nákupu špičkového rukého protileteckého raketového systému S-300 bolo aj to, že naša hornatá republika vytvára pre radary početné hluché miesta. Sústava vidových hlások, teda "stratených várt" v lesoch, kde vojaci sledovali nebo, padla spolu s pádom železnej opony. Bolo by teda navádzanie stíhača zo zeme u nás bez problémov ? Takisto nikto neodpovedal na otázku, prečo nie je pohotovostne pripravený omnoho vyspelejší stíhací stroj MIG-29, ktoré predsa tiež máme. Tu niečo medzi riadkami prezradil J. Pivarči, keď označil situáciu v prevádzkyschopnosti nášho vojenského letectva za "dramatickú". Pripomeňme aféru spred niekoľkých rokov, kedy firma blízka terajšiemu vládnemu Kresťansko - demokratickému hnutiu, zariaďovala za tučnú províziu deblokácie ruských dlhov formou dodávok práve MIG -ov 29. Lenže ku nám nedošli nové lietadlá, ale v cene nových "skladačky" z nedefinovateľných dielcov, ktoré mali už bohviekoľko a bohviekde svoje odpracované. Jedného nášho vojenského pilota to skoro stálo život pri poruche za letu. Mimochodom - finančná odmena za hrdinské dovedenie poškodeného stroja na zem, predstavovala "až" jeden jeho mesačný plat...

Dejiny sa vraj opakujú v špirále. Buď Mikuláš Dzurinda občanom vedome a veľmi cynicky nehovorí pravdu pri uisťovaniach o našej dobrej ochrane vzdušného priestoru, alebo podlieha rovnakej armádnej Potemkinovskej dedine, ako nebohý Nikita Chruščov. V jeho časoch bolo želanie sovietskeho pohlavára strany, "genseka", zákonom. Čo ale, keď nový typ raketonosnej ponorky ešte nebol hotový ? Generáli, aby vodcovi vyhoveli, vymysleli "geniálne" riešenie : Nový, nedokončený prototyp sa pred ním ponoril pod hladinu, spod ktorej vzápätí vyletela raketa. To už nikto z divákov nevedel, že ju vypustil osvedčený starý typ ponorky, ktorý bol dole pripravený len kvôli tomu...Znova sa ukázuje, že vedieť si vyintrigovať či politicky vykšeftovať premiérsky post, ešte neznamená aj skutočne vedieť správne viesť krajinu, bez potreby trápne ľuďom "tlačiť kaleráby do hláv". Najmä nie vo chvíľach potenciálneho ohrozenia vlasti, či za "len" za cenu kazenia jej renomé tesne pred uvažovaným a toľko vzývaným vstupom do NATO.