O celibáte a rozvodoch z iného konca

24. 8. 2010 / Karol Dučák jr.

Aj keď uznávam, že Boris Cvek má v niektorých veciach pravdu, jeho článok je evidentne článkom laika, ktorý pozná problematiku rímskokatolíckej cirkvi iba povrchne. Rád by som preto polemiku doplnil o veci, o ktorých pán Cvek buď nevie, alebo ich zámerne ignoruje.

Cirkev -- ako správne uvádza Boris Cvek - nielenže v prvom tisícročí svojej existencie nepožadovala celibát, ale dokonca aj medzi apoštolmi, teda najbližšími pozemskými spolupracovníkmi Ježiša Krista, boli ženatí muži. Je všeobecne známe, že Šimon, ktorého Ježiš pomenoval Petrom, bol ženatý. Lenže - čo už je menej známe -- Šimon nebol jediný. Aj apoštolovia Bartolomej a Filip boli ženatí, ba dokonca apoštol Filip mal aj deti. O tom zrejme ani pán Cvek netuší.

Napriek tomu netvrdím, že je pán Cvek nevzdelaný človek. Jeho problémom je to, že síce napíše A, ale už nenapíše B. Píše teda len to, čo mu pasuje, a druhú časť pravdy ignoruje.

Ježiš Kristus síce povolal do apoštolskej služby aj ženatých mužov, ale zároveň povedal apoštolovi Petrovi: "Ty si Peter, a na tejto skale vystavím si cirkev a brány záhrobia ju nepremôžu. Dám ti kľúče kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané na nebesiach, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebesiach." (Mt 16, 19) (citované podľa: Biblia Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy, Vydala Slovenská evanjelická cirkev a.v. v ČSSR 1989, ISBN 0 5564 03222 0, s. 843)

Týmito slovami teda Ježiš Kristus ubezpečil apoštola Petra o tom, že aj samotné nebesia budú akceptovať zákony a prikázania prvého rímskeho pápeža, Petra, a neskôr aj jeho nástupcov.

Ak by chcel pán Cvek spochybňovať tieto argumenty, spochybňuje zároveň celú Bibliu, ktorá je najdôležitejším dokumentom nielen nás, katolíkov, ale aj evanjelikov. Ostatne, ja sám som zámerne citoval z evanjelickej Biblie, hoci okrem nej mám aj katolícku Bibliu, aby ma snáď niekto neupodozrieval z toho, že sa orientujem výlučne na katolícke texty.

Kristus však povedal aj toto: "A ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Radcu, aby bol s vami až naveky, - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože Ho nevidí, ani nezná. Vy Ho znáte, pretože pri vás ostáva a bude vo vás." (Jn 14, 16-17) (citované podľa: Biblia Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy, Vydala Slovenská evanjelická cirkev a.v. v ČSSR 1989, ISBN 0 5564 03222 0, s. 928.)

Ostatne, tejto problematike som sa čiastočne venoval už v článku "Ako je to s neomylnosťou pápežov", uverejnenom v Britských listoch 5.9.2007.

Nejde mi však výlučne o akademickú, ale aj o praktickú stránku veci. Pán Cvek píše o kňazoch ako o akademickom probléme. Lenže kňazi sú predovšetkým ľudia z mäsa a kostí tak ako my všetci. Som praktizujúci katolík a veľmi často s kňazmi komunikujem. Na rozdiel od pána Cveka teda poznám ich problémy nie v teoretickej, ale v praktickej rovine. Podľa cirkevného práva som vlastne gréckokatolík, pretože aj môj otec je gréckokatolík. Náboženská výchova v našej rodine však bola doménou mojej nebohej mamky, ktorá bola rímskokatolíčkou. Vďaka tomu dôkladne poznám oba obrady, tak rímskokatolícky, ako aj východný, gréckokatolícky obrad, a poznám aj spôsob života kňazov oboch obradov. Ba poznám zmýšľanie nielen mnohých slovenských a českých kňazov, ale aj kňazov nemeckých, s ktorými som v styku od čias svojho pôsobenia v Nemecku, či kňazov z Poľska, alebo iných krajín sveta. S jedným "čerstvým" nemeckým kňazom som dokonca robil rozhovor, ktorý však nie mojou vinou nebol nikdy uverejnený. Hoci od tej doby uplynuli už 2 roky -- rozhovor vznikol v roku 2008 -- je stále aktuálny. V rozhovore sa totiž rozoberajú aj otázky celibátu, či kňazskej služby žien v katolíckej cirkvi, teda otázky, ktoré sú stále aktuálne. Preto rozhovor v plnom znení pripájam k tomuto článku.

Netvrdím a nikdy som ani netvrdil, že je v katolíckej cirkvi vždy všetko v poriadku. Naša cirkev sa počas svojho dvetisícročnej existencie dopustila chýb, za ktoré sa poslední pápeži už mnohokrát ospravedlňovali. Lenže v histórii katolíckej cirkvi neboli len chyby, ale aj mnohé pozitívne momenty, ktoré nespochybňujú ani naši najzarytejší nepriatelia.

Pre rímskokatolíckeho kňaza, ktorý žije svoje kňazstvo celým životom, je celibát nesmiernym obohatením, pretože miluje Boha nerozdeleným srdcom. ¨

Iná je situácia v gréckokatolíckej cirkvi. Jej kňazi -- ako správne uvádza pán Cvek - sa môžu pred vysviackou oženiť a väčšina z nich túto možnosť aj využíva. Osobne poznám viacerých mladých gréckokatolíckych kňazov, ktorí majú početné rodiny. Pred niekoľkými rokmi som navštívil gréckokatolícku faru v mojom bydlisku, v ktorej v tej dobe pôsobili dvaja kňazi.

Jeden z nich, ten starší, bol otcom 8 detí. Jeho mladší kolega mal polovicu z tohto počtu, teda 4 deti, hoci nemal ešte ani 30 rokov. Rodina má v živote týchto kňazov významné miesto, ale zároveň je pre nich aj výraznou záťažou. Bol som svedkom prípadu, keď gréckokatolícky kňaz nemohol odslúžiť omšu, pretože mal 3 choré deti, o ktoré sa musel postarať. Preto urýchlene zháňal iného kňaza, ktorý by za neho omšu odslúžil.

Jeden rímskokatolícky kňaz, ktorý bol na púti v Izraeli, nám rozprával o stretnutí so ženatými kňazmi východného obradu, ktorí sa vyjadrovali, že rímskokatolícki kňazi to majú ľahšie aspoň v tom ohľade, že sa nemusia starať o svoje rodiny. Zaiste nie je potrebné nikomu vysvetľovať, že kňaz, ktorý má 8 detí, musí obetovať značnú časť svojho času a energie rodine, takže ani pri najlepšej vôli sa nemôže venovať svojim farníkom tak, ako kňaz, žijúci v celibáte. Celibát má teda aj svoje výrazné pozitíva. Je to názor nielen mnohých slovenských a českých duchovných, ale aj duchovných v iných krajinách.

A ešte jeden diletantizmus v článku pána Cveka ma zaráža. Pán Cvek píše o problematike rozvodov a doslova uvádza: "Římskokatolická církev rozvody nepřipouští a rozvedené lidi staví mimo společenství církve, nemohou tedy např. ke svátostem."

Toto tvrdenie Borisa Cveka je vyslovená lož. Moja terajšia manželka žila po rozvode 20 rokov sama s 3 deťmi a napriek tomu mohla pristupovať k sviatostiam. Jedinou podmienkou bolo, že nesmela žiť v konkubináte, teda v nemanželskom zväzku s iným mužom. Keďže manželka túto podmienku spĺňala a naozaj žila cnostným spôsobom životom, mohla celých 20 rokov pristupovať k sviatostiam napriek tomu, že bola úradne rozvedená.

Na inom mieste Boris Cvek píše, že aj prípade rozvodov ide o "úchylku od starobylé křesťanské praxe, která při všem důrazu na posvátnost a nerozlučitelnost manželství umožňovala rozvod a nový sňatek jako menší zlo."

Rád by som pána Cveka poučil o tom, že katolícka cirkev ponúka svojim veriacim omnoho viac ako rozvod. Ponúka im totiž možnosť anulácie manželstva. Manželstvo uzavreté pred Cirkvou môže vyhlásiť cirkevný súd za neplatné, ak pri jeho uzatvorení nebola dodržaná niektorá z určených podmienok. Takouto zneplatňujúcou prekážkou môže byť napríklad podvod. V praxi to znamená, že jedna stránka vymámi od druhej manželský súhlas podvodom tak, že zatají dôležitú okolnosť, ktorá môže vážne narušiť manželské spolužitie, napríklad závislosť na alkohole pred vstupom do manželstva, duševnú chorobu, atď. Neplatné je aj manželstvo, uzavreté zo strachu, pod nátlakom, atď.

Prekážok uznania platnosti manželstva je podstatne viac, ale nie mojím zámerom zmeniť tento článok na prednášku z kanonického práva. Aj keď nie každé manželstvo môže byť anulované, žiada sa zdôrazniť, že prípady anulácie manželstva vôbec nie sú vzácne. Podľa Márie Škvarlovej cirkevné súdy v USA ročne vyhlásia za neplatné okolo 50 tisíc manželstiev.

(ŠKVARLOVÁ, Mária. 2010. Manželstvá, ktoré nevznikli. Dostupné na internete: ZDE)

Aj na Slovensku výrazne pribúda počet anulovaných manželstiev. Ja sám žijem v druhom manželstve. Moje prvé manželstvo anuloval Metropolitný tribunál v Košiciach pred niekoľkými rokmi. Takisto aj moja terajšia manželka má anulované prvé manželstvo, takže sme sa mohli zosobášiť v tom istom rímskokatolíckom kostole, v ktorom sme obaja uzatvárali predchádzajúce, neplatné manželstvá. Dnes žijeme v právoplatnom manželstve a dennodenne ďakujeme Bohu a našej cirkvi, že nám dala šancu začať odznova. Spolu s manželkou nezištne poskytujeme rady tým, ktorí v sebe nájdu vôľu a ochotu požiadať o anuláciu manželstva, a niektoré z týchto manželstiev už boli anulované.

Je teda prinajmenšom neseriózne predstavovať katolícku cirkev ako zastaralú, tyranskú inštitúciu, ktorej zámerom je za každú cenu strpčovať život svojich veriacich. Práve naopak, katolícka cirkev je veľmi vnímavá pre potreby veriacich a snaží sa v rámci možností čo najviac uľahčovať svojim veriacim bremeno pozemského života. Doporučujem preto pánu Cvekovi a jemu podobným pisateľom, aby si najprv poriadne preštudovali problematiku, o ktorej chcú písať, a až potom sa pustili do písania. Ja si tiež nedovolím písať napríklad o problematike evanjelickej cirkvi, pretože nie som jej zasväteným znalcom.

Karol Dučák

ROZHOVOR

Posledné dva roky pracujem v bavorskom mestečku Bechhofen neďaleko Ansbachu. Aj keď je to pôvodne evanjelické mesto, po 2. svetovej vojne tu prisťahovalci vytvorili živú katolícku komunitu, patriacu k diecéze Eichstätt. Nedávno tu začal pôsobiť nový mladý kňaz, ktorý ma zaujal mimoriadnym vzdelaním a svojou trochu "kľukatou" cestou ku kňazstvu. Preto som veľadôstojného pána kaplána poprosil, aby sa s našimi čitateľmi podelil o svoje postoje a životné skúsenosti. Pán kaplán mi ochotne vyhovel a tak vznikol rozhovor, ktorý predkladám našim čitateľom.

1. Veľadôstojný pán kaplán, v prvom rade by som Vás chcel poprosiť, aby ste sa našim čitateľom stručne predstavili.

Volám sa Volker Kurz. Mám 38 rokov a som diecézny kňaz diecézy Eichstätt. Za kňaza ma 16.5.2006 vysvätil Dr. Walter Mixa. Toho času som kaplánom farností Bechhofen, Großenried a Burgoberbach. (región Mittelfranken pri Ansbachu, Bavorsko)

2. Skôr než ste sa stali kňazom, absolvovali ste inú vysokú školu. Teda mohli ste mať vlastnú rodinu, vlastný dom, slobodu a iné výhody. Napriek tomu ste sa rozhodli pre síce krásnu, ale aj ťažkú službu kňaza. Prečo?

To je pravda. Pred svojim štúdiom teológie som vyštudoval elektrotechniku na univerzite v Stuttgarte. Vlastne som vždy túžil vykonávať inžinierske povolanie. To bol vždy môj životný sen. Ale Boh rozhodol inakšie! On so mnou zamýšľal niečo iné, totiž kňazstvo.

3. Čo Vám dáva kňazstvo?

Hoci to predtým bolo inakšie (viď otázku 2), od istej doby som si nevedel predstaviť nič krajšie a naplňajúcejšie, ako kňazstvo Ježiša Krista. Kňazstvo mi dáva istotu, že som konečne našiel svoje povolanie, ktoré mi Boh daroval pravdepodobne už v materinskom lone. Vidím v kňazstve svoju úlohu viesť ľudí k Bohu a takto nakoniec zachrániť čo možno najviac duší.

4. Povedzte mi, prosím pekne, ale úprimne, nemáte občas slabé chvíle, kedy snáď ľutujete svoje rozhodnutie stať sa kňazom?

Nie, doposiaľ nie a myslím tiež, že ma od toho Matka Božia Mária uchráni. Ona je obzvlášť Matkou všetkých kňazov. Matka miluje a ochraňuje svojich synov.

5. V súčasnosti prežíva Európa, snáď s výnimkou Poľska, nedostatok kňazských povolaní. Vidím to aj vo svojej vlasti, na Slovensku. Po boome krátko po roku 1989 poklesol záujem o štúdium v seminári. Ako vidíte perspektívu európskej a aj svetovej Cirkvi?

V západnom svete, ktorý je veľmi poznačený blahobytom, ľudia zjavne Boha viac nepotrebujú. Všetko možno "zjavne" dosiahnúť peniazmi. Ľudia v týchto krajinách myslia na Boha žiaľ len vtedy, keď sa im vedie zle (napríklad kvôli chorobe) alebo keď umierajú. Ale radostné posolstvo Ježiša Krista má silu aj v blahobytnej spoločnosti. To znamená, že aj napriek týmto mnohým možnostiam odvrátenia sa od Boha má posolstvo Ježiša Krista cenu pre život človeka. Stojí zato ohlasovať ho ľuďom. Viera robí život ľahším a nie ťažším!

6. Čo si vôbec myslíte o mládeži? Je skazená modernými liberálnymi trendmi vo svete, alebo má pred sebou svetlú budúcnosť?

Mnohí mladí už nemajú s Cirkvou nič spoločné. Väčšina katolíckych detí síce ešte prijme sviatosť prvého svätého prijímania, ale už nie všetci mladí chcú prijať sviatosť birmovania.

A predsa je medzi mladými mnoho obrátení k viere. A síce nie vo farnostiach, ale v nových duchovných spoločenstvách, ako napríklad Jugend 2000 (Mládež 2000) v diecéze Eichstätt. Mladí budú aj v budúcnosti pociťovať potrebu poznávať Boha. Musíme preto v práci s mládežou ísť inými (novými) cestami.

7. Náš pápež je Bavor. Z toho by snáď bolo možné dedukovať, že bavorská Katolícka cirkev prekvitá. Je to naozaj také ideálne? Ako vidíte perspektívy bavorskej, a vôbec nemeckej Katolíckej Cirkvi?

Že je úradujúci pápež Bavor, nemá podľa mojej mienky dopady na rozkvet Katolíckej cirkvi v Bavorsku a ani v Nemecku. Nemecká Katolícka cirkev by mala viac pôsobiť medzi ľuďmi, aby nešli vždy svojimi vlastnými cestami. Mala by viac načúvať Svätému Otcovi v Ríme.

8. Svet prežíva morálnu krízu. Liberalizmus, individualizmus, ignorancia kresťanského dedičstva našich predkov prevalcovali celý svet. Myslíte si, že má svetová Cirkev šancu vzdorovať tomuto silnému tlaku?

Áno, ale len vtedy, keď sa Cirkev nebude snažiť prispôsobovať sa svetu, ale bude pamätať na svoje pôvodné hodnoty, to znamená, že bude protipólom súčasnému "zrýchlenému" svetu. Predovšetkým v liturgii musí ponúkať prvok tajuplna a priestor pre pokoj človeka, aby sa človek mohol vnútorne stíšiť a tak dostal možnosť počúvať Boží hlas. Boží hlas možno zaiste počuť len vtedy, ak človek nakrátko "opustí" moderný, hlučný svet.

9. V súčasnom svete je viac ako 830 miliónov ľudí podvyživených, 30 000 detí denne musí zomrieť na choroby, ktoré by nemuseli byť smrteľné a cca 11 až 12 miliónov ľudí žije v postavení otrokýň a otrokov. Má ľudstvo šancu odstrániť túto nespravodlivosť? A akú rolu pritom môže zohrať Cirkev?

Spravodlivosť možno ustanoviť len s Božou pomocou. Cirkev má úlohu tieto snahy o nastolenie spravodlivosti medzi ľuďmi udržovať v bdelosti a modliť sa za ne. Ale zároveň si musíme byť vedomí toho, že konečnú spravodlivosť zakúsi človek len skrze Boha vo večnosti a nie na tomto svete, pretože raj sme od pádu do hriechu raz navždy stratili.

10. Pred krátkym časom zomrel v Iraku katolícky teológ. Čo si Vy osobne myslíte o irackej vojne? A čo si vôbec myslíte o americkom imperializme?

Podľa mojej mienky je iracká vojna čiste "ropnou vojnou." Američania si pod pláštikom údajného oslobodenia irackého ľudu chceli len zabezpečiť ropné rezervy pre budúcnosť.

11. A čo si myslíte o amerických vojenských jednotkách v Nemecku? Je to podľa vás spravodlivé, alebo si myslíte, že by mali americkí vojaci opustiť Nemecko?

Vyše 60 rokov po skončení druhej svetovej vojny už Nemecko nepotrebuje žiadnu okupačnú mocnosť. Jediný dôvod pre zotrvanie amerických jednotiek je členstvo v NATO.

12. Potrebuje podľa Vašej mienky súčasná Cirkev reformy, napríklad kňazstvo žien, odstránenie celibátu, atď?

Reformy áno, ale žiadne reformy ako kňazstvo žien, zrušenie celibátu, atď. Katolícka cirkev si musí byť vždy vedomá svojich stáročných tradícií. Od II. Vatikánskeho koncilu niečo prebiehalo "šikmo"; "okno bolo naširoko otvorené" (aggiornamento). Dennodenne vidíme len "nepretržitý" úspech u našich veriacich. Musí sa však uskutočniť úprimná reflexia o účinkoch tejto udalosti. Musíme mať aj odvahu uznať, že v niektorých bodoch došlo k omylom v zmysle motta svätého apoštola Pavla: "A všetko skúšajte; dobrého sa držte". Jeden krok späť môže byť niekedy krokom vpred!

13. Ak by ste sa, čiste hypoteticky, stali pápežom, čo by ste považovali za svoju prvú, respektíve najdôležitejšiu úlohu?

Pokračoval by som v ceste, ktorú nastúpil úradujúci Sv. Otec pápež Benedikt XVI. vo vzťahu k svätej liturgii. To znamená pokúšať sa naďalej odstraňovať nedostatky v liturgii a usilovať sa o "reformu reformy". Motu Proprio "Summorum Pontificum" je prvotriedny začiatok tejto cesty.

Rímskokatolícka fara Bechhofen, Bavorsko, SRN, jún 2008.

Za rozhovor ďakuje Karol Dučák, nezávislý žurnalista, Slovenská republika, Vranov nad Topľou.

Vytisknout