Grécka ruleta alebo presvedč svojho intelektuála

14. 7. 2010

Prvý omyl spočíva v presvedčení, že vláda sociálnodemokratických strán by znamenala iný spôsob vládnutia, napríklad väčšiu mieru redistribúcie, respektíve nevyhnutné škrty realizované sociálne citlivejším spôsobom a podobne. Druhý omyl zas vychádza z podobného predpokladu, že strany používajúce ľavicovú rétoriku majú možnosť správať sa a postupovať inak. Len ju nevyužili a preto je potrebné a zároveň možné reformovať ich zásadným spôsobom. V oboch prípadoch je východiskom úvah namiesto skutočnosti túžba. Tá totiž hovorí jasným jazykom. Sociálna demokracia nedostala vo voľbách na frak prvýkrát -- stačí spomenúť posledné eurovoľby. "Poučenia z krízového obdobia", ktoré tieto strany vyvodili, sú hodné Vasiľa Biľaka. Striedanie takzvaných pravicových a ľavicových vlád totiž prebieha nerušene so zásadným celospoločenským procesom -- kumuláciou moci a bohatstva v rukách malej elity. A je jedno, aká politická strana v tej ktorej krajine vládne, kumulácia pokračuje. Tento proces nepretržite beží už štyridsať rokov. Opakujem, štyridsať rokov. To znamená, že túžba intelektuálov po inom svete je neuveriteľne veľká. Rovnako ako ich nemohúcnosť.

Výpoveď, že voľby dopadli zle, predpokladá tvrdenie, že mohli dopadnúť lepšie. Teda že existuje aspoň možnosť výberu. Marketingových prieskumov o tom, že ľudia majú stále väčší problém rozlišovať strany na základe programu, je už veľmi veľa. Napriek tomu však politické strany nielen že deklarujú vlastné fiktívne rozdiely, ale ešte aj proces ich výberu sa nazýva voľbami. Pritom rozdiel medzi výberom a voľbou je priepastný, pretože v tom druhom prípade spoluvytvárame a spolurozhodujeme o možnostiach. V tom prvom môžeme len ukázať prstom. V skutočnosti je však dnes už jedno, kam ten prst smeruje. Dôvod je relatívne jednoduchý. Sú to pravidlá hry, ktoré jasne stanovujú víťaza. Ako táto hra vyzerá, najlepšie dokumentuje príklad Grécka. Nie je ničím špecifické, ale ide o najmedializovanejší príklad, preto si môžeme hru a jej pravidlá pokojne pomenovať grécka ruleta. Ide o vzrušujúcu spoločenskú hru a modifikáciu známej ruskej rulety. V pôvodnej verzii je to jeden revolver, jeden náboj, litre vodky a blázniví ožrani ochotní stláčať spúšť až dovtedy, kým sa neozve prásk. V tej našej je revolver nahradený globalizáciou, náboj akýmkoľvek typom politiky, ktorý nerešpektuje požiadavky globalizácie, litre vodky hektolitrami mediálneho ohlupovania, alebo ak chcete propagandy, a blázniví ožrani sú oblbnutí občania, ktorí sú ešte stále ochotní túto hru legitimizovať napríklad účasťou vo "voľbách". Spomedzi oblbnutých občanov je azda najsmutnejšou skupinou skupina intelektuálov píšucich hlboké úvahy -- a to nemyslím ironicky. Mnohé z nich sú naozaj brilantné, aj keď chybné, napríklad o tom, ako mohli "voľby" dopadnúť lepšie, či ako neúspech využiť.

Najzásadnejší rozdiel medzi gréckou a ruskou ruletou spočíva v tom, že v ruskej verzii je v revolveri len jeden náboj, pričom v tej gréckej je len jedno prázdne miesto. Existuje len jedna jediná politika, ktorá nespôsobí prásk. Čokoľvek iné znamená štátny krach. Viete si predstaviť, čo by sa stalo s Nemeckom, ak by vo "voľbách" zvíťazila Die Linke, teda asi najprogresívnejšia politická strana v Európe, a začala realizovať svoj program? Je to nad slnko jasnejšie, investori by sa stiahli a Nemecko by skrachovalo. Ale skúsme miernejší príklad. Čo by sa stalo, keby bol bývalý slovenský premiér Fico opätovne zaviedol na Slovensku progresívnu daň? (Mimochodom sám vyhlásil, že to nie je možné.) Slovensku by ratingové agentúry znížili rating. Zahraniční investori by použili všetky účtovnícke kľučky, aby zisk zdaňovali inde a výber daní by sa zrejme radikálne nezvýšil. Krajina by si musela požičiavať za nevýhodnejších podmienok a škrtať sociálne služby.... A sme v Grécku.

Ako sa teda nezastreliť, respektíve, čo bude s najväčšou pravdepodobnosťou najmodernejšia proreformná politika, ktorú budú realizovať, pravé, ľavé, stredopravé i stredoľavé -- teda všetky politické strany pri moci? Samozrejme, bude sa musieť reformovať. Po ďalších vlnách privatizácií budú nasledovať škrty vo výdavkoch a tie sa budú realizovať v sektoroch štátnych služieb -- v školstve, zdravotníctve, sociálnych programoch. Bude sa pokračovať vo flexibilizácii pracovného trhu, čo znamená menej pláce za viac tvrdšej práce, bez akejkoľvek istoty. Lenže ani toto už nebude postačovať. Pracovných miest nepribudne, práve naopak. A kľúčovým problémom sa stane nezamestnanosť. Veľmi burcujúcim tónom na to upozorňuje aj posledná správa OECD spred niekoľkých dní. Samozrejme bez návrhu riešenia. V gréckej rulete ich však veľa nie je, či presnejšie, existuje asi len jedno. Toto riešenie pomaly naberá jasné kontúry a možno už v tomto volebnom období sa aj postupne začne realizovať.

Najprv tam, kde nás to bolí najmenej, teda na Rómoch. Nepoznám dôkladne programy českých politických strán, ale prekvapilo by ma, keby sa v nich neobjavili podobné návrhy. Na Slovensku to začalo predvolebným rasisticko -- populistickým vyhlásením jednej z víťazných pravicových strán, ktoré sa prezentovalo ako riešenie rómskeho problému: už ani cent bez práce. A ako riešiť pracovné zaradenie Rómov pri nedostatku príležitostí? V tejto podobe išlo zatiaľ len o vágny návrh zapojiť túto menšinu do veľkých štátnych projektov. Ako príklady sa uvádzali výstavba ciest a regulácia vodných tokov. Po tomto úvode prišiel ďalší návrh od inej pravicovej strany, ktorá tejto snahe dáva podobu realizovateľného programu. Tento návrh už dokonca slovenské mimovládne organizácie ocenili ako najlepší politický program pre Rómov. Obsahuje síce aj niekoľko dobrých nápadov, ako je realizácia projektov priamo v rómskych komunitách, ale to najdôležitejšie je takzvaný "e-pay systém". Ide v ňom o to, že vyplácanie dávok sa bude diať v zvláštnom režime a za prísne stanovených podmienok. Každý Róm by podľa tohto návrhu mal dostať kartu, na ktorej sa mu v istých, napríklad týždňových intervaloch, objaví istá čiastka zo štátnej podpory. Elektronický systém, v rámci ktorého budú karty fungovať, bude zaznamenávať, či dotyčná osoba splnila stanovené kritériá na vyplatenie dávky. S kartou bude môcť nakupovať len vo vybraných obchodoch -- ako inak, v nadnárodných reťazcoch -- a len vybraný tovar. No kto by takému skvelému programu nezatlieskal. Rómovia budú tvrdo pracovať na cestách a pri budovaní protizáplavových systémov, ich deti budú musieť chodiť do školy, a to všetko za dávky v hmotnej núdzi.

Program sa bude tešiť podpore verejnej mienky a nebude dôvod neaplikovať ho aj ďalej a v širšom rozsahu. Práve naopak, pribudne ďalšia dôležitá príčina -- už spomínaná rastúca nezamestnanosť a s ňou súvisiaca platobná neschopnosť jednotlivcov. To, čo nás s najväčšou pravdepodobnosťou už čoskoro čaká, je druhá "bail-out vlna". V tej prvej vykupovali vlády od bánk takzvané toxické aktíva. V druhej vlne budú toxickými aktívami, ktoré banky nebudú schopné uniesť, opäť hypotéky a spotrebné úvery. Opäť budeme počuť známe heslo, že banky sú príliš dôležité na to, aby skrachovali -- too big to fail. Tentoraz sa však už budú vykupovať nie deriváty, ale konkrétne úvery -- hypotéky a spotrebné úvery konkrétnych osôb. Po odkúpení súkromného dlhu bude osoba automaticky zaradená do "e-pay" systému a ak bude jej bývanie príliš luxusné, presťahuje sa do sociálneho bytu a bude sa každý deň hlásiť v práci, ktorú mu systém pridelí. Že to bude tvrdá práca a že za ňu bude minimálna mzda, o tom možno len ťažko pochybovať. Týmto spôsobom vznikne početná skupina otrokov, ktorá bude svojou prácou udržiavať zadlžené štáty nad vodou.

V tejto fáze už nebude možné získať politický súhlas a verejná mienka bude proti. Žiaľ, v rámci gréckej rulety sa dá riešiť aj táto trhlina. Grécko dnes prichádza a vlastne už aj do veľkej miery prišlo o svoju suverenitu. Ekonomické otázky už nie sú v rukách gréckej vlády, rozhodujú o nich úradníci nadnárodných inštitúcií ako Medzinárodný menový fond, Svetová banka a ich lokálne a európske verzie. Gréci síce ešte budú fandiť svojmu futbalovému tímu na majstrovstvách sveta -- tie totiž aj o štyri roky ešte určite budú, pretože len samotná medzinárodná futbalová federácia FIFA ráta z terajších MS so ziskom vo výške 2,2 miliardy eur -- ale už nebudú rozhodovať o základných ekonomických otázkach, teda v konečnom dôsledku o svojom živote. Možno už v najbližších "voľbách" pôjde o to, či najsvedomitejší pracovníci "e-pay systému" môžu získať platové bonusy, aby mohli svoje deti poslať na vysoké školy. A bude na výber, pretože sociálni demokrati na rozdiel od liberálov budú určite za.

Zdá sa, že jednotliví politickí aktéri ani politické strany si tento vývoj neuvedomujú, ale pochybujem, že by mal tento text nejaký vizionársky charakter, pretože v Bilderbergu sa už téma celkom iste diskutuje. V každom prípade možno len ťažko nájsť iné riešenie, aby štáty nekrachovali a aby systém naďalej umožňoval kumulovať moc a bohatstvo v takej miere, ako doteraz.

A na záver ešte pár slov k intelektuálom. To, že odmietajú existenciu gréckej rulety, teda totalitnej spoločnosti bez možnosti voľby, svedčí o tom, že už nejaký čas sa im nekrúti pred nosom, ale že sa stali jej súčasťou. Zavádzanie čoraz vyššieho školného a návrhy na rušenie fakúlt a vysokých škôl sa už stali každodennou realitou. Priamo vyplývajú z logiky gréckej rulety. Intelektuáli v akademickej sfére, najmä v humanitných a sociálnych odboroch, sa až príliš podobajú na Rómov zbierajúcich počas sezóny lesné plody. Akurát namiesto malín a húb naháňajú publikačné a citačné indexy, pričom témy zberu nepredkladá les a sezóna, ale projektové komisie. Ani Róm ani intelektuál zber neodmietnu -- je to otázka prežitia. Namiesto ponúkania popri cestách svoje plody akademická obec verejnosti predkladá v knižniciach. Záujem verejnosti je približne rovnako veľký, aj keď Rómovia sú možno predsa len úspešnejší. Pre grécku ruletu nijako zvlášť produktívne, ale vcelku neškodné. Lenže akademici stoja viac financií. S Rómami majú spoločné ešte aj to, že sa vôbec nevedia brániť a preto sa s veľkou pravdepodobnosťou zobudia až vtedy, keď bude ich pracovné miesto a inštitúcia zbytočné a oni sa po boku Rómov ocitnú aj so svojou hypotékou v "e-pay" systéme. A to by bola škoda, pre obe skupiny.

Zamýšľať sa nad reformovaním sociálnej demokracie má rovnaký zmysel ako čakanie v kasíne, že padne číslo, ktoré sa na rulete vôbec nenachádza -- síce zábavné a vzrušujúce, ale skrz-naskrz zbytočné. Logika systému neumožňuje žiadnu slobodu. To jediné podstatné, čo našu spoločnosť odlišuje od totality, nie je miera represie, ale to, že umožňuje budovať paralelný svet a dokonca jeho vytváranie aj čiastočne podporuje. Na jeho realizáciu je však potrebný program. Som presvedčený, že nám leží pred nosom rovnako ako grécka ruleta. Ešte stále môžeme voliť.

Autor je filozof, psychológ a člen Utopie

Vytisknout