NOVEMBER '89

Víťazstvom farebnej revolúcie sa na Slovensku začala tretia vlna rozkrádania

20. 10. 2009 / Peter Nedoroščík

Väčšina sa však na rozdiel od oslavovaných udalostí k tomuto teátru tentoraz nepridá a v anonymnej ankete možno aj prizná, že jej je za „zločineckým“ režimom smutno.

A niektorí si nezaštrngajú len preto, lebo už nemajú čím. Aj keď je samozrejme vždy možné, že organizátori osláv rozdajú nejaké zväzky kľúčov aj medzi bezdomovcov a pribalia marketingový slogan o povestnom kľúči k úspechu – štipka cynizmu je dnes predsa „in“.

Míľnik prvý – kupónový

Toto trblietavé znásilnenie dejín by si však zaslúžilo inú reklamu. Napríklad so sloganom, ktorý zhodou okolností práve teraz kladie ľuďom nemenej cynickú otázku: čo je najhoršie na tom byť bohatý. Odpoveď v tejto reklame: vôbec nič, je však už omnoho viac zhovievavá. Nie obsahom – ten je v poriadku, len ho netlmočia tí správni protagonisti. Predstava, že by ju s bezstarostným úsmevom prezentovali deti politikov či majiteľov finančných skupín, by bola cynická, ale aspoň by naozaj dostala priestor pravda.

Ako sa mohlo stať, že úprimná snaha ľudí po lepšom svete dospela po dvadsiatich rokoch do súčasnej perverznej podoby? Slovensko za ten čas prešlo zaujímavou cestou s troma míľnikmi, pričom všetky tri možno chápať ako revolúcie, pretože zmenili spoločnosť od základu.

Na začiatku bola bezradnosť, ktorá po relatívne krátkom čase nahradila eufóriu. Netrvala však dlho. Prvá porevolučná etapa, ešte spoločná s Čechmi sa začala tmou – „na nejaký čas sa zhaslo svetlo“. Táto metafora sa s obľubou používa v politickej filozofii a označuje obdobie po zmene režimu, keď sa prekresľujú základné inštitúcie a mechanizmy. Znamená to asi toľko, že ešte neplatia nové zákony a už nefungujú staré. Objavili sa prvé skupiny, ktoré sa naučili, ako sa chodí potme. Mnohí z nich sa to naučili ešte za predchádzajúceho režimu. Oficiálna verzia hovorí o období kupónovej privatizácie, ale presnejšie by asi bolo povedať, že sa uskutočnila prvá etapa rozkrádania spoločných zdrojov.

Vo verejnej diskusii sa objavil kapitalizmus a postupne sa stal cieľom, ktorý treba vybudovať. Popri vyhrnutých rukávoch sa na scéne prvýkrát objavuje hlavný hrdina. Šťastný kapitalizmus potrebuje obetavosť. S dobre utiahnutými opaskami najneskôr za desať rokov dobehneme západ. U niektorých sa však už opasok začal presúvať smerom nahor ku krku – objavili sa prví nezamestnaní a s nimi aj náznaky povestného dobiehania západu – bezdomovci. Slovensko postihla prvá fáza deindustrializácie. Padajú nielen zbrojovky a vlny privatizácie prinášajú aj hromadnú neistotu a strach. Ešte neprišiel čas havlovskej „blbej nálady“, pretože uvedené emócie zmýva vlna nacionalizmu.

Míľnik druhý: národný

Práve na nej sa z podnikového právnika stáva otec národa. Slovenská samostatnosť prináša svojráz aj do ekonomiky. Otec zakladateľ prichádza z konceptom budovania – tentoraz „domácej kapitálotvornej vrstvy“. Tí, ktorí sa v prvej fáze naučili vidieť potme, využili túto zručnosť pri činnosti, ktorá si „nočné videnie“ priamo pýta – pri tunelovaní. Kým v okolitých krajinách tunelovanie prebieha paralelne s procesom otvárania medzinárodnej ekonomike, na Slovensku si piedestál božstva, ktorý už všade inde patrí zahraničnému investorovi, stále privlastňuje bývalý podnikový právnik.

A opäť sa objavuje hlavný hrdina – tentoraz sa opasok usídlil hneď od začiatku na krku a oficiálne dejiny ho nazývajú obdobím politickej izolácie Slovenska. Veriť tomu, že opasok sa vtedy uťahoval pre porušovanie základných demokratických procedúr a šliapanie po základných princípoch právneho štátu, môže len ten, kto si doteraz nedal tú námahu, aby sa rozhliadol po okolí. Ak by to urobil, zistil by, že únos prezidentovho syna tajnou službou je naozaj nehoráznosť, ale v žiadnom prípade jej nemožno pripísať prívlastok bezprecedentná. To, čo Slovensko najviac odlišovalo od okolia, bola neochota otvoriť dvere zahraničnému kapitálu. A ten rozhodne nelenil. Politickú izoláciu našej krajiny totiž sprevádzal vznik toho, čo sa dnes hrdo nazýva občianskou spoločnosťou či tretím sektorom a nezávislými médiami – všetko zo zahraničných zdrojov a s jasným cieľom. Začala sa chystať prvá farebná revolúcia a vyvrcholila voľbami v roku 1998. Namiesto farby v nej však vystupovala televízia s francúzskym názvom pre titul šľachtičnej. Týmto faktom sa netreba dať pomýliť – pripravovali ju totiž tí istí ľudia a z tých istých finančných zdrojov ako farebné revolúcie neskôr, ale zo zvláštnych dôvodov o tomto úspechu slovenskej diplomacie vedia len zasvätení. Nie je preto žiadnym prekvapením, že poprevratový vývoj udalostí v Gruzínsku či na Ukrajine verne kopíroval slovenský priebeh. Politické sily s marketingovým názvom progresívne vystupovali na začiatku ako svorný šík demokracie a slušnosti, aby sa rozpadli počas obrovských privatizačných projektov obviňujúc sa navzájom z klamstiev, zlodejstva a podvodov. Samozrejme, to všetko pod heslom uťahovania...

Míľnik tretí – investorský

Víťazstvom farebnej revolúcie sa na Slovensku začala tretia vlna rozkrádania. Tentoraz pod názvami privatizácia a deregulácia. Zahraniční investori získali strategické podniky a banky a začali zavádzať „trhové ceny“. Následkom toho zdraželo všetko a na scénu sa vrátil opasok – ten politický okolo krku Slovenska sa síce uvoľňoval, ale ten v páse jednotlivca sa začal opäť sťahovať. Nečudo, že sa začal exodus za prácou do zahraničia, ale aspoň sa taká Británia mohla chváliť, že má najviac čašníkov a čašníčok s vysokoškolským diplomom v dejinách. To, čo Slovákom po tomto období zostalo, je pôda, ktorá sa obrába stále menej, voda, o ktorú sa vo svete už vedú vojny a ruky či hlava, ktoré môže ponúknuť zahraničným investorom. Samozrejme s podmienkou, že to bude lacné.

S príchodom zahraničných investorov sa spustila aj opätovná vlna industrializácie. K označeniu déja vu však predsa len niečo chýba. Kým komunistická povojnová industrializácia sa spájala aj so zvyšovaním kvality vzdelania, premena Slovenska na „automobilovú veľmoc“ sa ničím podobným pochváliť nemôže. Univerzít síce pribudlo, ale s kvalitou to nemá spoločné vôbec nič, takže sa zdá, že Slovensko vyhlásilo Británii vojnu v tom, kto bude mať viac krčmového personálu s vysokoškolským diplomom. Nestranný pozorovateľ by zrejme ostrovnú krajinu už dávnejšie upozornil, že pri súčasnom trende nemá najmenšiu šancu. Ak sa nič nezmení, je len otázkou času, kedy diplom na Slovensku preberie funkciu občianskeho preukazu, pretože vlastniť ho nebudú len bezdomovci a tí, ktorí ho naozaj nechcú.

Okrem absolútnej devalvácie vzdelania prinieslo investorské obdobie aj ďalšie katastrofálne následky, ktoré budeme splácať omnoho dlhšie ako pôžičky od Medzinárodného menového fondu. Zhoršila sa zdravotná starostlivosť a jej dostupnosť. Pod heslom zefektívňovania sa pri čoraz väčšom počte úkonov dopláca a nemocnice sa vytrácajú v podobnom tempe ako hromadná doprava. Ak chcete rodiť a ste zo Záhoria, nech sa páči – v Bratislave a vlastným autom. Hovoriť o tom, ako na pôrodnosť vplývajú príliš utiahnuté opasky, nemusia sexuológovia, pretože to nie je otázka fyziológie ale existenčnej neistoty. Rozpadla sa aj sieť medzigeneračnej kohézie a solidarity. Akákoľvek investícia do dôchodcov automaticky znamená populizmus alebo „prejedanie investícií“. Najrizikovejší faktor na Slovensku je mať päťdesiat a viac rokov. Čoraz častejšie sa vo verejnej diskusii objavuje slovo, ktoré je pre mňa šokujúce – prestarnutí. Evokuje totiž u mňa len jedno, že už tu nemali byť a sú na ťarchu.

Posledný katastrofálny následok, ktorý spomeniem, je neuveriteľná ekonomická závislosť Slovenska od zahraničia. Ak ešte niekoho baví čítať ekonomické analýzy slovenskej proveniencie, mohol sa niekoľkokrát dočítať, že koniec hospodárskej krízy u nás závisí viac než od čohokoľvek iného od „spotrebiteľských nálad v Nemecku a Francúzsku“.

Krátka paralela

O časoch, keď vývoj na Slovensku závisel od nálad v Kremli sa dnes hovorí ako o totalitnom období, a keď sa v hesle „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“ zmenila destinácia, z totality sa stala sloboda. Ak budeme v paralele medzi týmto a predošlým režimom pokračovať ďalej a hlbšie, podobnosť sa nezmenší. Pri bližšom pohľade na práva jednotlivca je v oboch prípadoch výsledok rozpačitý. K skutočnej realizácii politických práv sa dianie priblížilo len raz a veľmi nakrátko, v roku 1990. To podstatné je predtým aj potom rovnaké. Ak človek chce, aby politická strana reprezentovala jeho záujmy, má len jednu možnosť – stať sa jej členom. Politické strany sa už dávno transformovali na klientelistické organizácie slúžiace takmer výhradne vlastným členom. Politický priestor medzi slobodou a totalitou je tak vyplnený len väčším výberom pri prístupe k straníckej knižke.

So slobodou slova a prejavu je to tiež problematické. Pri hlbšej analýze slovenskej mediálnej scény sa ukazuje, že všetky médiá majú na najdôležitejšie spoločenské témy rovnaký názor – presne ako pred rokom 89. Výnimku tvoria len médiá, ktoré by z definície mali byť verejnoprávnymi, ale ešte nikdy sa im to nepodarilo, pretože nech vo voľbách zvíťazí ktokoľvek, vždy z nich urobí médiá stranícke. Zvyšok, ktorý sa v podstatných otázkach odlišuje, ekonomicky živorí a plní rovnakú funkciu ako kedysi samizdaty.

Hovoriť dnes o sociálnych právach znamená len riziko vystaviť sa zosmiešňovaniu a nadávkam ako boľševik či komunista. A o niekoľko rokov je tu riziko, že človek dostane nálepku historik, pretože bude spomínať veci dávno minulé. V konečnom dôsledku má porovnávanie zmysel asi len vtedy, ak sa oddelí optika elít od zvyšku spoločnosti. Pozícia elít sa výrazne zlepšila. Nielenže často stoja mimo zákona, ako aj v prípade komunistických pohlavárov, ale navyše sa ešte zlepšil ich manévrovací priestor, ktorý sa v prípade špičiek nedá opísať presnejším slovom než svojvôľa. Rozšírenie mocenského priestoru bezprostredne súvisí s rušením jednotlivých obmedzení v spoločenskom živote. Tieto obmedzenia vždy mali podobu práv jednotlivca. Ich postupná likvidácia preto automaticky zhoršuje situáciu väčšiny. Tento silnejúci proces je zároveň aj vyriešením „záhady“, prečo veľká časť spoločnosti hľadí na obdobie pred rokom 1989 omnoho zhovievavejšie, než by si súčasné elity priali.

O vypúlených očiach

Možno ste už počuli známu historku o opasku. Ja som ju počul v takejto verzii: rozprávajúci začal „príhodu“ cestovaním so známym, počas ktorej sa stala havária. Tú zapríčinil onen známy, ktorý po havárii vyskočil z auta a rozbehol sa do lesa. Rozprávajúci sa vraj po chvíli vybral za ním, ale zdôraznil, že už bolo neskoro. Keď ho totiž konečne našiel, mal už opasok okolo krku a vypúlené oči. Počas dramatickej pauzy, ktorú rozprávač urobil, to jeden z počúvajúcich nevydržal a opýtal sa: „Preboha, hádam sa neobesil?“, na čo dostal odpoveď: „Nie, sral!“.

K podobnému očnému efektu sa dá dospieť aj inými činnosťami. Niekedy stačí len počúvať. Stále viac ľudí sa dozvedá, že sú nepotrební. Zahraničný investor sa sťahuje, pretože hlúpe odbory hnali cenu práce do takej výšky, že radšej otvorí prevádzku na Ukrajine. Alebo pri počúvaní, čo všetko v médiách zaznie na tému november '89. To však platí len o tých, ktorí sa na všetko čo zaváňa politikou, ešte nevykašľali.

Ak má mať dnes pripomenutie udalostí spred dvadsiatich rokov nejaký zmysel, potom sa musí opäť odohrávať v uliciach. Musí byť znovu protestom proti tomu, čo sa deje, pretože to posledné, na čo sa berie ohľad, sú obyčajní ľudia. Dostať ľudí do ulíc však momentálne dokážu len neonacisti a neofašisti. Slovensko možno čaká ďalší národný míľnik, ale v omnoho drsnejšom prevedení. Na miesto bývalého podnikového právnika sa tlačí bývalý učiteľ.

Ani ten najzázračnejší opasok sa nedá uťahovať donekonečna. A vždy sa dá viac stiahnuť okolo krku než okolo pása. Zdá sa, že ako jediní sú schopní tento fakt využiť neonacisti a neofašisti. Môžeme ujsť do lesa ešte skôr, než sa stane havária, ale nech pritom vypúlime oči akokoľvek, na skutočnosti, že uvedené skupiny to s našimi opaskami vedia aspoň tak dobre ako domáci politici a zahraniční investori, nič nezmeníme.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Vytisknout