Aký význam majú zákony, ktoré sú -- okrem tesania do kameňa -- vo svojej podstate nevykonateľné? Nuž predsa politický. Štefánika navrhol osláviť Alexander Dubček len tri dni potom, čo sa skončila "pomlčková vojna" o názov štátu. Bol to pokus utíšiť nacionalistické vášne na oboch stranách poukazom na osobnosť, na úcte ku ktorej sa mohli zjednotiť obe strany. S návrhom lex Beneš zase prišli v ČR sociálni demokrati a komunisti (hoci niekdajšia KSČ sa s Benešom v láske nemala). Časť českej ľavice dnes hrá na národnú strunu a Beneš so svojimi dekrétmi, ako symbol protinemeckého postoja, jej v tom pomáha.

O čo teda ide v kauze lex Hlinka?

Po novembri 1989 sa o osobnosti Andreja Hlinku opäť začalo písať z rôznych uhlov pohľadu. Mladšie generácie mali možnosť zistiť, že tento politik sa nijako nepodieľal ani na vojnovej diktatúre Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ani na zverstvách Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, keďže sa jedného ani druhého nedožil.

Kyvadlo sa však dnes povážlivo vychyľuje na opačnú stranu. Vodca HSĽS nebol vojnovým zločincom. Nebol však ani "otcom národa", za ktorého ho chceli a chcú vydávať jeho stúpenci. Andrej Hlinka nebol postavou jednotiacou, ale rozdeľujúcou. Jeho boj za slovenské národné práva v čase Rakúsko-Uhorska, v rámci ktorého bol ochotný ísť aj do väzenia, je obdivuhodný a zasluhuje si úctu. Ale jeho neskoršie aktivity jasne ukázali, akého národa chcel byť otcom. Ak si želal Slovensko jednotné, potom, pokiaľ možno, bez evanjelikov, Židov, komunistov, čechoslovakistov či liberálov. Skutočne ho nemožno viniť za činy jeho stúpencov po jeho smrti. Za to, že ich na samotný prah týchto činov doviedol, či im prinajmenšom kroky k nemu dovolil, však zaodpovednosť nesie.

Tak ako každý, aj Hlinka sa v priebehu svojho života vyvíjal. Ako národovecký farár v Ružomberku bol vlastne jedným z pokračovateľov štúrovskej tradície. Tak ako počas obrodenia aj v poslednom období monarchie hrali národne uvedomelí kňazi -- katolíci i evanjelici -- dôležitú úlohu pri zachovaní slovenskej reči a kultúry. Zaujímavou paralelou je v tejto súvislosti Írsko, kde katolícka cirkev tiež pôsobila ako ochrankyňa národnej identity pred cudzou nadvládou. Čiastočne aj z tých istých dôvodov: kňazi patrili k tomu málu vzdelancov, ktorí sa zároveň so získaním vzdelania neodnárodnili.

Už v týchto časoch však bolo možné vybadať u Andreja Hlinku negatívne tendencie, ktoré neskôr naberali na sile. Kým spočiatku spolupracoval s Vavrom Šrobárom i Milanom Hodžom, neskôr medzi nimi došlo k roztržke -- zakladateľ Ľudovej strany nezniesol ich príliš liberálnu orientáciu. Pôsobenie HSĽS v ČSR nemožno redukovať na obhajobu slovenských záujmov. V strane i u jej šéfa sa totiž začali vyskytovať javy, ktoré ich priraďujú ku krajnej pravici vtedajšej doby.

V priebehu 20. a 30. rokov 20. storočia sa v Európe začali objavovať autoritárske hnutia nového typu. Staré zdôvodnenie absolútnej moci nad obyvateľstvom už nefungovalo. Posvätné právo kráľov na vládu už nepresviedčalo. Širokým masám bolo odhalené "tajomstvo moci". Demokratické a liberálne myšlienky zvrchovanosti ľudu zvíťazili nad zvrchovanou mocou panovníka.

Čas demokratickej politiky priniesol aj hrozbu existujúcemu spoločenskému poriadku: socialistické hnutie. Masy hrozili, že svojimi požiadavkami zájdu za hranice liberálnej demokracie, majetkového rozdelenia a spoločenského usporiadania. Odpoveďou na takéto tendencie bola antidemokratická pravica. Najjednoduchšou z jej podôb bola vojenská diktatúra na spôsob Pilsudského či Horthyho. Nie je náhoda, že tento admirál bez námorníctva bol zároveň regentom bez kráľa: predstavoval tým spojivo medzi starým spôsobom absolutistickej vlády, ktorý sa už rozpadal, a novým, ktorý ešte nebol vynájdený. Medzičlánkom bola ďalšia podoba odpovede, ktorou boli konzervatívne autoritárske hnutia. Chýbala im ešte mobilizačná schopnosť toho najefektívnejšieho antisocializmu. Boli postavené zväčša na nábožensko-národnom základe, ale k dokonalosti im chýbala modernosť, ktorou sa vyznačoval nový prístup k diktatúre.

Tým novým prístupom bol fašizmus. Svojím spôsobom geniálna myšlienka. Fašizmu sa totiž podarilo nájsť spôsob, ako zaviesť diktatúru v záujme existujúceho spoločenského poriadku bez toho, aby sa potláčala aktivita más. Naopak, základom absolutistickej moci nad obyvateľstvom mala byť práve jeho masová účasť na politike. Tam, kde socializmus ponúkal bratstvo založené na spoločnej triednej príslušnosti, fašizmus kontroval ponukou spolupatričnosti na základe národa. Tam, kde socializmus neuspokojeným radikálom ponúkal predstavu revolúcie proti starému poriadku, fašizmus predostrel vyhliadku slávnych dobyvačných vojen. Tam, kde socializmus hovoril o budúcnosti ako o zavrhnutí minulosti, fašizmus dokázal ponúknuť modernosť i tradíciu zároveň.

Práve preto sa mohol nazývať aj "konzervatívnou revolúciou". Práve preto mohol byť zároveň hnutím moderným i reakčným. A práve preto tie najkonzervatívnejšie vrstvy, ktorým nový masový duch demokratickej doby prekážal najviac, mohli s takým nadšením a úľavou privítať toto masové hnutie.

Vývoj priniesol v 20. a 30. rokoch zástupcov celého tohto autoritárskeho spektra -- Salazara v Portugalsku, Franca v Španielsku, Action francaise a Pétaina vo Francúzsku, Mussoliniho v Taliansku a Hitlera v Nemecku, Pavelića a ustašovcov v Chorvátsku, Pilsudského v Poľsku, Horthyho v Maďarsku, Schuschnigga a Dollfussa v Rakúsku, Gajdu v Čechách... a Hlinku na Slovensku?

Nie, A. Hlinka nebol fašista. V kontexte doby bol dokonca veľmi umiernenou postavou -- nenariaďoval politické vraždy, neorganizoval polovojenské jednotky na terorizáciu obyvateľstva (Rodobrana sa skôr skrývala a Hlinkova garda vznikla až po jeho smrti), nepripravoval násilné prevraty. To všetko je pravda, a treba mu to prirátať k dobru. Súčasťou spomínaného autoritárskeho spektra však nepochybne bol. Jeho národno-konzervatívna línia ho nedoviedla k splynutiu s fašizmom, ale k zblíženiu áno. Nebola to nevyhnutnosť. Spomeňme tentoraz kontrast s Írskom. Dominantná postava írskej politiky 20. storočia, Éamonn de Valera, stál svojím spôsobom tiež na čele "farskej republiky", v ktorej mala cirkev veľmi významné slovo. De Valera mal nemalé skúsenosti aj s násilím -- bol účastníkom vojny proti Britom i bratovražednej občianskej vojny. No keď v 30. rokoch začalo štát ohrozovať fašistické hnutie "modrých košieľ", tento politik rázne zakročil proti nemu. Fašizmus nebol osud. Na jeho stranu či proti nemu sa každý dostával svojou vlastnou osobnou voľbou.

Hlinka nebol fašista. Ale ani demokrat. Pôdu pre diktatúru i vojnové spojenectvo s nacistickým Nemeckom pripravil v priebehu 30. rokov nepochybne on, i keď plody už osobne nežal. Dá sa povedať, že jeho smrť v roku 1938 bola jeho historickým šťastím. Bábkový štát by na Hitlerov nátlak bol vznikol tak či onak -- a ak by Hlinka bol nažive, ťažko si na čele tohto štátu predstaviť niekoho iného.

Dnešný lex Hlinka je napodobeninou iného, ktorý v predošlom výpočte zákonov o zásluhách nebol spomenutý. Tvrdenie, že "Andrej Hlinka sa zaslúžil o národ", obsahoval zákon schválený Slovenským snemom vojnového štátu. Bol zjavnou kópiou a zároveň i popretím lex Masaryk.

K akým tradíciám by sme sa to teda novou podobou tohto zákona prihlásili? Záujem krajných nacionalistov na takomto zákone je pochopiteľný. Je to ďalší krok k legitimizácii vojnového štátu a nadviazaniu kontinuity s ním. Pre liberálnu SDKÚ i pre sociálnodemokratický Smer je však hlasovanie za lex Hlinka hanba. Ak aj ponecháme bokom morálne a ideologické dôvody, ide prinajmenšom v prípade sociálnych demokratov o ťažkú politickú chybu. V mene momentálnej výhody -- výmenného obchodu s nacionalistami -- obetúvajú kus budúcnosti. Koalícia s nacionalistami možno neprežije ani jedno volebné obdobie.

Uzákoniť však poctu Hlinkovi znamená urobiť z jeho dedičstva súčasť kultúrneho základu štátu. Tým sa sociálna demokracia -- a nielen ona -- dostáva pre budúcnosť do automatickej nevýhody.

Dedičstvom vodcu HSĽS je totiž predstava, že Slovensko je krajinou konzervatívnou, kresťanskou, katolíckou. Je to Slovensko bez evanjelikov, ale aj židov či nedajbože mohamedánov. Bez komunistov a ich dedičov, ba dôsledných ľavičiarov vôbec. Bez liberálov a ich predstáv o slobodách, ktoré dovoľujú aj zvrhlosti. Slovensko biele. Minulosť nie je mŕtva. Ešte sa ani nepominula. A niekedy rozhoduje o budúcnosti.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO