"Sme zvyknutí, že básnici sa zaoberajú najmä popisom pohlavnej lásky. Tá je spravidla hlavnou témou všetkých dramatických diel. Nemožno pochybovať ani o realite ani o dôležitosti veci, a preto, namiesto aby údiv vyvolávalo to, že raz si aj filozof prisvojil túto stálu tému všetkých básnikov, bolo by sa treba čudovať skôr nad tým, že filozofi doteraz takmer vôbec nebrali do úvahy a ako látku vôbec nespracovali vec, ktorá hrá v celom ľudskom živote takú významnú úlohu. Vec sa mi vnútila objektívne a sama vstúpila do súvislosti môjho uvažovania o svete.

Všetky ĽÚBOSTNÉ PLETKY súčasnej generácie sú ako celok vážnymi meditáciami o zložení budúcej generácie, od ktorej opäť závisia nespočetné generácie celého ľudského rodu. Táto vysoká dôležitosť záležitosti, v ktorej, na rozdiel od všetkých ostatných, nejde o INDIVIDUÁLNE blaho a bolesť, ale o jestvovanie a špeciálnu uspôsobenosť ľudského rodu v budúcich dobách. Pravým účelom celého ľúbostného románu, hoci jeho účastníci si ho neuvedomujú, je splodenie určitého dieťa: spôsob, akým sa splodenie dosiahne je vedľajší. Nech ušľachtilé a citlivé duše, najmä ak sú zároveň zaľúbené, akokoľvek hlasno vykríknu nad drsným realizmom môjho náhľadu, predsa sa mýlia. Veď či nie je presné určenie individualít ďalšej generácie oveľa vyšším a dôstojnejším účelom, než ich prepiate city a nadzmyslové bubliny. Tým totiž, čo sa prostredníctvom oného úsilia a námahy prebíja k jestvovaniu, je budúca generácia v celej svoje individuálnej určitosti. Áno, to ona sama sa ozýva v svojhlavom výbere pri uspokojovaní pohlavného pudu, ktorý sa nazýva láskou. Toto je teda dušou skutočnej, veľkej vášne. -- Čím dokonalejšia je vzájomná primeranosť dvoch indivíduí v každom z tak rozmanitých ohľadov, o ktorých treba ďalej uvažovať, tým silnejšia bude ich vzájomná vášeň.

Egoizmus je takou hlboko zakorenenou vlastnosťou každej individuality vôbec, že ak chceme vyvolať činnosť nejakej individuálnej bytosti, egoistické účely sú jediné, s ktorými možno s istotou rátať. Rod má síce na indivíduum prednostnejšie, bližšie a väčšie právo, ako slabá individualita sama, keď však má byť indivíduum činné a dokonca priniesť obeť za trvanie a stav rodu, jeho intelektu, ktorý je vyrátaný len na individuálne účely, nemôže byť dôležitosť veci tak dostatočne pochopiteľná, aby bolo činné primerane tejto dôležitosti, preto v takomto prípade príroda môže dosiahnuť svoj cieľ iba tak, že indivíduu vštepí istý KLAM, vďaka ktorému sa mu javí ako dobro to, čo je popravde dobrom len pre rod. Týmto klamom je INŠTINKT, ktorý vôli ukazuje, čo RODU osoží. Indivíduum tak slúži rodu, hoci sa domnieva, že slúži samo sebe.

Teda tak ako pri všetkých inštinktoch, pravda na seba berie podobu klamu, aby zapôsobila na vôľu, je to slastný klam, čo muža zvádza tým, že v náruči ženy jemu lahodiacej krásy nájde väčší pôžitok, než v náručí ktorejkoľvek inej. Preto sa tento muž domnieva, že vynakladá úsilie pre svoj vlastný pôžitok, hoci sa to deje iba pre udržanie správneho typu RODU, alebo dokonca preto, že k jestvovaniu má dospieť istá celkom určitá individualita, ktorá môže pochádzať len od týchto rodičov. Charakter inštinktu je tu taký úplný, že ten, koho ženie onen klam, často dokonca pohŕda účelom, ktorý jediný ho vedie -- plodením -- a chcel by mu zabrániť: a to takmer u všetkých nemanželských dobrodružstiev."

"V súlade s vysvetleným charakterom veci každý zaľúbený zakúsi po konečne dosiahnutom pôžitku sklamanie a užasne, že to, čo si tak túžobne žiadal, neposkytuje viac než každé iné pohlavné ukojenie, takže necíti, že by mu bolo veľmi na prospech. Ono želanie sa totiž má ku všetkým jeho ostatným želaniam tak, ako sa má rod k indivíduu, teda ako nekonečné ku konečnému. GÉNIUS RODU vskutku ustavične vedie vojnu s ochrannými géniami indivíduí, je ich prenasledovateľom a nepriateľom, neprestajne pripraveným neľútostne zničiť osobné šťastie, aby presadil svoje účely. S týmto pocitom sa v staroveku génius rodu personifikoval v Kupidovi, ktorý bol bez ohľadu na svoj detský výzor nevraživým, krutým bohom so zlou povesťou, kapricióznym, despotickým démonom, predsa však vládcom bohov i ľudí. Jeho atribútmi sú vražedná strela, slepota a krídla. Krídla naznačujú nestálosť: tá spravidla nastupuje až so sklamaním, ktoré je následkom ukojenia. Keďže totiž vášeň spočívala na istom blude, ktorý ako hodnotu pre indivíduum predstieral to, čo má hodnotu len pre rod, po dosiahnutí účelu rodu klam musel zmiznúť. Duch rodu, ktorý si privlastnil indivíduum, opäť ho prepúšťa na slobodu. Opustené indivíduum znovu upadá do svojej pôvodnej obmedzenosti a biedy, a so začudovaním vidí, že po takom vysokom, heroickom a nekonečnom úsilí mu ako pôžitok neostalo nič než to, čo poskytuje každé pohlavné ukojenie. Zisťuje, že napriek očakávaniu nie je o nič šťastnejšie než predtým.

Na útechu nežných a milujúcich duší ešte dodajme, že niekedy sa k vášnivej pohlavnej láske pridruží istý cit celkom iného pôvodu, totiž skutočné priateľstvo, založené na súlade zmýšľania, ktoré sa však väčšinou aj tak prejaví až vtedy, keď sa skutočná pohlavná láska uhasí jej ukojením.