Je len prirodzené, že najaktuálnejšou otázkou v tejto oblasti sa dlhodobo javí nahradenie štyridsaťročného tlačového zákona modernejšou právnou úpravou. Posledný návrh, ktorý vypracovalo ešte predošlé vedenie ministerstva kultúry, no nestihlo ho predložiť do vlády, je síce evidentným posunom vpred, no ani v takejto podobe podľa môjho názoru nenapĺňa v plnom rozsahu spoločenské potreby.

Odstránenie reklamy z verejnoprávnych médií

Predovšetkým treba pripomenúť, že ani jeden z doterajších návrhov neriešil dostatočne ochranu "mediálneho spotrebiteľa", čiže čitateľa, diváka, poslucháča. Čiastočne je to spôsobené tým, že doterajšie vyjednávania prebiehali na osi novinári -- vydavatelia -- ministerstvo, no chýbajú nám združenia, ktoré by chránili záujmy ľudí bezprostredne vystavených účinkom médií. Potvrdzuje to aj fakt, že z pôvodnej verzie posledného návrhu vypadla na nátlak vydavateľov a novinárov takzvaná mediálna arbitráž, ktorá mala chrániť recipienta v prípade, že médiá odmietajú uznať opodstatnené právo na opravu, respektíve odpoveď, čo je najmä na Slovensku pomerne častý jav. Čiže podčiarknuté sčítané - treba zmeniť filozofiu mediálneho zákona v tom zmysle, že tieto otázky sa netýkajú iba ľudí pracujúcich v sektore médií.

S týmito požiadavkami súvisí aj nedostatočná zákonná úprava reklamy pred útokmi na verejné zdravie. V tejto oblasti by som odporúčal cestu niektorých škandinávskych krajín a navrhujem otvoriť verejnú diskusiu o prípadnom úplnom zákaze reklamy obracajúcej sa na deti mladšie ako dvanásť rokov, ale aj reklamy propagujúcej dokázateľne nezdravé potravinové výrobky. Viem si predstaviť aj postupné odstránenie reklamy z verejnoprávnych médií, ktoré požadujú majitelia súkromných rozhlasových a televíznych staníc, ale v takom prípade treba riešiť otázku nahradenia finančných strát. Vidím dve možné riešenia. Buď podľa vzoru Holandska a Fínska zaviesť zákonný príspevok, ktorý by verejnoprávnym médiám odvádzali súkromné spoločnosti za to, že majú z vysielania reklamy obrovské príjmy. Alebo presadiť takú legislatívnu úpravu, aby výdavky tohto druhu neboli odpočítateľnou daňovou položkou ako náklad, čiže zdaniť reklamu. Časť výnosov z takejto dane by sa mohla využívať na financovanie výchovy spotrebiteľov o zdravom a udržateľnom životnom štýle vo verejnoprávnych médiách.

Riaditeľov voliť opäť v parlamente

Akútne riešenie si vyžaduje aj správanie lokálnych (mestských a obecných) médií. Situácia v tejto oblasti je katastrofálna a podľa môjho názoru aj protiústavná. Šestnásť rokov po novembrovej revolúcii tu funguje tvrdá cenzúra. Hoci sú miestne spravodaje spravidla financované z verejných rozpočtov, predsedami ich redakčných rád bývajú nezriedka samotní primátori a starostovia (prípadne ich zástupcovia), ktorí zneužívajú monopolné postavenie týchto médií na vlastnú jednostrannú propagáciu bez poskytnutia priestoru pre opozíciu alebo občanov všeobecne tak, aby si verejnosť mohla vytvoriť neskreslené názory. Tu treba zaviesť také nástroje, aby sa zabezpečila vyváženosť a nestrannosť obecných novín podľa vzoru verejnoprávnych médií.

Na záver by som chcel povedať pár slov k zmenám v oblasti mediálnych rád. Nový minister presadzuje, aby v nich sedeli ľudia, ktorí sa vyznajú v problematike médií. Chápem túto požiadavku v rovine licenčnej rady, ale čo sa týka Rady STV a Rady SRo, rád by som podotkol, že tieto orgány majú z pohľadu verejnosti úlohu aj (a pri dnešnej právnej úprave možno predovšetkým) kontrolnú, čiže prítomnosť husľového virtuóza alebo tenistky nevidím nijako zvlášť dramaticky. Podporujem však možnosť vrátenia voľby riaditeľov STV a SRo späť do parlamentu. Doterajšia prax ukázala, že pretrvávajúci stav je nelogický a z hľadiska zabezpečenia väčšej nezávislosti nielen nefunkčný, ale aj riskantný. Už sme na to na stránkach Slova poukázali: je ľahšie podplatiť desať členov mediálnej rady ako polovicu parlamentu. Čo je rovnica na Slovensku stále aktuálna.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO