Hlavným volebným argumentom opozície voči G. Schröderovi vo voľbách roku 2002 sa stala jeho vlastná výpoveď vtedy spred 4 rokov, podľa ktorej si jeho vláda nezaslúži byť znovuzvolená, ak sa jej nepodarí signifikantne znížiť percento nezamestnanosti v Nemecku. Už za Helmuta Kohla sa totiž toto číslo pohybovalo okolo hranice 4,5 mil. nezamestnaných Nemcov. Tento citát a nie veľmi oslnivý vývoj na nemeckom pracovnom trhu úplne stačili na to, aby vyhliadky sociálnych demokratov vo voľbách 2002 nikto nehodnotil priaznivo.

Podľa informácií z médií sa v lete pred voľbami už aj samotný kancelár vyjadril v tomto duchu. Sociálni demokrati boli na bode nula. Potom však prišiel Irak, resp. bola do volebnej diskusie kancelárom vnesená téma vojny v Iraku a nemeckej neúčasti na nej, prišla katastrofálna povodeň vo východných spolkových krajinách, v ktorej kancelár konal a opozícia s bavorským ministerským predsedom E. Stoiberom na čele sa mohla len prizerať, a nakoniec prišla totálna personalizácia volebného súboja na osoby G. Schrödera a podstatne menej sympatického E. Stoibera. A SPD to spolu so Zelenými nakoniec znovu vytiahla na mimoriadne tesnú, ale predsa väčšinu.

Dnes je situácia taká, že výrok o nezamestnanosti a nároku znovuobsadiť kancelársky post už netreba nikomu ani príliš pripomínať. Optika väčšiny Nemcov je úplne zrejmá: sociálni demokrati mali šancu 7 rokov, v tej najpodstatnejšej oblasti, počte pracovných miest, nenaplnili očakávania, a preto si nezaslúžia nič iné ako odchod. A úprimne, ani sa ľuďom v Nemecku nedá veľmi čudovať. Miera nezamestnanosti naozaj dosahuje hrozivé čísla okolo 5 miliónov ľudí. Tendencia nie klesajúca.

Vládni sociálni demokrati sa ocitli akoby v pasci, ktorú si sčasti sami pripravili, sčasti je daná objektívnymi príčinami. Kancelár a jeho červeno-zelená vláda sa síce podujali na neľahkú cestu reforiem nemeckého sociálneho štátu, no "Agenda 2010" či "Harz IV" a všetky ostatné reformné počiny na jednej strane nie a nie priniesť reálne výsledky v ekonomických ukazovateľoch, hospodárskom raste či počte pracovných miest. No na druhej strane, keďže ide o reformy, ktoré škrtajú najmä na strane bežných ľudí, často sociálne slabších, dokázali postaviť proti SPD veľkú časť tradičnej voličskej základne strany.

A tak sa vládna SPD, pretože voliči Zelených nie sú reformami natoľko postihnutí, ocitá v paľbe kritiky z oboch strán. Liberálni ekonomickí analytici a novinári kritizujú vládu za polovičné reformy, ktoré, samozrejme, nemohli priniesť želaný efekt. A tak tlačia na ďalšie a ďalšie škrty. No a pospolitý ľud, povedzme nižšia stredná trieda, tradičný elektorát sociálnych demokratov je pobúrený tým, že keď sa povie reforma, ktorú v zásade väčšina z nich považuje za nevyhnutnú, nasledujú škrty len na strane bežného človeka, ale na hornom konci sociálneho rebríka.

Samozrejme, nemožno tvrdiť, že nemecká vláda robí všetko presne tak, ako má. Čo však tvrdiť môžeme, je skutočnosť, že dnešný stav Nemecka dokonale poukazuje na to, aké mimoriadne komplikované je robiť sociálnodemokratickú reformnú politiku, v podmienkach otvorenej globálnej ekonomickej súťaže v jej dnešnej podobe. Nemecko je jednou z krajín s najsilnejším prepojením na svetový obchod, globálnu ekonomickú súťaž. A keďže táto súťaž má dnes silne liberalizovanú tvár, Nemecko je v takýchto podmienkach viac ako iné krajiny postihnuté presunom prevádzok nadnárodných spoločností, a teda presunom pracovných miest do krajín s podstatne nižšími mzdami, nižším daňovým zaťažením, pracovnoprávnymi štandardami a nižšou sociálnou ochranou. A preto mu daňové a sociálne preteky smerom nadol, v tejto dobe také populárne, nevyhovujú. Tlak na harmonizáciu daňových základov a ďalších častí ekonomického života v rámci EÚ znie preto zo strany Nemecka, a nielen z jeho ľavého politického spektra, čoraz častejšie a hlasnejšie.

Červeno-zelená vláda popri sociálnodemokratickej reformnej politike v zmysle nevyhnutného ústupu z niektorých výdobytkov tradičného sociálneho štátu nerezignovala na svoje základné princípy. Na aktívnu úlohu verejného sektora v spoločnosti, najmä ekonomike, a na nevyhnutné investície do oblastí, kľúčových pre budúci rozvoj.

Nemáme priestor na hodnotenie konkrétnych reforiem. V každom prípade sa však ani ekonomický, ani politický úspech nedostavuje. Naopak, spokojní nie sú ani ekonomickí analytici, ani pospolitý ľud. Čo by nebolo nepochopiteľné, pretože to vychádza z logiky tejto "strednej" cesty. Čo je však v konečnom dôsledku rozhodujúce, SPD nie je schopná presvedčiť spoločnosť, resp. jej relevantnú časť, že jej reformná cesta, akokoľvek náročná, je z dlhodobejšej perspektívy pre Nemecko najlepšia.

Reálny dôsledok 9 krajinských volieb prehratých za sebou, naposledy v tradičnej bašte sociálnej demokracie, Severnom Porýnsku--Westfálsku. Kancelár, pritlačený k múru, vyhlasuje svoj zámer predčasných volieb, pretože potrebuje získať od občanov legitimitu pre vládne reformy. Takticky jediný možný správny ťah. Politická obec a takisto krajina ako taká dokonale zaskočené. Bez veľkej prípravy oboma nohami vo volebnom súboji. V súboji, ktorý bude kratší, no o to intenzívnejší a aj tvrdší, v ktorom pôjde o podstatu, a v ktorom sú rámcové podmienky nastavené tak, že prakticky všetko ukazuje na jesennú výmenu vládnych garnitúr. Skúsení pozorovatelia však vedia aj to, že G. Schröder je typ, ktorý sa vypne k najlepším výkonom práve vtedy, keď je pritlačený k múru.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO