Medzi národné politiky patrí aj školská, kultúrna, spotrebiteľská, zamestnanecká politika atď. -- na rozdiel od tzv. spoločných politík (2. skupina, sem patrí napr. poľnohospodárska, environmentálna či dopravná politika) a jednotných politík (3. skupina, sem patrí obchodná politika, politika jednotného trhu, európska menová politika). Pri poslednom druhu politík národné vlády už nemajú nijakú kompetenciu (v prípade menovej politiky sa to vzťahuje na členské štáty eurozóny) a rozhoduje za ne EÚ, resp. jej orgány.

Ak by sme teda na horeuvedenú otázku odpovedali na základe stupňa rozdelenia kompetencií medzi EÚ a štátmi, odpoveď by bola nasledovná -- sociálny model EÚ nejestvuje, lebo každý štát má svoju vlastnú sociálnu politiku charakterizovanú národnou politikou sociálnej ochrany, dôchodkovou politikou, politikou zamestnanosti, atď. Prirodzenou otázkou je, prečo sociálna politika nepatrí do 2. alebo 3. skupiny politík? Usudzuje sa, že pre funkčný jednotný trh nie je sociálna politika nevyhnutná -- na druhej strane neexistencia takejto politiky je bezpochyby jedným z dôvodov nedostatočnej flexibility trhu práce v EÚ.

Do kategórie iných dôvodov patria napríklad kultúrno-historické rozdiely, diferencované možnosti financovať náklady sociálnej politiky, politické a ideologické rozdiely, výsledky dohôd sociálnych partnerov a pod. Model sociálneho trhového hospodárstva v SRN vznikol po druhej svetovej vojne a bol výsledkom politického úsilia kresťanských a sociálnych demokratov.

V priebehu druhej polovice 20. storočia sa vyprofilovalo niekoľko druhov sociálnych modelov v EÚ, z ktorých je najznámejší švédsky sociálnodemokratický model (dajú sa sem zaradiť sociálne modely všetkých štátov severnej Európy, t.j. i Nórska, Fínska, Dánska ako i Holandska a Rakúska) a britský konzervatívny model (analogický model je aj v Írsku). Tieto modely charakterizuje okrem odlišnej sociálnej politiky i odlišná daňová politika a -- odlišné výsledky v sociálnej situácii spoločnosti odrážajúce sa v rozdielnej miere (ne)zamestnanosti, v príjmovej diferenciácii, v percente chudobných a pod.

Na druhej strane i v prípade sociálnej politiky je zrejmý trend smerom k tzv. mäkkému riadeniu orgánmi EÚ, resp. k posilňovaniu zodpovednosti EÚ. V sociálnej politike (ak ju budeme chápať v širšom slova zmysle, t.j. ako takú, ktorá zahrňuje okrem sociálnej ochrany aj politiku zamestnanosti a trhu práce, zdravotnú politiku a spotrebiteľskú politiku) je toto smerovanie zrejmé od 90. rokov. Amsterdamská zmluva (1997) zavádza tzv. otvorený koordinačný proces v politike zamestnanosti. Zasadnutia Rady v Nice, Štokholme (2001) a Barcelone (2002) sa dohodli na otvorenom koordinačnom procese pre politiku sociálnej inklúzie.

Okrem toho sociálne modely členských štátov vychádzajú z rovnakých základných princípov EÚ definovaných po prvýkrát v Rímskej zmluve (1957), z princípov Sociálnej charty (1961) a Charty základných práv zamestnanca (1989) atď. Existujúce acquis napr. vo všeobecnosti zakazuje diskrimináciu na akomkoľvek základe, princíp rovnakého zaobchádzania bez rozdielov pohlavia v prístupe k zamestnaniu, odbornému vzdelaniu, pracovným podmienkam a pod. Medzi nové iniciatívy EÚ patria návrhy nových regulačných opatrení (direktív), napr. o dočasnej praci, pripravovaná novelizácia direktívy o platobnej neschopnosti podnikov, nová úprava pracovného času zamestnancov v cestnej doprave...

Od polovice deväťdesiatych rokov sa začala sociálna politika riadiť akčnými programami (po prvýkrát v rokoch 1995-1997), tzv. Zelenou a Bielou knihou (1993-95), ktoré odporúčali určitú sociálnu "konvergenciu", výsledkami Rady v Luxemburgu, princípmi zamestnanosti a sociálnej súdržnosti formulovanými v Amsterdamskej zmluve (1997) a napokon rozhodnutiami zasadnutia Rady, ktorá v roku 2000 v Lisabone rozhodla o Agende sociálnej politiky a v nasledujúcich rokoch o otvorenom koordinačnom procese pre sféru sociálnej inklúzie. Ako sme už naznačili, akcelerácia procesu smerovania k "európskemu sociálnemu modelu" je zrejmá od 90. rokov minulého storočia.

Prečo? Uveďme aspoň tri dôvody.

Po prvé, v polovici 90. rokov v pätnástich vládach EÚ sedeli v koalícii, resp. samy, sociálnodemokratické či socialistické strany (Sociálnu chartu podpísalo Spojene kráľovstvo až po nástupe labouristickej vlády). Po druhé, je čoraz zrejmejšie, že dobre fungujúci trh práce (ako jeden z kľúčových "vnútorných" trhov) je nemysliteľný bez určitej konvergencie sociálnych politik. Po tretie, niektoré národné sociálne politiky (v širšom slova zmysle) sa ukazujú ako zastarané a je spoločný záujem EÚ ich modernizovať, pretože predstavujú riziko aj pre iné štáty EÚ. Ako príklad možno uviesť nákladný a nepružný model SRN, ktorý sa všeobecné pokladá za jednu z bŕzd hospodárskeho rozvoja nemeckého, no i európskeho hospodárstva.

* * *

Sociálny model EÚ začiatkom 21. storočia je výsledkom dlhoročného vývoja a jeho ďalší rozvoj čiastočne naznačuje doterajšia diskusia o Ústave EÚ. Ústava EÚ vychádza z Charty základných práv, medzi ktoré (časť II) sa zahrňujú i práva ako ľudská dôstojnosť, rovnosť, solidarita.

Politiky ako zamestnanecká, sociálna (v užšom slova zmysle), ekonomická, sociálna a geografická súdržnosť sú zahrnuté do kapitoly III návrhu ústavy v častiach 1, 2, 3. V časti III. 1 Zamestnanosť sa podčiarkuje spoločný záväzok únie a členských štátov pokračovať v rozpracovaní koordinovanej stratégie zamestnanosti a formuluje sa záväzok štátov prostredníctvom národných zamestnaneckých politík prispieť k dosiahnutiu spoločných cieľov v zamestnanosti tak, aby boli konzistentné zo zásadami ekonomickej politiky členov a únie (k tomuto sa ešte vrátime). Rada sa zaväzuje každoročne prijať zásady (odporúčania) pre zamestnaneckú politiku, ktorú štáty musia zohľadňovať vo svojich národných politikách.

Členské štáty budú podrobované "examinácii" a ročnú správu o výsledkoch bude posudzovať Rada. Ale ústava explicitne formuluje zásadu, že v zamestnaneckej politike nebude existovať tzv. európske zákonodarstvo. Ani v sociálnej politike (v užšom slova zmysle zahrňuje sociálnu ochranu, tzv. priemyselné vzťahy, rozvoj ľudských zdrojov a opatrenia proti sociálnemu vylučovaniu) sa nepredpokladá harmonizácia zákonov a regulačných opatrení členských štátov v rámci EÚ. Výnimkou je určenie minimálnych požiadaviek vo väčšine uvedených sfér a za podmienok, že neobmedzia práva štátov určovať národné princípy sociálnej politiky. Z uvedeného je zrejmé, že Ústava EÚ v sociálnej sfére rozhodne nie je revolučná. Poznamenajme, že Británia presadila do návrhu ústavy národné veto v otázkach sociálneho zabezpečenia a sociálnej ochrany zamestnancov, ako i to, že sa nenavrhuje európska úprava práva zhromažďovania a štrajku.

Zložitosť rokovaní a nespokojnosť s výsledkami sa odráža v liste Anne van Lancker a ostatných členov pracovnej skupiny konventu "Sociálna Európa" adresovanom generálnemu sekretárovi konventu, ktorý okrem iného naznačuje, že predložený návrh v niektorých smeroch ide pod úroveň existujúceho acquis a zväzkov Amsterdamskej dohody. Ústava EÚ -- ako každá iná ústava -- je výsledkom pomeru politických síl: v EÚ a v jednotlivých štátoch EÚ.

Jan Marius Wiersma, poslanec EP za poslanecký klub socialistov, ktorý má na starosti v EP Slovensko, na seminári o európskom sociálnom modeli nedávno usporiadanom Nadáciou F. Eberta v Bratislave, nástojil, aby strany sociálnodemokratického charakteru v SR urobili všetko preto, aby dobre obstáli vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2004. "My vás potrebujeme," uviedol. Na presadzovanie sociálnodemokratickej politiky v EÚ je naozaj potrebný aj hlas nových členských štátov. Je to o to akútnejšie, že nová ústava predpokladá posilnenie právomocí Európskeho parlamentu, čo mu umožní hovoriť ráznejšie do záležitostí spoločného záujmu.

Priority v sociálnej politike EÚ a nástroje na ich dosahovanie

Podľa Eurobarometra z mája 2002 skoro 90 percent obyvateľstva EÚ je za to, aby boj proti nezamestnanosti, chudobe a sociálnemu vylúčeniu bol prioritou politiky EÚ. Viac ako polovica pokladá súčasnú sociálnu politiku EÚ z hľadiska dosahovania sociálnej spravodlivosti za nepostačujúcu.

Sociálna politika EÚ dnes za svoje priority pokladá plnú zamestnanosť a väčšiu kvalitu práce, dosahovanie väčšej sociálnej súdržnosti a boj proti sociálnemu vylučovaniu. Je zrejmé, že priority sociálnej politiky reagujú na nové podmienky (napr. na potrebu zvyšovania konkurencieschopnosti EÚ v podmienkach globalizácie, na dôsledky starnutia, na pomerne vysokú mieru nezamestnanosti v EÚ), ako i to, že nové ciele vyžadujú i nove prístupy. Pokiaľ Zelená i Biela kniha v novej sociálnej politike sa dajú pokladať za prvú fázu rozvoja európskeho socialneho modelu, druhu fázu predstavuje Amsterdamská dohoda (1997), ktorá v čl. 136-137 postavila zamestnanosť do centra pozornosti, definovala deľbu zodpovednosti EÚ a členských štátov pri zabezpečovaní cieľov zvyšovania zamestnanosti a predstavuje i začiatok otvoreného koordinačného procesu vo sfére zamestnanosti. Tretia fáza, ktorá sa začína formulovaním strednodobých akčných programov a Agendou sociálnej politiky (Lisabon 2000), kladie dôraz na budovanie európskeho trhu práce, na vzdelanie a zvyšovanie kvalifikácie, rovnosť príležitostí pre mužov a ženy a sociálnu ochranu.

V rokoch 2001 -- 2002 sa rozhodlo o rozšírení otvoreného koordinačného procesu i o politike boja proti sociálnemu vylučovaniu. EÚ si v Lisabone za svoj cieľ určila dosiahnuť do roku 2010 70-percentnú mieru zamestnanosti a 60-percentnú mieru zamestnanosti pre ženy. Sociálny summit v Štokholme v roku 2001 definoval nasledovné medziciele: do roku 2005 dosiahnuť mieru zamestnanosti pre mužov 67 percent a pre ženy 57 percent a sformuloval cieľ zamestnávať do roku 2010 50 percent pracovníkov z vekovej skupiny 55-64-ročných. Zamestnanosť predstavuje v sociálnej politike EÚ kľúčovú politiku. Je odpoveďou na také otázky ako udržateľnosť sociálnej ochrany, ktorá pri vysokej miere nezamestnanosti sa stáva fiskálne neúnosnou a zvlášť udržateľnosť dôchodkového poistenia v podmienkach celkového starnutia populácie spôsobeného predlžovaním priemerného ľudského veku a nízkou natalitou. Je aj časťou odpovede ako dosiahnuť cieľ, ktorý sa postavil v Lisabone: zabezpečiť, aby do roku 2010 EÚ bola najkonkurenčnejšou časťou zemegule, resp. inak, aby obstála v konkurencii s USA a Japonskom, čo sa jej zatiaľ nedarí.

V prístupe k zamestnanosti sa nezdôrazňuje iba kvantitatívny cieľ, no i kvalita prace: More and better jobs. Pod better jobs sa rozumie dosahovanie vyšších príjmov, zabezpečenie ochrany zdravia pri práci a dôstojných pracovných podmienok a pod. Better jobs sú dôležité i z hľadiska rozvoja najprogresívnejších odvetví, ako sú napríklad informačné technológie.

V politike trhu práce na strane ponuky sú preto rozhodujúce vzdelanie, zvyšovanie kvalifikácie a celoživotné vzdelávanie, na zabezpečovaní ktorých sa musí podieľať okrem jednotlivca a štátu v rastúcej miere i podnikateľská sféra.

Medzi míľniky budovania sociálneho modelu EÚ patria summity v Luxemburgu v roku 1997 (európska stratégia zamestnanosti), v Lisabone v roku 2000 (politika sociálnej agendy), v Štokholme v roku 2001 (určenie podrobnejších a nových cieľov v zamestnanosti) a v Barcelone v roku 2002 (zvýšenie mobility zamestnancov, určenie cieľov na zníženie chudoby a sociálneho vylučovania do konca desaťročia). V najširšom vymedzení zahrňuje európsky sociálny model i zdravie a ochranu spotrebiteľa.

Zdravotná starostlivosť sa dostáva do popredia v ostatnom čase (Barcelona, 2002). Jedným z výsledkov bude európska karta zdravotného poistenia, ktorej zavedenie vychádza z potrieb jednotného trhu a ktorá nepochybne prispeje k väčšej geografickej mobilite zamestnancov medzi členskými štátmi EÚ. Na dosahovanie svojich cieľov v politike zamestnanosti -- ako sme uviedli -- EÚ využíva otvorený koordinačný proces, v ktorom dôležitú úlohu zohrávajú Európska stratégia zamestnanosti, odporúčania a návody pre politiku zamestnanosti (všetky pripravované EÚ), národné akčné plány (v zodpovednosti členských štátov) a napokon spoločná správa o zamestnanosti (v zodpovednosti EÚ). V ostatnom čase -- aby sa dosiahla väčšia konzistencia zamestnaneckej a sociálnej politiky s hospodárskou politikou -- sa budú vo väčšom rozsahu koordinovať nástroje všetkých troch politik.

* * *

Kandidátske štáty v procese prípravy na vstup do EÚ sú monitorované z hľadiska zamestnanosti a sociálneho vylučovania a na základe toho sa vypracúvajú dve hodnotiace správy. V Spoločnej hodnotiacej správe z roku 2002, ktorá hodnotila zamestnanosť a politiku zamestnanosti v kandidátskych štátoch, Európska komisia navrhla niekoľko odporúčaní. Po prvé, zvýšiť mieru zamestnanosti a zvlášť zamestnanosť vo vyšších vekových skupinách a zamestnanosť žien. V SR v roku 2001 predstavovala miera zamestnanosti 56,7 percenta, zatiaľ čo v pätnástke EÚ až 63,8 percenta. Po druhé, zvýšiť ponuku práce. Miera nezamestnanosti v roku 2001 dosahovala v SR 19,4 percenta, zatiaľ čo v EÚ iba 7,6, dlhodobá nezamestnanosť v SR 11,3 percenta a v EÚ 3,2, nezamestnanosť mladých v SR 38,9 percenta, v EÚ 15,3. Po tretie, zvýšiť kvalifikačnú úroveň, zvýšiť investície do vzdelania, kvalifikácie a celoživotného vzdelávania.

V SR v roku 2001 vyššie vzdelanie dosahovalo iba 10,7 percenta populácie, zatiaľ čo v EÚ 21,6 percenta, verejné výdavky na vzdelanie v percentách HDP predstavovali v SR 4 percentá, v EÚ maximálnu úroveň dosahuje Švédsko 8,3 percenta, minimálnu Grécko 3,5 percenta. Správa okrem toho odporúčala politiku zvyšovania miezd v prospech zamestnanosti, znižovanie zdaňovania práce (v SR odvodového zaťaženia práce), účinnejšiu aktívnu politiku zamestnanosti (v SR sú výdavky na aktívnu politiku zamestnanosti v percentách HDP na úrovni 0,23 percenta, priemer v EÚ je 0,92 percenta, maximálna hodnota je 1,4 percenta v Dánsku a minimálna je 0,25 v Grécku a Portugalsku), politiku účinného začleňovania etnických menšín do pracovného procesu (v SR ide predovšetkým o Rómov), modernizáciu trhu práce a podporu rovnakých príležitostí pre ženy, zdravotne postihnutých, atď.

Po vstupe do EÚ sa nové členské štáty stanú súčasťou otvoreného koordinačného procesu ako v politike zamestnanosti, tak i v politike boja proti sociálnemu vylúčeniu. Záväzné bude pre nich okrem toho dodržiavanie sociálneho acquis a acquis o zamestnanosti, ktoré, ako sme uviedli, je z hľadiska pokrytej problematiky chudobné a dodržiavanie základných princípov a hodnôť sociálneho modelu EÚ. Všetko ostatné ostáva v zodpovednosti národnej sociálnej politiky, ktorú upravuje národná legislatíva.

To neznamená, že EÚ nie je iniciatívna i v iných smeroch budovania sociálneho modelu EÚ, ako je napr. sociálna zodpovednosť podniku. Bude závisieť od sociálnych partnerov nových členských štátov, do akej miery sa v týchto iniciatívach budú angažovať. A bude závisieť od vlád nových členov, či povinnosti z otvoreného koordinačného procesu využijú ako príležitosť účinnejšie riešiť svoje vnútorné ťažkosti (SR napr. vysokú mieru nezamestnanosti, rastúci podiel žijúcich v hmotnej núdzi, resp. chudobných, atd.), alebo budú k nim pristupovať ako k "nutnému zlu", ktoré iba zvyšuje byrokratickú náročnosť po vstupe do EÚ.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO