Začiatok a dôvod krízy

Zhrniem najprv všeobecne známe fakty. Krátko po 2. s. v. rozpor jednotlivých strán na Kórejskom polostrove vyústil do vojny na ktorej sa priamo, či nepriamo zúčastnili vtedajšie veľmoci. Po tejto vojne ostal kórejský polostrov rozdelený na dve krajiny: Južnú Kóreu a KĽDR. Južná Kórea sa vydala cestou demokracie a viac menej trhového hospodárstva. Naproti tomu sa KĽDR vydala cestou komunistickej diktatúry. Obidva základné mocenské bloky sa na Kórejskom polostrove snažili na tomto takmer "školskom príklade" prezentovať výhody svojho systému. V celosvetovej konfrontácii sa komunistický experiment ukázal vo väčšine parametrov ako podstatne horší, čo malo za následok jeho ukončenie takmer na celom svete. K čomu to viedlo, dnes už vieme. J. Kórea ekonomicky prosperuje a jej obyvatelia majú garantované základné ľudské práva. KĽDR je hospodársky na kolenách a o ľudských právach si tam môžu nechať zdať. Dôležitý je fakt, že drvivá väčšina ľudí žijúcich v KĽDR za tento svoj osud nemôže. V podstate sa stali sa obetovanými pešiakmi v "hre veľmocí"... Od ukončenia vojny sú vzťahy medzi týmito krajinami zlé a panuje medzi nimi veľká nedôvera.

Už sa zdalo, že ich vzťahy začnú malými nesmelými krôčikmi začnú meniť k lepšiemu, keď zrazu vznikla nová kríza medzi KĽDR a inými zainteresovanými krajinami. V médiách nám stále podsúvajú názor, že táto kríza začala v októbri 2002 priznaním sa Pchjongjangu, že v rozpore so zmluvou z roku 1994 získava obohatený urán využívaný pri výrobe nukleárnych zbraní. Myslím si, že k vyostreniu starej krízy prispelo skôr Bushove zaradenie KĽDR do "osi zla" a spomínaný krok Pchjongjangu bol len reakciou na tento Bushov výrok. Reakcia Pchjongjangu na Bushove výroky je pochopiteľná -- snaží sa potencionálneho agresora zastrašiť prezentovaním svojej sily (podobné reakcie sú v prírode úplne bežné). Myslím, že na tejto prezentácii sily je pozitívne to, že pri nej nezomierajú ľudia -- na rozdiel od prezentácií sily niektorých iných krajín...

Nebezpečenstvo jadrových zbraní

Musíme si uvedomiť, aké nebezpečenstvo pre ľudstvo a vôbec pre celý život na tejto planéte vyplýva zo zbraní hromadného ničenia ZHN a obzvlášť z jadrových zbraní. Do budúcnosti vidím tri základné varianty, ako by sa mohlo ďalej na svete vyvíjať jadrové zbrojenie:

1. zachovanie dnešného status quo,

2. neobmedzené vyzbrojovanie,

3. odzbrojenie.

Rozhodne nie som zástancom názoru voľného šírenia jadrových zbraní. Práve naopak - som za úplne odzbrojenie. Toto rozhodnutie však nie je na ale na mocnostiach disponujúcich týmito zbraňami. Žiaľ všetky pokusy o odzbrojenie doposiaľ stroskotali na neochote niektorých týchto mocností vzdať sa veľkých výhod voči ostatným krajinám, prameniacich z vlastníctva jadrových zbraní. Bolo len otázkou času, kedy sa aj ekonomicky a technologicky slabšie krajiny dopracujú k technológiám na výrobu týchto zbraní. Času na odzbrojenie bolo dosť. Napr. USA ako prvá krajina disponujúca jadrovými zbraňami mala bezmála 60 rokov na to, aby iniciovala odzbrojenie a úplný zákaz jadrových zbraní na celom svete. Nehovoriac o tom, že aj niektoré "demokratické" krajiny nie sú ochotné vzdať sa ani chemických a biologických zbraní). Som presvedčený, že by sme sa všetci mali snažiť vyvinúť tlak (podľa svojich možností) na vlády krajín disponujúcich ZHN, aby sa týchto zbraní zbavili prv, než sa uskutoční jeden z katastrofických scenárov jadrovej vojny...

Realita sa však žiaľ vyvíja iným smerom. Jadrové veľmoci namiesto toho, aby sa snažili o úplne jadrové odzbrojenie sa dnes pokúšajú zaviesť vo svete dvojaké pravidlá: jedny pre seba a odlišné pre ostatné krajiny. Ak je už raz na medzinárodnej úrovni zavedený precedens, že niektoré krajiny disponujú ZHN, tak principiálne nie je možné upierať právo vyzbrojiť sa takýmito zbraňami ostatným štátom, lebo inak sa tento svet premení v diktatúru zopár mocných krajín. Ak im však bude toto právo násilím upierané, hoci aj rezolúciami OSN (všetci stáli členovia BR OSN disponujú jadrovými zbraňami), tak to bude do neba volajúca nespravodlivosť, ktorá bude neustálym zdrojom konfliktov.

Nech si ľudia vo "vyvolených" krajinách spomenú, ako oni (respektíve ich predkovia) bojovali proti útlaku, ako si vybojovali v rámci svojich krajín aspoň teoretickú rovnoprávnosť! Mala by snáď byť rovnoprávnosť len pre nich? Budú si musieť podobne vybojovať svoju rovnoprávnosť aj ľudia, ktorí nemali to šťastie, že sa narodili vo "vyvolenej" krajine? Majú občania "vyvolených" krajín právo upierať iným národom právo na rovnoprávnosť? Som presvedčený, že človek bude vždy nespokojný, keď ho pravidlá otvorene znevýhodňujú voči ostatným a bude sa snažiť túto situáciu zmeniť -- čo je do budúcna potencionálnym zdrojom konfliktov...

Špekulácie: kto začne?

Jedným z častých argumentov zástancov násilného riešenia tejto krízy je strach, že KĽDR napadne niektorú susednú krajinu... Myslím, že pokiaľ nebude donútená k takémuto činu v sebaobrane, tak sa tak nestane. KĽDR totiž nemá reálne šance na úspešnú agresiu voči niektorému okolitému štátu. Naozaj si pri dnešnej situácii v medzinárodnej politike neviem predstaviť, že by KĽDR mala snahu viesť nejakú inú ako obrannú vojnu. Človek naozaj nemusí byť geniálny vojenský stratég, aby zistil, že takáto akcia je už vopred odsúdená na neúspech. Vládcovia S. Kórei by útokom nič nezískali. Naopak, prišli o svoju moc a veľmi veľa ľudí na oboch stranách by prišlo o život... Myslím, že toto si vládnuci komunistický aparát veľmi dobre uvedomuje a túži len naďalej vládnuť týmto úbožiakom a žiť si ako "prasa v žite"... Vojna rovnako ako v prípade Iraku nie je nevyhnutná, aj keď iste môže niektorým záujmovým skupinám vyhovovať...

Žiaľ KĽDR sa ocitla v situácii, v ktorej ju pred útokom USA môže zachrániť vlastníctvo dostatočného arzenálu ZHN... Je smutné, že stále žijeme vo svete, kde štátu dokáže zabezpečiť suverenitu iba veľká vojenská sila... Podľa môjho názoru, keby mal aj Irak funkčné a naozaj nebezpečné ZHN, pravdepodobne by neprišlo k jeho napadnutiu a následnej okupácii...

Pravdepodobnosť použitia jadrových zbraní je vyššia u krajín, ktoré už v minulosti neváhali tieto strašné zbrane použiť. Dovolím si pripomenúť fakt, že okrem USA dodnes nikto nepoužil jadrové zbrane...

KĽDR a Irak

Pri argumentácii na obranu Iraku som sa už viackrát stretol s porovnávaním Iraku a KĽDR, pričom sa často vyčíta USA, že pri riešení týchto "kríz" nemajú rovnaký meter. Som presvedčený, že kritika USA ohľadom "dvojitého metra" je pri porovnávaní iných konfliktov na mieste, no myslím si, že medzi Irakom a KĽDR je rozdiel. Je ním najmä rezolúcia OSN, prikazujúca Iraku odzbrojiť (ako aj zákaz zbrojiť v súlade s touto rezolúciou). Na zbrojný program KĽDR sa však takáto rezolúcia nevzťahuje.

Dá sa namietať, že KĽDR bola v minulosti agresorom (podobne ako tomu bolo pri hľadaní zámienky voči Iraku). To však bolo pred 50. rokmi a v minulosti boli podobnými agresormi aj štáty, ktoré dnes nepovažujeme za agresívne (napr. Nemecko, Francúzsko, Japonsko, Švédsko, Španielsko a pod.). Dnes za akt "agresie" zo strany KĽDR môžeme považovať jedine fakt, že sa chce vyzbrojiť rovnakým spôsobom, akým je vyzbrojených X krajín vo svete a chce viesť suverénnu politiku. Akého zločinu voči iným krajinám sa dnes dopúšťa Severná Kórea? Je tým zločinom snáď to, že odstúpila od zmluvy, ktorú napr. USA ani nemienia podpísať? Podľa akého princípu chcú niektoré štáty zakázať KĽDR to, čoho sa sami dopúšťajú?!?

Zmena systému

Je nespochybniteľným faktom, že v KĽDR je hanebne šliapané po ľudských právach a štát ovládaný komunistickou nomenklatúrou nie je schopný zabezpečiť obyvateľom základné životné potreby. Bolo by veľmi pekné pokúsiť sa týmto ľuďom pomôcť zbaviť sa režimu, ktorý im upiera základné ľudské práva a je zodpovedný za biedu na severe žijúcej časti kórejského národa. Možno tento režim odstrániť? Ak áno, akým spôsobom?

Jednou s možností je pokúsiť sa odstrániť komunistickú diktatúru "zvonka" -- priamym vojenským zásahom. Pred takýmto krokom je vhodné si uvedomiť, že vláda KĽDR má rukojemníkov a nie sú nimi len ľudia žijúci v J. Kórei a Japonsku, ale aj tí nešťastníci, ktorí týmto režimom trpia najviac -- rádoví obyvatelia S. Kórei. Je dosť pravdepodobné, že pri takomto pokuse by došlo k veľmi krvavej vojne. Veľmi si cením slobodu, ale myslím si, že aj sloboda má svoju cenu a predpokladané množstvo ľudských životov je podľa mňa aj za slobodu neprijateľná cena... Sám som prežil v diktatúre 16 rokov aj keď táto diktatúra iste nebola taká krutá. Som rád, že toto obdobie pre nás skončilo, ale rozhodne by som bol proti útoku zo strany USA a ich spojencov na ČSSR napriek akémukoľvek vznešenému cieľu!

Druhou možnosťou je pokúsiť sa zvrhnúť tento režim zvnútra samotnými občanmi tohto štátu podobne, ako tomu bolo vo východnej Európe... Myslím, že táto cesta je podstatne menej krvavá a na prvý pohľad by sa zdalo, že by mohla byť správna... Lenže aj tento spôsob má háčik. Docieliť zmenu režimu takýmto spôsobom je veľmi ťažké a v takýchto obzvlášť krutých režimoch takmer nemožné. Veľa ľudí je presvedčených, že k zmene režimu môže viesť aj obchodné embargo, ktoré vedie k výraznému zhoršeniu ekonomickej situácie. Historické skúsenosti však jasne preukázali, že obchodné embargo diktatúru na kolená nepoloží, ale často ju práve naopak -- posilní. Embargo sa len málo dotýka zodpovedných politických špičiek krajiny -- tie si naďalej žijú v relatívnom blahobyte a trpia najmä tí, čo za tento režim nenesú priamu vinu...

Odstraňovanie diktatúry zvonka aj zvnútra vedie k vzniku ďalších nebezpečných precedensov v medzinárodnom práve. Princíp takýchto precedensov aj keď sa v konkrétnej situácii môže zdať správny, môže byť v budúcnosti zneužitý! Napríklad precedens začatia vojny voči štátu s odôvodnením, že sa jedná o dobro tyranizovaného obyvateľstva môže byť zneužitý na začatie vojny (pod vykonštruovanou zámienkou) so zámerom presadiť si tak v tomto štáte svoje záujmy. Toto nebezpečenstvo samozrejme vzniká aj pri zvrhnutí vlády zvnútra, zvlášť keď si uvedomíme fakt, že americkej vláde vadia len nedemokratické režimy, ktoré nie sú dostatočne "poslušné".

Som presvedčený, že vláda žiadneho štátu nemá právo hodnotiť model riadenia iného štátu a násilne mu vnucovať ten svoj ani keby bol dokonalý (zvlášť, keď tomu tak rozhodne nie je). Ako príklad uvediem Čínu. V Číne je prakticky zavádzaný model "diktatúry zameranej na hospodársky rast" (podobný ako napr. v Singapure). Pri takomto spôsobe vlády sú potláčané niektoré ľudské práva, na druhej strane však takéto zriadenie môže prinášať rýchlejší rozvoj hospodárstva, menšiu kriminalitu a snáď aj korupciu... Pri určovaní "vhodného modelu" fungovania spoločnosti je ďalším rozhodujúcim faktorom aj mentalita národov. Napr. Číňania kladú väčší dôraz na celkovú spoločnosť a Američania na individualitu jedinca. Podstatné podľa mňa je však to, že by to mal byť Číňan a nie Američan alebo Európan, kto určí ktorá cesta mu vyhovuje viac...! Predpokladám, že voľný priebeh udalostí je aj v tomto prípade lepší spôsob ako umelý a násilný zásah z cudzej krajiny, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou týmto zásahom sleduje hlavne svoj prospech. Väčšinou sa totiž každý zásah prichádzajúci zvonku do vnútorných záležitostí štátu skôr, či neskôr prejaví ako chyba...

Myslím, že USA majú veľký záujem na vytváraní takzvaných "demokracií", lebo dnes je práve u týchto nových "demokracií" ich vplyv najsilnejší. Je to zrejme tým, že zavedený model demokracie nie je tiež úplne spravodlivým systémom -- tiež tu vládnu len úzke skupinky ľudí, ktoré si síce konkurujú, ale zväčša nechcú slúžiť, ale vládnuť! To sa im celkom darí - prostredníctvom médií sú schopní ovplyvniť názor väčšiny populácie tak ako im to vyhovuje... V takomto riadení spoločnosti majú práve USA veľké skúsenosti. Preto je potrebné sa pri schvaľovaní podobných precedensov pozerať na ne z principiálneho nadhľadu.