Smutný príbeh slovenskej ľavice

18. 11. 2009 / Eduard Chmelár

Autor pomerne presne pomenúva príčiny krízy európskej sociálnej demokracie, no fatálne zlyháva, keď sa do vzoru možného východiska pokúša zasadiť politiku Smeru. Práve tu sa začína hlboké vnútorné protirečenie, ktoré sa tiahne celým jeho článkom ako červená niť. Predovšetkým si treba uvedomiť, že v kríze nie sú len strany, ale ľavicová ideológia ako taká, že výsledok posledných európskych volieb vôbec nemusí byť "povestným dnom", ba naopak, ďalší prepad sa dá logicky očakávať. Logicky preto, lebo hoci to bola ľavica, ktorá súčasnú globálnu krízu predpovedala, je to paradoxne opäť ona, ktorú zastihol súčasný chaos absolútne nepripravenú.

Kľúčový rok 1994

Azda zmysluplnejšie ako púšťať sa do polemiky s každou myšlienkou bude v skratke si priblížiť dvadsaťročné dejiny demokratickej ľavice na Slovensku. Jej charakter poznačila od začiatku skutočnosť, že vyrástla na komunistických základoch. Lídri zreformovanej KSS a neskôr SDĽ sa spočiatku nehlásili k sociálnej demokracii, ideály nežnej revolúcie im boli cudzie a k ponovembrovým zmenám cítili minimálne latentný odpor. Intelektuálne žili z perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia, hlásili sa k vágnym hodnotám demokratického socializmu a mnohí si tento smer vysvetľovali tak, že budú robiť to, čo doteraz, ibaže "demokraticky". Reformná skupina okolo Petra Weissa urobila vtedy obrovský, paradoxne práve medzi ľavičiarmi dodnes nedocenený kus práce, výsledkom ktorej bola skutočnosť, že už dva roky po revolúcii dostali postkomunisti vysoké parlamentné funkcie (Peter Weiss bol po voľbách roku 1992 zvolený za prvého podpredsedu Slovenskej národnej rady) a na jar 1994 sa stali súčasťou vládnej koalície. Weissova historická úloha spočíva v tom, že urobil z SDĽ akceptovanú ľavicovú silu v demokratickom prostredí. V jeho zásluhách sa však skrýval aj zárodok jeho rovnako historického zlyhania. Práve z tohto obdobia pochádza okrídlený výrok spisovateľa Vladimíra Mináča, že Strana demokratickej ľavice je bezpochyby demokratická -- otázkou je, či je aj ľavicová. Weissovo úsilie o širokú domácu i medzinárodnú akceptáciu v určitých momentoch prestávalo zohľadňovať záujmy tradičného elektorátu, čo nebol iba dôsledok nešťastného rozhodnutia z roku 1989 -- vybudovať demokratickú ľavicu na komunistických základoch -- ale aj postupného intelektuálneho vyčerpania jednej generácie, ktorú zastihli obrovské zmeny deväťdesiatych rokov ideovo nepripravenú. Volebný prepad SDĽ v septembri 1994 je už potom len kombináciou viacerých spomínaných príčin, nielen unáhleného rozhodnutia o predčasných voľbách.

Rok 1994 je pre vývoj ponovembrovej ľavice kľúčový. Práve udalosti z tohto obdobia rozhodli, že projekt SDĽ napokon stroskotal, hoci to mnohí nepochopili ani v nasledujúcich rokoch. Paradoxne, roky 1994 až 1998 by sa mali vnímať ako najslávnejšia kapitola v dejinách tejto strany, pretože práve SDĽ zohrala rozhodujúcu úlohu v porážke mečiarizmu. Pravicová opozícia by to sama nikdy nedokázala. Mečiar totiž populisticky zneužíval nespokojnosť ľudí s dovtedajšími výsledkami ekonomickej transformácie, na ktorých sa výrazným dielom podpísala práve pravica. A len na okraj pripomínam, že práve v tomto období som si aj ja, bývalý antikomunisticky naladený aktivista VPN vybral ľavicovú cestu odporu voči mečiarizmu a malo to svoj zmysel. V skutočnosti až v týchto rokoch sa na Slovensku začala kryštalizovať klasická dichotómia politického prostredia na ľavicu a pravicu -- dovtedy napriek istej identifikácii prebiehal boj skôr medzi starými a novými štruktúrami alebo medzi národnými a občianskymi princípmi.

Chyba za chybou

Weissova rezignácia prišla nielenže neskoro, ale navyše ukázala, že reformný proces vo vnútri strany bol do značnej miery kamufláž, že zakladateľ SDĽ si nestihol alebo nechcel vychovať generáciu, ktorá by ho mohla nahradiť, a tak sa k slovu dostali sily s latentnou nostalgiou za bývalým režimom. Strana sa vnútorne rozštiepila na dva tábory, už navždy jej prischol prívlastok "lavírujúca" a tento rozkol trval až do jej zániku. Takmer 15-percentný zisk pre SDĽ vo voľbách roku 1998 bol preto prekvapujúcim úspechom, ktorý takmer nikto neočakával. Tento výsledok však bol skôr odrazom vnútornej neistoty voličov, ktorí mali na jednej strane po krk autoritatívneho Mečiarovho režimu a na druhej strane nedôverovali nečitateľným zlepencom typu SDK, ale aj SOP. SDĽ tak zohrala úlohu jazýčka na váhach s otvoreným účtom. Vtedy som vyjadril obavu, že tento výsledok dosiahla strana nie vďaka, ale napriek jej doterajšej politike. V euforickej nálade, keď mali ľavičiari chuť skôr oslavovať a debatovať o budúcich postoch, ma nik nebral vážne. Sebareflexia sa odložila na neurčito. V tej chvíli som si po prvýkrát uvedomil, že SDĽ speje k definitívnej porážke.

Strana s dovtedy najskúsenejším politickým manažmentom a najsilnejším odborným potenciálom začala robiť jednu nepochopiteľnú chybu za druhou. Vari najväčším prekvapením bolo, že najobľúbenejší politik SDĽ Robert Fico nedostal nijakú vládnu ani parlamentnú funkciu. Citeľne sa zmenil aj poslanecký klub -- dovtedy elitné zoskupenie osobností, o ktorých sa aj politickí rivali vyjadrovali s rešpektom, vystriedali amatéri, bývalí politruci a absolventi komunistických straníckych škôl. Väčšina z nich bola v odborných diskusiách absolútne nepoužiteľná. Prvým ťažkým úderom bol odchod nedoceneného a urazeného Roberta Fica zo strany (je zaujímavé, že väčšina ľudí, ktorá mu vtedy nevedela prísť na meno a na straníckych fórach si na jeho adresu nedávala servítku pred ústa, dnes tvorí najbližšie okolie predsedu Smeru a vlády). To však bol iba začiatok. SDĽ si v novej vládnej koalícii nevedela nájsť miesto. Vedenie strany na čele s Jozefom Migašom intuitívne cítilo, že hospodárske reformy najťažšie doľahnú práve na elektorát ľavice, no uvedomovalo si ich nevyhnutnosť. Preto na jednej strane zahmlievalo podstatu veci sociálne citlivou rétorikou, na strane druhej nechávalo ministrom voľnú ruku. Výsledkom tejto chaotickej politiky bolo, že v konečnom dôsledku sa SDĽ nevedela prihlásiť ani k tým najväčším vlastným úspechom a náležite ich spropagovať (ozdravenie finančného sektora je jednoznačnou zásluhou ministerky financií Brigity Schmögnerovej, ktorú si dnes ako celok privlastňuje Mikuláš Dzurinda). Rozpor slov a činov bol do očí bijúci. Na jednej strane patetické ubezpečenia o podpore pracujúcich, na strane druhej preberanie všetkých čŕt neoliberálnej politiky vrátane rozsiahlej privatizácie. Na jednej strane rétorické uprednostňovanie mieru v zahraničnej politike, na strane druhej súhlas s preletom lietadiel NATO, bombardujúcich územie Juhoslávie bez mandátu OSN, cez naše územie. Na jednej strane kritika mečiarovského rozkrádania, na strane druhej rozsiahla korupcia, do ktorej bola síce zapojená celá vláda, no voči ľavici nepriateľsky naladené médiá to s chuťou spočítali práve SDĽ.

Mladí ľavičiari ako jazýček na váhach

Nespokojnosť vo vnútri strany prerástla fakticky do vytvorenia tretieho prúdu, ktorý vonkajšie prostredie síce sotva zaregi­strovalo, no ktorý zohral pri zmene mocenských pomerov relatívne dôležitú úlohu. Tvorila ho nastupujúca generácia mladých ľavičiarov, ktorí sa síce kriticky dívali na Migašovo vedenie, no Weissovmu krídlu nevedeli odpustiť, že ich fakticky nebralo vážne a nekoncepčne sa posúvalo doprava. To, že Weissovci v skutočnosti nepredstavovali modernizačnú frakciu, ale skôr akúsi prívetivejšiu tvár SDĽ, dokumentuje už spomínaná ideologická vyprázdnenosť. Napríklad Brigita Schmögnerová písala nadšené články oslavujúce myšlienky Anthonyho Giddensa v čase, keď bola eufória z tretej cesty v západnej Európe už dávno na ústupe. No to jej nebránilo o niekoľko rokov bez akejkoľvek sebareflexie či vysvetlenia zmeny pozície kritizovať Blairovu politiku ako omyl a posun k neoliberalizmu. Výsledkom názorového kvasenia nastupujúcej generácie bol dokument Manifest Generácie 2000, ktorý bol zverejnený nie náhodou v deň 50. výročia Schumanovej deklarácie. K tejto programovej vízii sa zdanlivo prekvapujúco prihlásili obe krídla v SDĽ a ich predstavitelia nešetrili chválou na mladých, odvážnych, perspektívnych a neviemešteakých ľudí. Zdalo sa, že zmierenie je na dosah. Už čoskoro sa však ukázalo, že to bol len akýsi time out vnútrostraníckeho mocenského boja, ktorý napokon dokázal vyhrať Jozef Migaš -- aj tým, že si takpovediac priviazal niektorých mladých ľavičiarov funkciami, ktoré boli v tom čase často nad ich sily (hoci samoúčelná ideológia mladosti a kindermanažment najmä na podpredsedníckych stoličkách bol v tom čase charakteristický pre všetky politické strany). Migašovo krídlo zvíťazilo a predĺžilo si agóniu o dva roky, hoci táto voľba bola iracionálna a vzhľadom na prudko sa zhoršujúci imidž SDĽ či všeobecnú neobľúbenosť vtedajšieho predsedu strany pre väčšinu spoločnosti ťažko pochopiteľná. Keď však preferencie SDĽ dramaticky spadli hlboko pod hranicu zvoliteľnosti, Jozef Migaš bol na uzavretom rokovaní vedenia na Sninských rybníkoch začiatkom jesene 2001 doslova dotlačený k rezignácii. Výmenu si už neželali iba weissovci, ale aj vystrašení migašovci. Súboj o predsedu Weissovo krídlo pretaktizovalo, keď navrhlo viacerých kandidátov, a tak z tohto mocenského zápasu vyšiel víťazne človek, ktorého napokon podporil aj zatrpknutý Jozef Migaš: vtedajší minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš. Koncoš bol čestný chlap, ale politicky sa správal ako slon v porceláne. Neexistovala nijaká vôľa meniť dovtedajšiu politiku. O zániku SDĽ tak fakticky rozhodol priebeh jej zjazdu v decembri 2001 v Trnave. Dodnes nemôžem pochopiť, že výsledok strany v parlamentných voľbách roku 2002 -- necelé dve percentá -- prekvapil a zaskočil väčšinu jej členov.

Od hnedej šípky doprava k červenej ruži

V tom čase už pútal pozornosť ľavice niekto úplne iný. Robert Fico založil koncom roka 1999 stranu Smer, ktorá sa však vôbec nehlásila k ľavici (predseda strany minimálne deklaratívne, vtedajší podpredsedovia Monika Beňová či Milan Murgaš ľavicovú orientáciu odmietali kategoricky), dôsledne sa vyhýbala dokonca aj pojmu sociálna demokracia, obklopovala sa pochybnými podnikateľmi či ľuďmi, ktorí opustili SDĽ z nacionalistických dôvodov v čase jej najťažšieho zápasu s mečiarizmom (Dušan Čaplovič) a jej prvému logu dominovala hnedá šípka smerujúca doprava. V podstate mal Smer veľmi jednoduchú úlohu -- ťažiť na popularite svojho lídra a zaplniť pozíciu jazýčka na váhach, ktorú opustila SDĽ. Ľavicový volič si tak v konečnom dôsledku vybral buď KSS, ktorej radikálna rétorika bola dôveryhodnejšia ako v prípade SDĽ, alebo Smer, ktorej predseda stelesňoval všetko to, prečo dávali ľudia kedysi prednosť SDĽ. Tak sa dostala SDĽ celkom logicky mimo hru.

Volebný výsledok však nenaplnil očakávania Smeru a Robert Fico zoči-voči čisto pravicovej vláde zmenil taktiku. V prvom rade šikovne zaplnil ľavicové vákuum, ktoré tu ostalo po krachu SDĽ a deklaroval záujem vstúpiť do Socialistickej internacionály (kritikov tejto orientácie, napríklad Milana Murgaša, veľmi rýchlo umlčal). Ďalej si osvojil stratégiu Miloša Zemana a rozhodol sa pohlcovať všetky strany naľavo od stredu, hoci ešte pred voľbami ticho presadzoval budúce spojenectvo s SDĽ (je zvláštne, že Robert Fico mal vždy lepšie vzťahy s Jozefom Migašom, ktorý zmrazil jeho politickú kariéru, ako s Petrom Weissom). Výsledkom bolo nielen historické volebné víťazstvo v júni 2006, ale aj absolútna ideologická opustenosť na politickej scéne. V tejto situácii si Robert Fico vybral spojencov, ktorí boli jeho mentalite najbližší -- nacionalistov. Predovšetkým tým premrhal jedinečnú šancu, ktorú mu vývoj po zdiskreditovanej vláde Mikuláša Dzurindu ponúkal: predstaviť ľavicu s moderným imidžom a rehabilitovať ju v očiach mienkotvorných vrstiev. Významná časť intelektuálov a mimovládnych organizácií unavená z bojov s pravicovou vládou bola tejto spolupráci naklonená a on túto výzvu nepochopil. Namiesto toho ho nacionálne pudy zaviali k zlodejom a šovinistom, ktorí ho stiahli do bahna korupcie, a z ľavice sa stala nadávka, ku ktorej sa nechce priznať čoraz viac ľudí.

Bližšie k Orbánovi ako k socialistom

Až tu sa dostávam ku kritike európskej sociálnej demokracie, ktorú nám ponúka vo svojom článku Ľuboš Blaha. Je totiž dôležité vedieť a pripomenúť si, na čom staval a stavia Smer úspech svojej politiky. Ak nám podsúva, že je jedinou ľavicovou stranou, ktorá uspela vo voľbách do Európskeho parlamentu, tak treba zdôrazniť, že zvíťazila práve preto, že v skutočnosti sociálnodemokratickou nie je. Zopakujme si slová Slavoja Žizeka, ktoré cituje aj spomínaný článok, že "pravicoví populisti sú dnes jedinou politickou silou dneška, ktorá sa obracia k ľuďom s antikapitalistickou rétorikou, hoci zabalenou v nacionalistickom háve". Žiaľ, presne to isté robí Smer. Napriek tomu, že sa ho bojí ako čert kríža, Robert Fico dnes robí politiku, ktorá má oveľa viac spoločných čŕt s politikou Viktora Orbána ako s politikou jeho maďarského socialistického kolegu. Práve tu si Ľuboš Blaha najviac protirečí. Na jednej strane poukazuje na nebezpečenstvo populistickej pravice v Európe, na strane druhej ospravedlňuje premiérov populizmus, keď píše: "Darmo budú kaviarenskí intelektuáli hundrať, že politika Smeru je populistická. Dôležité je, že Robert Fico ponúka jasné posolstvá a hovorí o tom, čo ľudí naozaj trápi." Naozaj je to najdôležitejšie? Premiér sa rád odvoláva na sociálne cítenie, ale toto predsa nie je charakteristický znak ľavice: na sociálne cítenie, poriadok a paternalizmus sa odvoláva predovšetkým kresťanská konzervatívna pravica -- ako napokon upozorňuje sám Ľuboš Blaha vo svojej vynikajúcej knihe Späť k Marxovi. Autor sa dožaduje návratu európskej sociálnej demokracie k presadzovaniu silného sociálneho štátu, ale robí toto vari Smer? Ukáže mi jedného renomovaného ekonóma, sociológa či politológa, ktorý bude tvrdiť, že sociálny štát sa dá budovať bez progresívneho zdaňovania? Isteže nie, napokon, poznám jeho názory. Tak prečo svoje brilantné analýzy končí takým naivným záverom, že dôkazom ľavicovej orientácie Smeru je jeho rétorika? Nie je antikapitalistická rétorika bez konkrétnych činov rovnakým podvodom ako nebezpečenstvo pravicového populizmu? Parafrázujúc spomínaný Mináčov výrok o SDĽ, o politike Smeru-sociálnej demokracie môžeme povedať, že je bezpochyby sociálna -- otázkou je, či je aj demokratická.

Menšiny sú proletariátom 21. storočia

Práve z tohto dôvodu nemôžem súhlasiť s postojom autora článku k menšinám. Isteže, je pravda, že ľavica zanedbáva riešenie sociálnych otázok -- toto je znepokojujúci jav, ktorý súvisí s globálnou povahou ekonomickej moci a bez pochopenia tejto roviny problému bude bezradný aj Smer (akokoľvek šikovne si poradí s rétorikou). No je historickým nedorozumením domnievať sa, že v centre pozornosti ľavice sú prioritne sociálne otázky. Konečným politickým i filozofickým cieľom bola od začiatku rovnosť. A tá zahŕňa oveľa širšie spektrum problémov. Skutočným proletariátom 21. storočia sú totiž práve menšiny -- vonkoncom nielen tie národnostné a sexuálne, ale akékoľvek. Už dávno nežijeme v masovej spoločnosti, ktorú opisoval José Ortega y Gasset v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ale v spoločenstve rôznorodých partikulárnych záujmov, ktoré je čoraz komplikovanejšie zladiť. Intolerancia k menšinám -- chudobným, bezdomovcom, prisťahovalcom, Rómom, ku komukoľvek -- je vlastná skôr populistickej pravici. A už vonkoncom nemôžem súhlasiť so zaradením ekologických otázok medzi menšinové témy. Environmentálne problémy sa už čoskoro (či už v súvislosti s očakávaným ropným zlomom alebo čoraz viditeľnejšími následkami klimatických zmien, ktoré sa v krátkom čase premietnu do ekonomiky a životnej úrovne) stanú témou číslo jeden a neuvedomovať si to znamená nedovidieť za roh. Nie náhodou som už pred niekoľkými rokmi na stránkach Slova navrhoval sociálno-ekologickú orientáciu ľavice ako vyjadrenie rovnocenného prístupu k obom potrebám ľudí.

Súčasná politika Smeru preto nie je riešením, ale súčasťou problémov, do ktorých nás posúva globálny kapitalizmus. Je príznačné, že Ľuboš Blaha volá po návrate k obrane slabších, ale Robert Fico mu to svojou svojskou definíciou ľavice (ktorú predstavil v televíznej relácii Lampa) priamo vyvracia. Na námietku moderátora, že ľavica by mala stáť na strane slabších, doslova povedal, že "to nie je pravda". Napokon, stojí za zmienku, že jeho boju proti monopolom (ktorým je autor článku taký nadšený) vyjadril podporu aj Štefan Hríb; že za svoje hlavné úspechy označil euro a Schengen (nie sociálne opatrenia) a že za hlavnú garanciu ľavicovej orientácie Smeru označil Mareka Maďariča (človeka, pri ktorom sa čudujem, prečo neoblieka dres SNS). Nebola to totiž európska sociálna demokracia, bol to Smer, ktorý doplietol hodnoty ľavicového voliča, ktorý nezjednocuje spoločnosť pozitívnym vlastenectvom, ale rozdeľuje ju bičovaním nacionalistických vášní, ktorý neváha pomiešať neoľudácke tradície s protifašistickými a v deň 65. výročia SNP nevkusne vyzývať Rómov, aby sa správali slušne (takú istú radu im dával pred vývozom do koncentračných táborov aj Jozef Tiso). Nijakému poctivému sociálnemu demokratovi nemôže za takýchto okolností dovoliť svedomie, aby sa hlásil k slovenskej ľavici.

S kým chce teda Smer presadzovať hodnoty, v ktoré verím spoločne s Ľubošom Blahom, kto sú najbližší spojenci, s ktorými sa premiér radí? Nie je zvláštne, že z dvanástich bývalých predsedov mládežníckych ľavicových organizácií je len jeden členom Smeru? Nie je zvláštne, že premiér ostrakizuje to najzdravšie jadro sociálnodemokratickej inteligencie a podľa môjho názoru najpripravenejšiu ľavicovú generáciu posledných desaťročí a nahrádza ju hulvátmi odídenými z HZDS, ktorých sa rád zbavil aj Vladimír Mečiar? Nie je zvláštne, že vicepremiér Dušan Čaplovič vníma starosť intelektuálov o budúcnosť ľavice ako nenávisť voči Smeru? Nie je zvláštne, že o ľavicových hodnotách nás poúča konjunkturalistická politická zberba, ktorá nevyrástla na sociálnodemokratických zápasoch, ktorá nemá nijaké skúsenosti s bojom za práva slabších priamo v teréne, ale ťahá ju to k mocenskému centru ako magnet? Nie je zvláštne, že o budúcnosti ľavice sa fakticky prestalo seriózne diskutovať a že toto je prvý pokus takúto diskusiu vyvolať? O koho sa chce slovenská ľavica oprieť, keď jej potečie do topánok?

Článek vyšel v týdeníku SlovoZDE

Vytisknout