Médiá a konformní intelektuáli dobre vedia, prečo trvale neprinášajú správy o záznamoch z hlasovaní a pripravujú im miesto v hlbokom zabudnutí. Nebolo by múdre odhaliť pred verejnosťou, čo záznamy hovoria o jej volených zástupcoch. Pri súčasnej situácii by bolo nepochybne zbytočné informovať verejnosť o tom, že americko-izraelská politika odmietania rezolúcií, ktorá bráni schváleniu mierovej dohody obhajovanej svetom, prerástla do takého extrému, že odopiera Palestínčanom dokonca abstraktné právo na sebaurčenie.

Všetko je v poriadku

Jeden z hrdinských dobrovoľníkov v Gaze, nórsky lekár Mads Gilbert, opísal hororové scény ako „totálnu vojnu proti civilnému obyvateľstvu v Gaze.“ Odhadoval, že polovica obetí boli ženy a deti. Podľa civilizovaných štandardov boli takmer všetci zabití muži a civilisti. Gilbert tvrdí, že medzi stovkou tiel ste len zriedka mohli vidieť vojenskú obeť. Správy IDF to potvrdzujú. Hamas „si predsavzal, že bude bojovať na diaľku, či dokonca vôbec,“ napísal Ethan Bronner vo svojej „analýze prínosov“ americko-izraelského útoku. Takže ľudský potenciál Hamasu zostal nedotknutý a trpeli predovšetkým civilisti. Podľa veľmi rozšírenej doktríny je to pozitívny výsledok.

Tieto odhady potvrdil riaditeľ úradu OSN pre humanitárne záležitosti John Holmes, keď informoval novinárov, že je „rozumné predpokladať,“ že väčšina zabitých civilistov počas humanitárnej krízy, ktorá „sa každým dňom, kým pokračuje násilie, zhoršuje“, boli ženy a deti. Mohli nás však upokojiť slová izraelskej ministerky zahraničných vecí Cipi Livniovej, hlavnej holubice prebiehajúcej volebnej kampane, ktorá uistila svet, že vďaka zhovievavosti Izraela nie je v Gaze žiadna „humanitárna kríza.“

Gilbet a Holmes, podobne ako ďalší, ktorým záleží na ľudských bytostiach a ich osude, žiadali prímerie. Ale ešte to nebolo možné. New York Times akoby mimochodom spomína, že „Spojené štáty americké v sobotu v noci zabránili Bezpečnostnej rade OSN vydať formálne vyhlásenie, ktoré požadovalo okamžité prímerie.“ Oficiálny dôvod znel: „Nie sú žiadne náznaky, že by Hamas dodržal akúkoľvek dohodu.“ V análoch ospravedlňovania pôžitku zo zabíjania patrí tento dôvod medzi najcynickejšie. Boli to samozrejme Bush a Riceová, ktorých mal čoskoro nahradiť Obama, kto súcitne opakoval, že „ak by rakety dopadali tam, kde spia moje dve dcéry, urobil by som všetko preto, aby som tomu zabránil.“ Mali na mysli izraelské deti, ktoré v Gaze po stovkách netrhali na kusy americké bomby. Obama napriek tomu zachovával mlčanie.

O niekoľko dní neskôr USA pod intenzívnym medzinárodným tlakom podporili rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá žiadala „trvalé prímerie.“ Schválili ju pomerom hlasov 14:0. USA sa zdržali hlasovania. Izraelskí a americkí jastrabi sa hnevali, že USA rezolúciu ako obvykle nevetovali. Zdržanie sa hlasovania však postačovalo Izraelu k tomu, aby dal zelenú, alebo prinajmenšom žltú, eskalácii napätia. A ako mnohí predpovedali, vydržal pri tom takmer až do Obamovej inaugurácie.

Účel svätí úprostriedky

Keď prímerie 18. januára (teoreticky) vstúpilo do platnosti, Palestínske centrum pre ľudské práva zverejnilo počty obetí z posledného dňa útoku: IDF pokračovali v bombardovaní civilných obydlí a škôl OSN a zabili 54 Palestínčanov, medzi ktorými bolo 43 neozbrojených civilistov, z toho 17 detí. Podľa odhadov centra sa počet mŕtvych vyšplhal na 1184. Bolo medzi nimi 844 civilistov, z toho 281 detí. IDF naďalej v Gaze používali zápalné bomby, ničili domy a poľnohospodársku pôdu a nútili civilistov, aby opustili svoje domovy. O niekoľko hodín neskôr priniesla agentúra Reuters správu, že počet mŕtvych dosiahol číslo 1300. Zamestnanci organizácie Al Mezan Center, ktorá dôsledne monitoruje počty obetí a deštrukciu, navštívili oblasti, ktoré boli predtým pre nepretržité bombardovanie neprístupné. Objavili desiatky tiel civilistov, ktoré sa rozkladali po troskami zbombardovaných alebo buldozérmi strhnutých domov. Celé obytné bloky zmizli.

Počty mŕtvych a zranených sú celkom isto podhodnotené. A je veľmi nepravdepodobné, že tieto zverstvá bude niekto vyšetrovať. Zločiny oficiálnych nepriateľov podliehajú starostlivému vyšetrovaniu, ale naše vlastné systematicky ignorujeme. Je to obvyklý postup a z hľadiska pánov je pochopiteľný.

Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN požadovala zastavenie dodávok zbraní do Gazy. USA a Izrael (Riceová Livniová) rýchlo dosiahli dohodu o opatreniach, ktoré majú tento výsledok zabezpečiť. Dohoda sa sústreďuje na iránske zbrane. Nie je žiaden dôvod zastaviť pašovanie amerických zbraní do Izraela, pretože ich nie je nutné pašovať: obrovské dodávky zbraní sú úplne verejné aj keď o nich nikto neprináša správy, podobne ako v prípade dodávky zbraní, ktorá bola ohlásená, keď prebiehal masaker v Gaze.

Rezolúcia rovnako žiada „opätovné zaistenie trvalého otvorenia hraničných priechodov na základe Dohody o pohybe a prístupe medzi Palestínskou samosprávou a Izraelom z roku 2005.“ Táto dohoda mala zabezpečiť, že priechody do Gazy budú pracovať nepretržite a že Izrael tiež umožní pohyb tovaru a ľudí medzi západným brehom a pásmom Gazy. Dohoda Riceová Livniová nehovorí o tejto stránke rezolúcie Rady bezpečnosti OSN vôbec nič. USA a Izrael už v skutočnosti od dohody z roku 2005 odstúpili. Je to súčasť trestu pre Palestínčanov za to, že v januári 2006 nesprávne hlasovali v slobodných voľbách. Riceová na tlačovej konferencii po dohode s Livniovou zdôraznila, že Washington sa neustále snaží zmariť výsledok jediných slobodných volieb v arabskom svete. „Môžeme toho urobiť veľa,“ vyhlásila, „aby sme vyviedli Gazu z temnoty vlády Hamasu do svetla, ktoré môže priniesť veľmi dobrá vláda Palestínskej samosprávy.“ Môže ho prinášať ak zostáva lojálnym klientom, ktorý je celkom skorumpovaný, je ochotný vykonávať krutú represiu, ale je poslušný.

Matrix kontroly

Potom čo sa Fawwaz Gerges vrátil z návštevy arabského sveta, jednoznačne potvrdil to, o čom priamo z miesta prinášali správy všetci ostatní. Výsledok americko-izraelskej ofenzívy v Gaze rozzúril obyvateľstvo a vyvolal prudkú nenávisť k agresorom a ich kolaborantom. „Postačí, keď poviem, že takzvané umiernené arabské štáty (teda tie, ktoré prijímajú príkazy z Washingtonu) sa ocitli v defenzíve a že front odporu, ktorý vedú Irán a Sýria, z toho má najväčší prospech. Izrael a Bushova administratíva znovu pomohli iránskemu vodcovstvu k sladkému víťazstvu.“ Navyše „Hamas sa pravdepodobne stane omnoho silnejšou politickou silou ako predtým a pravdepodobne prekonáFatah, vládny aparát prezidenta Palestínskej samosprávy Mahmúda Abbása,“ favorita Riceovej.

Stojí za to mať na pamäti, že arabský svet nikto svedomito nechráni pred jediným pravidelným televíznym spravodajstvom o udalostiach v Gaze, menovite pred „rozvážnou a vyváženou analýzou chaosu a deštrukcie,“ ktorú prinášajú vynikajúci korešpondenti televízie Al Jazeera. Podľa správ londýnskych Financial Times televízia ponúka „jasnú alternatívu k terestriálnym kanálom.“ V 105 krajinách, ktorým chýba naša efektívna podoba autocenzúry, môžu ľudia sledovať najnovšie udalosti každú hodinu a dopad je vraj veľmi veľký. New York Times tvrdia, že v USA „takmer úplné embargo súvisí bezpochyby s ostrou kritikou, ktorú počas úvodnej fázy vojny v Iraku adresovala Al Jazeere pre jej spravodajstvo o americkej invázii vláda USA.“ Cheney a Rumsfeld protestovali, a tak sa, ako obvykle, mohli nezávislé médiá jedine podriadiť.

Prebieha aj omnoho triezvejšia debata o tom, čo chceli útočníci dosiahnuť.

O niektorých cieľoch sa bežne diskutuje. Napríklad o obnovení „odstrašujúceho potenciálu“, teda schopnosti terorizovať akéhokoľvek protivníka, až kým sa nepodriadi, ktorú Izrael stratil v dôsledku zlyhaní v Libanone v roku 2006. Avšak sú tu aj základnejšie ciele, ktoré sa zvyknú prehliadať, no keď sa obzrieme do nedávnej histórie, rovnako sa zdajú byť celkom samozrejmé.

Izrael z Gazy odišiel v septembri 2005. Rozumní izraelskí zástancovia tvrdej línie, ako Ariel Šaron, svätý patrón osadníckeho hnutia, pochopili, že nemá zmysel subvencovať niekoľko tisíc ilegálnych izraelských osadníkov, ktorí v ruinách Gazy pod ochranou IDF využívali väčšinu pôdy a vzácnych zdrojov. Zmysluplnejšie bolo premeniť Gazu na najväčšie väzenie na svete a presunúť osadníkov na omnoho cennejšie územie západného brehu, kde Izrael svoje zámery slovami, a čo je omnoho dôležitejšie, aj činmi vyjadruje omnoho explicitnejšie. Jeden cieľ je anexia obrábateľnej pôdy, vodných zdrojov a príjemných predmestí Jeruzalema a Tel Avivu ležiacich na vnútornej strane izraelského múru, ktorý Medzinárodný súdny dvor bezvýsledne vyhlásil za nelegálny. Múr zahŕňa aj nesmierne rozšírený Jeruzalem, čo je v rozpore s nariadeniami Bezpečnostnej rady OSN spred štyridsiatich rokov, na ktorých tiež nezáleží. Izrael zabral aj údolie Jordánu, ktoré tvorí asi tretinu západného brehu. Zvyšok územia rozdeľujú kliny židovského osídlenia na tri približne rovnaké časti. Jeden siaha od veľkého Jeruzalemu naprieč mestom Ma’aleh Adumim, ktoré sa rozvíjalo počas Clintonovej vlády, aby rozdelilo západný breh. Dva smerujú na sever cez mestá Ariel a Kedumim. Územie, ktoré zostalo Palestínčanom, rozdeľujú prevažne náhodne rozmiestnené kontrolné stanoviská.

Kontrolné stanoviská nemajú žiaden vzťah k bezpečnosti Izraela. A ak by aj niektoré mali zabezpečovať ochranu osadníkov, podľa rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora sú jednoznačne nelegálne. V skutočnosti je ich hlavnou úlohou obťažovanie palestínskeho obyvateľstva a upevňovanie toho, čo izraelský mierový aktivista Jeff Halper nazýva „matrix kontroly.“ Je navrhnutý tak, aby urobil život neznesiteľným pre „dvojnohé beštie,“ ktoré budú „behať dookola ako nadrogované šváby vo fľaši,“ ak budú chcieť zostať vo svojich domoch a na svojej pôde. Takýto postoj je dostatočne férový, pretože oni sú „v porovnaní s nami ako kobylky,“ takže ich hlavy môžeme „rozbíjať o kamene a múry.“ Túto terminológiu používajú najvyšší izraelskí politickí a vojenskí predstavitelia, ktorí sú v tejto situácii „princovia.“ A tieto postoje formujú politiku.

Za oko očí tisíc, za zub zubov tony

Blúznenie politických a vojenských lídrov je v porovnaní s kázaniami rabínov mierne. Nehovoríme o bezvýznamných osobách. Naopak, majú veľký vplyv v armáde a hnutí osadníkov, o ktorých Zertal a Eldar prezradili, že sú „pánmi zeme,“ čo výrazne ovplyvňuje politiku. Dvaja dôležití rabíni dopriali „inšpirujúcu“ návštevu vojakom bojujúcim na severe Gazy. Vysvetlili im, že v Gaze nie sú žiadni „nevinní,“ takže všetci sú legitímne ciele. Citovali pri tom slávnu pasáž zo Žalmov, ktorá vyzýva Pána, aby sa zmocnil detí utláčateľov Izraela a vrhol ich na kamene. Rabíni sa nepohybovali na neznámej pôde. Pred rokom napísal bývalý hlavný sefardský rabín premiérovi Olmertovi. Informoval ho, že všetci civilisti v Gaze sú spoločne zodpovední za raketové útoky, takže „počas potenciálneho masívneho útoku v Gaze, ktorý by bol zameraný na ukončenie ostreľovania, určite neplatí žiaden morálny zákaz zabíjať všetkých civilistov bez rozdielu.“ Správu o jeho rozsudku priniesol Jeruzalem Post. Jeho syn, hlavný rabín v Safede, to rozvinul: „Ak neprestanú potom, čo ich zabijeme sto, musíme ich zabiť tisíc a ak neprestanú ani potom, musíme ich zabiť desaťtisíc. Ak ani potom neprestanú, musíme ich zabiť stotisíc alebo až milión. Musíme ich zastaviť, nech to stojí čokoľvek.“

Podobné názory vyjadrili aj sekulárne americké osobnosti. Keď Izrael v roku 2006 vpadol do Libanonu, profesor na Harvard Law School Alan Dershowitz v liberálnom on-line denníku Huffington Post vysvetľoval, že všetci Libanončania sú legitímnymi cieľmi izraelského násilia. Libanonskí občania „platia cenu“ za podporu „terorizmu“ – teda za to, že podporujú odpor proti izraelskej invázii. Preto nie sú libanonskí civilisti chránení pred útokom viac, než Rakúšania, ktorí podporovali nacistov. Fatwa sefardského rabína sa použila proti nim. Vo videu na stránke denníku Jerusalem Post Dershowitz pokračoval výsmešným rozprávaním o neúnosnom pomere zabitých Palestínčanov k zabitým Izraelčanom. Povedal, že by sa mal zvýšiť na 1000 k jednej alebo dokonca 1000 k nule. Znamená to, že zvieratá by mali byť úplne vyhladené. Zmieňoval sa samozrejme o „teroristoch,“ čo je široká kategória, ktorá zahŕňa obete izraelskej moci odkedy platí, že „Izrael nikdy nezabíja civilistov,“ ako rozhodne vyhlásil. Z toho vyplýva, že Palestínčania, Libanončania, Tunisania a fakticky každý, kto bezohľadnej armáde svätej krajiny vojde do cesty, je terorista alebo náhodná obeť jej spravodlivých zločinov.

Nájsť historickú analógiu k týmto vystúpeniam nie je ľahké. Možno je celkom zaujímavé, že keď vznikajú na „našej strane,“ v prevládajúcej intelektuálnej a morálnej kultúre sa považujú za celkom primerané. Rovnaké slová z úst oficiálnych nepriateľov by vyvolali spravodlivý hnev a výzvy k odplate v podobe masívneho preventívneho násilia.

Tvrdenie, že „naša strana“ nikdy neútočí na civilistov, je medzi tými, ktorí monopolizujú prostriedky násilia, veľmi rozšírená doktrína. A nájdeme v nej zrnko pravdy. Obyčajne sa nepokúšame zabiť konkrétnych civilistov. Skôr konáme vražedné činy, o ktorých vieme, že zmasakrujú mnohých civilistov, ale bez osobitneho úmyslu zabiť niekoho konkrétneho. Podľa práva by táto obvyklá prax mohla spadať pod kategóriu zvrátená ľahostajnosť, ale to nie je pre bežné imperiálne konanie a doktrínu dostatočne presné. Väčšmi sa to podobá na chôdzu po chodníku, o ktorej vieme, že pri nej môžeme zabíjať mravce. Robíme to však neúmyselne, pretože ich postavenie je také nízke, že na nich prosto nezáleží. To isté platí, keď Izrael vykonáva zásahy, o ktorých vie, že zabijú „kobylky“ a „dvojnohé beštie,“ čo náhodou zamorili pôdu, ktorú „oslobodzuje.“ Pre túto podobu morálnej zvrátenosti, ktorá je pravdepodobne horšia ako úmyselné vraždenie a príliš dobre známa, nemáme vhodný termín.

Kde má hranice šialenstvo

Právoplatní majitelia (podľa božieho rozhodnutia, ktoré sa hodí „pánom zeme“) sa môžu rozhodnúť, že pridelia nadrogovaným švábom zopár izolovaných pozemkov. Nie však podľa práva. „Veril som a dodnes stále verím, že náš ľud má večné a historické právo na celú túto krajinu,“ oznámil premiér Olmert na spoločnom zasadaní Kongresu v máji 2006 za strhujúceho potlesku. V tom istom čase zverejnil svoj „konvergenčný“ plán na prevzatie toho, čo má na západnom brehu nejakú hodnotu. Plán necháva Palestínčanov odumierať v izolovaných kantónoch. Olmert sa nevyjadril presne o hraniciach „celej krajiny,“ to však sionistický podnik z dobrých dôvodov nikdy neurobil: permanentná expanzia je veľmi dôležitá pre vnútornú dynamiku. Ak je Olmert stále verný svojim koreňom v Likude, mohol mať na mysli obe strany Jordánu, vrátane dnešného Jordánska alebo aspoň jeho cenných častí.

„Večné a historické právo na celú túto krajinu“ pre náš ľud dramaticky kontrastuje s nedostatkom akéhokoľvek práva na sebaurčenie pre súčasných obyvateľov, Palestínčanov. Ako som spomínal vyššie, v decembri 2008 ho v obvyklej izolácii a za prenikavého ticha znovu odmietol Izrael a jeho patrón z Washingtonu.

Plány, ktoré v roku 2006 Olmert načrtol, sa už opustili, pretože neboli dostatočne extrémne. Náhrada za konvergenčný plán a kroky, ktoré ju pomôžu postupne každodenne uskutočňovať, sa však zakladajú na približne rovnakých predstavách. Dajú sa spätne sledovať až do najskorších dní okupácie, keď minister obrany Moše Dajan vzletne vysvetľoval, že „dnešná situácia sa podobá na komplexný vzťah medzi beduínskym mužom a dievčaťom, ktoré beduín uniesol proti jeho vôli... Vy Palestínčania nás tu ako národ dnes nechcete, ale my zmeníme váš postoj a vnútime vám našu prítomnosť.“ Budete „žiť ako psy a ktokoľvek odíde, odíde,“ zatiaľ čo my si zoberieme, čo chceme.

Nikdy sa nepochybovalo, že tieto plány sú zločinné. Hneď po vojne v roku 1967 informoval Teodor Meron, najvyššia právna autorita, izraelskú vládu, že „civilné osady na spravovaných územiach porušujú explicitné ustanovenia štvrtej Ženevskej konvencie,“ ktorá je základom medzinárodného humanitárneho práva. Izraelský minister spravodlivosti súhlasil. Medzinárodný súdny dvor v roku 2004 jednohlasne podporil nevyhnutný záver a izraelský najvyšší súd technicky súhlasil, ale v skutočnosti ako obvykle nesúhlasil.

Na západnom brehu môže Izrael uskutočňovať svoje zločinné plány s podporou USA a bez nepokojov. Všetko vďaka účinnej vojenskej kontrole a terajšej spolupráci s kolaborantskými Palestínskymi obrannými silami, ktoré vyzbrojili a vycvičili USA a spojenecké diktatúry. Tie môžu vykonávať aj vraždy a ďalšie zločiny, kým osadníci vyvádzajú pod ochranou IDF. Avšak zatiaľ čo si západný breh účinne podmanil teror, v druhej časti Palestíny,

v pásme Gazy, stále pretrváva odpor. Ten je nutné potlačiť, aby mohli nerušene pokračovať americko-izraelské plány na anexiu a zničenie Palestíny. A preto sa vráťme k invázii do Gazy. Načasovanie invázie podľa všetkého ovplyvnili blížiace sa izraelské voľby. Izraelský komentátor Ran HaCohen vypočítal, že Ehud Barak, ktorý v prieskumoch poriadne zaostával, získal za každých štyridsať zabitých Arabov počas prvých dní masakru jedno parlamentné kreslo.

To sa však môže zmeniť. Keď zločiny prerástli do rozmerov, ktoré dôsledne vypracovaná izraelská propagandistická kampaň nebola schopná utajiť, dokonca aj nenapraviteľní izraelskí jastrabi sa začali znepokojovať, že masaker „ničí dušu a obraz (Izraela). Ničí ich na obrazovkách televízií celého sveta, v obývačkách medzinárodnej komunity a predovšetkým v Obamovej Amerike“ (Ari Šavit). Šavita konkrétne znepokojovalo izraelské „ostreľovanie zariadení OSN v deň, keď generálny tajomník OSN navštívil Jeruzalem.“ Mal pocit, že je to „za hranicami šialenstva.“

Kristallnacht

„Zariadenie“ bol areál OSN v Gaza City, v ktorom sa nachádzal sklad UNRWA. Podľa riaditeľa UNRWA Johna Ginga ostreľovanie zničilo „stovky ton núdzových zásob potravín a liekov, ktoré sa mali dnes distribuovať do krytov, nemocníc a stravovacích centier.“

V rovnakom čase letecké útoky zničili dve poschodia nemocnice Al Kuds a zapálili ju. Takisto druhý sklad, ktorý prevádzkoval palestínsky Červený polmesiac. Nemocnicu v husto obývanej štvrti Tal-Hawa zničili izraelské tanky „potom, čo sa v nej ukryli stovky vystrašených Gazanov, keď Izraelské pozemné sily vpadli do oblasti,“ informovala agentúra AP.

V tlejúcich ruinách nemocnice nezostalo nič, čo by sa dalo zachrániť. Záchranár Ahmad Al-Haz AP povedal: „Ostreľovali budovu, budovu nemocnice. Začala horieť. Pokúšali sme sa evakuovať chorých a zranených a ostatných ľudí, ktorí tam boli. Hasiči prišli a uhasili oheň, plamene však vzplanuli znova, a tak ich znova uhasili ale vrátili sa aj tretí- krát.“ Vzniklo podozrenie, že požiar mohol spôsobiť biely fosfor. Podozrivé boli aj mnohé iné požiare a vážne popáleniny.

Podozrenia potvrdila Amnesty International (AI), potom, čo ukončenie intenzívneho bombardovania umožnilo začať vyšetrovanie. Predtým, kým zločiny naplno zúrili, Izrael zamedzil prístup všetkým novinárom. Podľa AI bolo izraelské použitie bieleho fosforu proti civilistom v Gaze „jasné a nepopierateľné.“ Jeho opakované použitie v husto obývaných civilných oblastiach „je vojnový zločin,“ uzatvára AI. Biely fosfor, ktorý stále horel, našli rozsypaný v okolí obytných budov. „Naďalej ohrozoval obyvateľov a ich majetok,“ predovšetkým deti, „priťahované zvyškami vojny a často si neuvedomujúce nebezpečenstvo.“ Primárnym cieľom bol areál UNRWA, kam „do blízkosti cisterny dopadol biely fosfor a vyvolal rozsiahly požiar, ktorý zničil tony humanitárnej pomoci“ potom, čo sa izraelskí predstavitelia „zaručili, že na areál nebudú spustené žiadne ďalšie útoky.“ V priebehu toho istého dňa „dopadol granát s bielym fosforom na nemocnicu Al Kuds v Gaza City a tiež zapálil požiar, ktorý prinútil zamestnancov nemocnice evakuovať pacientov. Biely fosfor, ktorý dopadne na pokožku, môže prepáliť sval až po kosť a horí, až kým nespotrebuje všetok dostupný kyslík.“ Takéto zločiny, či už úmyselne plánované alebo ako výsledok zvrátenej ľahostajnosti, sú neodvratné, keď sa táto zbraň použije pri útokoch proti civilnému obyvateľstvu.

Prílišná koncentrácia na izraelské hrubé porušovanie jus in bello, práva, ktoré malo zabrániť barbarským praktikám, by však bolo chybou. Samotná invázia je omnoho závažnejší zločin. A aj ak by Izrael pôsobil strašné škody lukmi a šípmi, stále by to bol extrémne zvrátený kriminálny čin.

Agresia má vždy nejaký predstieraný dôvod. V tomto prípade Izraelu „došla“ trpezlivosť, keď musel čeliť odpaľovaniu rakiet Hamasom, ako povedal Barak. Mantra, ktorá sa v tomto prípade donekonečna opakuje hovorí, že Izrael má právo použiť silu na svoju obranu. Toto tvrdenie sa dá sčasti obhájiť. Odpaľovanie rakiet je zločin a je pravda, že štát má právo brániť sa proti zločinným útokom. Z toho však nevyplýva, že má právo brániť sa silou. Porušuje to akýkoľvek princíp, s ktorým by sme chceli alebo mali súhlasiť. Nacistické Nemecko nemalo žiadne právo používať silu, keď sa bránilo proti teroristickým útokom partizánov. Kristallnacht sa nedá ospravedlniť tým, že Herschel Grynszpan zavraždil nemeckého veľvyslanca v Paríži. Briti nemali právo použiť silu, keď sa bránili proti (veľmi reálnemu) teroru amerických kolonistov, ktorí žiadali nezávislosť alebo odpovedať na teror IRA terorizovaním írskych katolíkov – a keď sa nakoniec priklonili k rozumnej politike, ktorá sa snažila odhaliť korene legitímnej nespokojnosti, teror skončil. Nie je to otázka „proporcionality,“ ale predovšetkým otázka voľby správneho postupu.

Článok bol uverejnený na www.zcommunications.org

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO