Vedecký pohľad na svet

„Kresťania dvanásteho storočia sa stále cítili drvení záhadnosťou, stratení v tajomnom svete, ktorý ich oči nemohli vidieť,“ hovorí historik Georges Duby. Základy vedeckého pohľadu na svet boli položené do roku 1300. Architekti novej filozofie sa pokúšali zmieriť svoju perspektívu s prevládajúcim náboženským myslením stredoveku. No tým otvorili rozpor medzi vierou a rozumom, ktorý odvtedy prerástol na rozkol.

Približne od roku 1120 sa objavila záplava klasických textov, ktorá revitalizovala európske myslenie. Pôvodne sa prekladaliz originálov v islamskom svete do arabčiny, z tej ich začali prekladať do latinčiny novátorskí učenci pohybujúci sa na hranici medzi kresťanstvom a islamom. Väčšina z týchto prác boli vedecké texty písané Euklidom, Aristotelom, Archimedom či Ptolemaiom.

„Renesancia dvanásteho storočia“ však znamenala viac, než len recykláciu starých vedomostí. Islamskí učenci, napríklad Averroes, Al-Khwarizmi a Avicenna prispeli svojím dielom k oblastiam ako matematika či medicína. To isté platí o niektorých stredovekých Európanoch označovaných dnes len za prekladateľov. Je zaujímavé, že hoci kresťanská Európa nemala predsudky voči tomu, aby sa učila od moslimov, váhala akceptovať nové myšlienky svojich vlastných ľudí. Starovekosť starého vedenia ako taká ho robila dôveryhodnejším.

Až zarážajúco originálnym a vnímavým mysliteľom bol jeden z najaktívnejších prekladateľov, Angličan Adelard z Bathu. V náreku nad tým, ako ťažko jeho myšlienky akceptujú, napísal: „Naša generácia... odmieta prijať čokoľvek, čo pochádza z moderných zdrojov. Preto ak mám nejakú novú myšlienku, a ak chcem, aby bola zverejnená, pripíšem ju niekomu inému.“

Aj preto tak veľa prác prírodných filozofov od konca antiky po renesanciu nieslo apokryfné meno autora: kniha údajne napísaná Plíniom či Aristotelom mala väčšiu šancu, že ju bude niekto čítať. Progresívni myslitelia raného stredoveku skrývali svoje nové víno v starých fľašiach, aby ich ostatní brali vážne.

Preklady viedli učencov k hlbšiemu skúmaniu riadené ho skepsou a rozumom, a nie hľadaním podpory v Biblii svätého Augustína. Bojovný Francúz Peter Abelard v knihe Sic et Non poukázal, že texty cirkevných otcov nie sú vždy konzistentné. Túto nekonzistentnosť treba podľa Abelarda riešiť pomocou logiky. Sic et Non je niečo ako manuál skeptika: „Hľadáme cez pochybnosti, a hľadaním vnímame pravdu.“

Skúmanie sveta

Racionalistické pozície boli živené aj v katedrálnej škole v Chartres. Asi od 20-tych rokov 12. storočia mala táto škola šťastie na viacerých rektorov s hlbokým vnútorným záujmom o prírodnú filozofiu. Medzi nimi boli Bernard zo Chartres a jeho brat (alebo možno žiak) Thierry, určite jeden zo skutočných zakladateľov západnej vedy. Učenci z Chartres boli platonici: verili, že za pozemským svetom existuje ríša transcendentna, riadená poriadkom geometrie. Thierry sa pokúsil ukázať, ako môže byť platónska „fyzika“ použitá na systematické pochopenie sveta, dokonca aj na interpretáciu biblického stvorenia v knihe Genesis.

Ďalším učencom a učiteľom zo Chartres bol William z Conches. Kvôli tomu, že sa pokúšal pretláčať racionalistickú agendu ešte tvrdšie, sa dokonca dostal do problémov. Jeho Philosophia Mundi dala Európe dvanásteho storočia prvý všeobsiahly spis o fyzickom svete. Tvrdí, že prírodné fenomény vznikajú zo síl, ktoré síce stvoril Boh, pôsobia však samostatne. William tvrdil podľa vzoru Platóna, že božský systém prírody je koherentný a konzistentný a preto pochopiteľný: ak budeme klásť otázky o prírode, mali by sme čakať, že dostaneme odpovede, a mali by sme ich byť schopní pochopiť.

Takáto viera je nevyhnutná, aby sme vôbec mohli uvažovať o vede. Ak je všetko podriadené vôli Boha, neexistuje záruka, že sa fenomén udeje zajtra presne tak ako dnes. Hľadanie akejkoľvek konzistentnosti v prírode preto nemá nijaký zmysel. William z Conches však nebol ochotný prijať Stvoriteľa, ktorý ustavične zasahuje do sveta. Vesmír chápal ako božsky stvorený mechanizmus. Boh len spustil kolesá pohybu. Myšlienka Vesmíru ako „machina“, mechanického stroja, sa teda začala objavovať v 12. storočí.

Niektorí konzervatívni teológovia tento pokus o vytvorenie kresťanskej platónskej prírodnej filozofie odsúdili. Prisilný záujem o prírodu ako fyzickú entitu považovali takmer za pokus o uhádnutie Božích zámerov. Keďže je určite všetko, moment po momente, definované vôľou Božou, považovali za zbytočné a neprístojné hľadanie čohokoľvek, čo sa podobá na prírodné zákony. Hľadanie prírodných zákonov odsudzovali aj preto, že to zdanlivo obmedzovalo všemocnosť Boha. Taliansky klerik Peter Damian v jedenástom storočí tvrdil, že nik nemôže vedieť nič isté, pretože Boh môže všetko v okamihu zmeniť.

William z Conches sa nepokúšal poprieť, že Boh má absolútnu moc, tvrdil však, že to nie je dôležité. „Boh by bol určite schopný vytvoriť z kmeňa stromu teľa, ako by povedali jednoduchí vidiečania, ale urobil to niekedy? Preto buď ukážte dôvod, prečo je vec aká je, alebo prestaňte tvrdiť, že je taká.“ Britský učenec Adelard z Bathu s ním súhlasil. „Neodkláňam sa od Boha. Všetko čo existuje, existuje z neho a kvôli nemu. No (príroda) neexistuje v zmätku a bez systému, a potiaľ, pokiaľ pokročilo ľudské vedenie, malo by byť vypočuté. K Bohu sa treba utiekať len vtedy, keď vedenie úplne zlyhá.“

Adelardova kniha Quaestiones Naturales odhaľuje myseľ plnú záujmu o svet. Prečo vidia niektoré zvieratá lepšie v noci? Prečo deti nechodia hneď, ako sa narodia? Prečo nemôžeme prechádzať cez steny? A v odpovedi na tieto otázky ponúka pravdepodobne najelegantnejšiu a najúctyhodnejšiu obranu vedy, aká bola kedy napísaná: „Ak sa otočíme chrbtom k úžasnej racionálnej kráse vesmíru, v ktorom žijeme, potom si z neho skutočne zaslúžime byť vyhnaní, ako hosť, ktorý nevie oceniť dom, v ktorom bol prijatý.“

Tieto slová napísal hlboko veriaci muž v období, ktoré si nedokázalo predstaviť svet bez Boha. Jednoduché porovnanie ukáže, ako úzkoprsé a teologicky nezrelé sú dogmy súčasných náboženských fundamentalistov.

Dôvera v rozum a záujem o prírodu pre prírodu samú, zrodené v dvanástom storočí, prekvitali aj v storočí nasledujúcom. Prejavilo sa to najmä v aristotelizme Tomáša Akvinského, Roberta Grosseteste a Rogera Bacona. Ich dôraz na pozornosť voči detailu a starostlivé pozorovanie signalizujú začiatok experimentálneho prístupu, ktorý by sa nemohol vyvinúť z abstraktného platonizmu zo Chartres. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že zatiaľ čo sa Platón sústreďoval na všeobecnosti, Aristoteles bol zameraný na podrobnosti.

Začína sa reakcia

Zlatý vek racionalizmu na začiatku trinásteho storočia však vyvolal teologickú spätnú reakciu, akúsi stredovekú protireformáciu. Kulminovala v pápežskom vyhlásení z roku 1277, ktoré odsúdilo mnohé tvrdenia Aristotelových prác. Bol to metafyzický boj o moc: je svet riadený Božou vôľou, alebo Aristotelovými zákonmi? Môže Boh protirečiť Aristotelovi? Bol to však aj prozaickejší boj: majú teologické fakulty univerzít vyššiu autoritu, ako ich fakulty vied?

Odsúdenie z roku 1277 prinútilo niektorých učencov, aby pristúpili na neelegantný kompromis „dvojitej pravdy“, ktorý sa ešte aj dnes snažíme prekonať. „Vedecká pravda“ sa nemýlila o svete, no musí uznať, že teologická pravda, s jej záhadami a zázrakmi, ju môže prekonať. Napriek tomu však snaha učencov ako Tomáš Akvinský nakoniec legitimizovala logiku a prírodnú filozofiu na náboženských základoch do takmer kontraproduktívnej miery. V renesancii sa dokonca stalo protirečenie Aristotelovi takmer herézou.

Opozícia voči stredovekému racionalizmu bola motivovaná čiastočne pochopiteľnými obavami z nebezpečenstva, ktoré prináša vnášanie vedy do Písma. Keď bol napríklad William z Conches odsúdený za hľadanie fyzikálneho vysvetlenia stvorenia Evy z Adamovho rebra, konzervatívci oprávnene vyslovili nesúhlas s touto očividnou transformáciou Biblie na vedeckú prácu. Ak boli považované za určitý typ morálnej mytológie, mali sväté knihy nejakú spoločenskú hodnotu. Ak ich však začali považovať za zdroj prírodných faktov, muselo to viesť k absurdnostiam súčasného kreacionizmu.

Ale tým, že stredovekí racionalisti premenili Boha na prírodný fenomén, premenili ho na jednu z možností vysvetľovania vecí, ktorá je odvtedy čoraz menej potrebná. Postupne sa ukázalo, že sekulárne učenie má takú explikačnú silu, že sa stalo skôr rivalom, než racionalizátorom teológie ako takej. Následný rozkol medzi vierou a rozumom zanechal tradičné náboženstvá poznačené toľkými kompromismi, že im hrozí nahradenie naivnejšími a dogmatickejšími variantmi.

Nástup západnej vedy ako jednej z odnoží humanizmu by teda mal byť správne lokalizovaný do vrcholného stredoveku, a nie do renesancie, ako sa to tradične robí. Práve v dvanástom a trinástom storočí prestal byť vesmír pralesom symbolov vytvorených Bohom na duchovné poučenie ľudstva, a stal sa zdrojom vlastnej intelektuálnej hodnoty a fascinácie, riadenej logikou. Pozorovať to možno dokonca aj na zmenách vtedajšej náboženskej obraznosti, keď sa napríklad kamenná kvetová výzdoba gotických katedrál menila zo štylizovaných foriem na obrazy identifikovateľných druhov. Umenie, teológia, filozofia, sociálne vedy – to všetko pocítilo vplyv meniacej sa perspektívy v čase, keď sme začínali nachádzať svoje miesto vo svete.

Článok vyšiel v časopise Nature v apríli 2008

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO