Liberálny marxizmus?

Problém je v tom, že okrem týchto slobôd sú v spoločenskom živote dôležité aj iné hodnoty, ktoré je nevyhnutné tematizovať. Slobodu navyše možno chápať aj inak ako v podobe formálnych politických práv. Liberalizmus podľa Murphyho nemôže byť imúnny voči kritike, aj keď kritika liberalizmu zároveň neznamená odmietnutie všetkých liberálnych konceptov a hodnôt. Neomarxizmus preto nemusí byť nevyhnutne chápaný ako popretie liberalizmu. Ide skôr o tvorivé rozvíjanie osvietenských hodnôt, z ktorých spoločne vychádza tak liberalizmus ako aj marxizmus.

Odklon neomarxistov od liberálnych konceptov nie je ani zďaleka taký veľký, ako by sa dalo predpokladať. Jeden z najznámejších predstaviteľov tzv. analytického marxizmu John Roemer dokonca tvrdí, že rozdiel medzi analytickým marxizmom a egalitárnym liberalizmom v podobe teórií Johna Rawlsa, Amartyu Sena či Ronalda Dworkina je v mnohých momentoch takmer nepostrehnuteľný.

Humanistický neomarxizmus a sociálna spravodlivosť

Jednou zo základných otázok, ktorá rozdeľuje súčasných neomarxistov je otázka, či je teória spravodlivosti kompatibilná s marxizmom. Vzhľadom na ňu možno neomarxistov rozdeliť na dve skupiny. V prípade prvej skupiny možno hovoriť o tzv. humanistických neomarxistoch, ktorí neakceptujú Marxov anti-moralizmus a cieľavedome pracujú s konceptmi sociálnej spravodlivosti a ľudských práv. Podľa týchto autorov neplatí tvrdenie, že morálna a politická filozofia je zákonite ideologická. Medzi spomínaných humanistov patrí väčšina analytických marxistov. Spomedzi najznámejších spomeňme Johna Roemera, G. A. Cohena, Jona Elstera, Allena Buchanana, Rodney G. Peffera, Salma Avineriho, Miltona Fiska, Erica Olina Wrighta, Ziyada Husamiho či Richarda Arnesona. Keď hovoríme o humanistických marxistoch, nemožno nespomenúť aj predstaviteľov tzv. frankfurtskej školy (napríklad Max Horkheimer, Theodore Adorno, Herbert Marcuse, Erich Fromm, Jürgen Habermas).

Vo všeobecnosti možno povedať, že humanistickí neomarxisti berú Marxov historický materializmus s určitou rezervou. Zároveň platí, že z Marxovej empirickej teórie preberajú iba niektoré zložky. Marxovu metodológiu nahrádzajú konceptmi, ktoré sa približujú liberálnym východiskám a aj v rovine záverov sú ich teórie príbuzné skôr egalitárnemu liberalizmu než niektorým explicitne vyjadreným Marxovým myšlienkam. Väčší dôraz kladú na diela raného Marxa, menej už pracujú s Kapitálom a Kritikou Gotthajského programu. V tejto súvislosti sa dá spolu s marxistom Henri Lefebvrom hovoriť o „novom čítaní Marxa“ a o novom humanistickom dôraze na niektoré Marxove idey. Základom pre marxistickú morálnu teóriu, o ktorej hovoria humanistickí neomarxisti, sú predovšetkým tri aspekty Marxovho diela: po prvé Marxov radikálny humanizmus a egalitarizmus; po druhé teória tried a triedneho záujmu; po tretie normatívne pozície týkajúce sa socializmu a oprávnenosti revolúcie. Podstatou koncepcií marxistických humanistov sa pritom stáva otázka sociálnej spravodlivosti.

Humanistickí neomarxisti však musia čeliť trápnej skutočnosti. Ak sa prezentujú ako nasledovníci Marxovej teórie, mali by brať vážne Marxove explicitné tvrdenia. Marx v nich však celkom jednoznačne odmieta morálnu a politickú filozofiu, ako aj koncepty ľudských práv či spravodlivosti. Steven Lukes v tomto kontexte hovorí o paradoxe v marxistickom pohľade na morálku. Na jednej strane sú podľa Marxa a marxistov morálne koncepty anachronizmom, no na druhej strane ich vášnivo obhajujú.

V rozpore s Marxom?

Tento paradox podľa Lukesa sprevádza marxistické hnutie počas celej jej histórie. Začína sa ambivalentným postojom samotného Karla Marxa, ktorý v raných spisoch používal humanistický jazyk morálky a práv, zatiaľ čo v neskorých prácach tieto koncepty celkom zavrhol. Najvýznamnejší marxisti, Karl Kautsky a Georgij Plechanov, odmietali bezprostredne po Marxovej smrti morálne teórie socializmu, ktoré rozvíjali novokantovci a označovali ich hanlivo za „filozofiu kompromisu“. Leninov postoj však nebol až taký konzistentný s anti-moralizmom. Vo svojom poslednom diele Štát a revolúcia celkom explicitne pri vymedzení komunizmu hovorí o otázkach distribúcie a spravodlivosti. V tridsiatych rokoch však už do marxizmu presakuje humanistický prístup. Do obehu sa dostávajú Marxove rané spisy a celá generácia neomarxistov na nich postaví svoju interpretáciu Marxa; nielen frankfurtská škola odvolajúca sa na Györgyho Lukácsa, ale aj filozofi ako Ernest Bloch či Karl Korsch. Podobne uvažuje aj významná marxistka Róza Luxemburgová. V Sovietskom zväze sa však marxisti uchyľujú k schematizmu a ekonomickému determinizmu. Príkladom je Nikolaj Bucharin, neskôr veľmi reformne ladený odporca Stalina, na čo doplatil životom, či Jevgenij Pašukanis, ktorý skončil podobne. V extrémnej podobe sa tento prístup prejavil v dielach stalinských ideológov.

Analytickí marxisti, ako špecifická odroda neomarxizmu, sa však otázkami morálnej teórie zaoberali celkom otvorene. Otázka pre týchto humanistických neomarxistov znela, ako zosúladiť Marxov explicitný anti-moralizmus s teóriami distributívnej spra-vodlivosti. Humanisti ponúkajú viaceré odpovede. Elster tvrdí, že Marx bol v tejto otázke nekonzistentný, ale spolu s Cohenom zdôrazňuje, že mal teóriu spravodlivosti, aj keď o tom vlastne nevedel, resp. si to neuvedomoval. Peffer tvrdí, že Marx pracoval s etickými kategóriami, len ich nepoužíval správne. Odmietol síce diskusiu o právach a spravodlivosti, ale za jeho kategóriou slobody je myšlienka ľudskej dôstojnosti a zároveň rovnej distribúcie. Ak teda vychádzame z Marxovho chápania slobody, dospievame podľa neho k teórii spravodlivosti a práv. Podľa Lukesa síce Marxova teória spravodlivosti nebola taká systematická, ako je to povedzme u Rawlsa, ale aj Marx pracoval s distributívnymi princípmi (každému podľa práce, resp. každému podľa potrieb) a zároveň s myšlienkou rovnosti príležitostí, zdrojov či výsledkov.

Ortodoxný neomarxizmus proti spravodlivosti

Druhú skupinu neomarxistických teoretikov reprezentujú autori, ktorí veľmi dôsledne rozvíjajú Marxov anti-moralizmus, a preto odmietajú koncept sociálnej spravodlivosti aj celý kategoriálny aparát liberálneho egalitarizmu. V tomto prípade ide o ortodoxné čítanie Marxových spisov, pričom dôraz sa kladie predovšetkým na neskoršie Marxove diela, v ktorých badať odklon od humanistickej filozofie a príklon k ekonomickým témam a k tézam historického materializmu. Podľa tohto pohľadu je morálna a politická filozofia čistou ideológiou. Medzi autorov ortodoxného neomarxizmu môžeme zaradiť napríklad Allena Wooda, Roberta Tuckera, Richarda Millera, Dereka Allena či Louisa Althussera. Prúd, ktorý reprezentujú títo autori, označíme termínom ortodoxný neomarxizmus.

Rád by som zdôraznil, že označenie „ortodoxný neomarxizmus“, ktoré používam, nemá nijaké normatívne konotácie. Termín „ortodoxný“ nepoužívam v zmysle „nekritický a epigónsky voči Marxovej teórii“. Naopak, možno tvrdiť, že väčšina spomínaných autorov rozvíjala Marxove tézy veľmi originálnym spôsobom (za všetko hovorí príklad Althussera). Termín „ortodoxný“ zároveň v mojom použití neznamená, že by spomínaní autori zákonite sympatizovali s vulgárnym sovietskym marxizmom-leninizmom. Jediná konotácia, ktorú mám na mysli termínom „ortodoxný“, súvisí v tomto prípade s tým, že spomínaní teoretici odmietali Marxov humanizmus ako nevedecký koncept a v mene Marxovho anti-moralizmu rovnako odmietali opodstatnenosť morálnej a politickej filozofie. Treba pripustiť, že Marx vo svojich dielach skutočne vystupoval voči morálnej filozofii, aj voči otázke spravodlivosti veľmi skepticky. Čítanie Marxa by sa teda zo strany týchto teoretikov dalo v tomto zmysle označiť ako ortodoxné.

Obrat ku kultúrnym a etickým otázkam

Okrem dvoch spomínaných prúdov možno hovoriť aj o ďalších teoretikoch, ktorí z Marxa v mnohom vychádzajú. Najpresnejšie by sme ich mohli označiť ako radikálnych demokratov. A okrem autorov ako Benjamin Barber či Steven Lukes možno v tomto prúde naraziť aj na ďalšie významné mená, ako napríklad Ernesto Laclau, Chantal Mouffeová či Crawford B. Macpherson. Patrí sa doplniť, že neomarxizmus sa vyvíjal aj v prostredí teórie nových sociálnych hnutí, resp. antiglobalistických a alterglobalistických konceptov. Možno uzavrieť, že v rámci neomarxizmu sa dá dešifrovať viacero prúdov. Rovnako ako neexistuje jednotná teória liberalizmu či kapitalizmu, neexistuje ani jednotná teória marxizmu či socializmu. Niektoré črty však majú spoločné takmer všetky významnejšie neomarxistické teórie. Ako dokladá Perry Anderson, v neomarxizme ako celku je na rozdiel od klasického marxizmu badateľný posun od ekonomických otázok k otázkam filozofie a kultúry. Pre marxistov začalo byť prioritné predovšetkým skúmanie tzv. nadstavieb, čo je vzhľadom na hlavné tézy historického materializmu mierne paradoxné. V moderných marxistických teóriách je cítiť aj odklon od historického prístupu, čo znamená oproti tradičnému marxizmu tiež určitý posun. Omnoho silnejšie je zároveň cítiť vplyv liberálnej politickej filozofie, ale aj opätovné otváranie filozofických teórií, ktoré zočili svetlo sveta ešte pred Marxom. Spomínaný návrat pred Marxa sa dotkol takých filozofov ako Rousseau, Hegel, Kant či Nietzsche.

Marx sa staval za záujmy jednej triedy

V posledných rokoch teda bola medzi neomarxistami veľmi živá predovšetkým diskusia o tom, či Marxa možno chápať cez prizmu morálnej teórie a či možno v rámci jeho koncepcie pracovať s kategóriou spravodlivosti. Na tomto priestore sa nemožno venovať všetkým aspektom tejto diskusie, pokúsim sa však stručne predstaviť názory tých, ktorí tvrdili, že Marx nikdy nepracoval s morálnou kategóriou spravodlivosti, pretože to bolo v rozpore s tézami historického materializmu a s triednym vnímaním spoločnosti.

Podľa R. Millera existujú viaceré dôvody, prečo Marxa nemožno chápať ako morálneho filozofa. Hlavným dôvodom je absencia rovného ohľadu v Marxovej teórii. Marx vychádzal z predpokladu, že záujmy drvivej väčšiny spoločnosti (t.j. proletárskej triedy) sú v antagonistickom vzťahu k záujmom úzkej menšiny kapitalistov. Ak by sme rovnako nazerali na záujmy oboch tried, z pohľadu utláčaných by sme dospeli k neakceptovateľným záverom. Pretože Marx vychádzal z nevyhnutnosti revolučnej zmeny v prospech proletárskej triedy, počítal aj s prípadnými prejavmi násilia voči odumierajúcej triede utlačovateľov. Tradičná etika takéto závery nepripúšťa, pretože vychádza z predpokladu nestrannosti. Marx však nebol nestranný. Otvorene sa staval za záujmy jednej triedy. Podľa Marxa navyše v spoločnosti existujú rôzne protikladné koncepcie dobra, ktoré nikdy nemôže vyriešiť racionálne presviedčanie. Preto morálna argumentácia nikam nevedie.

Podľa Millera teda Marx odmietal teóriu spravodlivosti, ktorá by stála na základných morálnych hodnotách rovnosti, univerzalizmu a racionality. Z uvedených dôvodov Marx otvorene vystupoval aj proti „maloburžoáznym“ ideálom slobody a spravodlivosti. Tieto hodnoty podľa neho iba vzbudzujú zdanie, že v rámci kapitalistických výrobných vzťahov je možné napraviť existujúce problémy. Bránia tak revolučnej aktivite zo strany robotníkov. Namiesto požiadavky férového prístupu zo strany kapitalistov, ktorý bude vždy iba zásterkou vykorisťovania, žiadal Marx zrušenie všetkých kapitalistických vzťahov.

Tucker-Woodova téza

Najvplyvnejšími odporcami tvrdenia, že Marx zastával teóriu spravodlivosti a že na jej základe zavrhoval kapitalizmus, boli okrem Millera predovšetkým R. Tucker a A. Wood. Ich postoj sa v prostredí politickej filozofie rozšíril pod názvom Tucker-Woodova téza. Táto téza sa týkala predovšetkým tvrdenia, že za komunizmu už nebude potrebná distribúcia, pretože už nielenže nepôjde o spoločnosť nedostatku, ale spoločenské väzby budú predchnuté solidaritou, altruizmom a vzájomnosťou.

Ak však chápeme názory Tuckera a Wooda komplexnejšie, pod názvom „Tucker-Woodova téza“ môžeme zahrnúť celú anti-moralistickú argumentáciu týchto autorov. Obaja autori kritizovali humanistických marxistov za snahu interpretovať Marxa pomocou morálnych kategórií spravodlivosti a rovnosti. Ich názory však neboli vo všetkých smeroch totožné.

Tuckerova interpretácia Marxa vychádzala z predpokladu, že Marx odmietal koncept spravodlivosti a rovných práv najmä z praktických dôvodov. Vízia spravodlivosti má totiž čisto reformný nádych, pretože namiesto radikálnej zmeny žiada nápravu. Revolučný potenciál robotníckej triedy však podľa Marxa nemôžu oslabovať reformistické požiadavky na férovosť a slušné zaobchádzanie. Podľa Marxa nemôže ísť o hľadanie rovnováhy medzi konfliktnými záujmami, ako žiadajú teórie spravodlivosti. Naopak, je nevyhnutné žiadať systémovú zmenu.

Ibaže s Tuckerom a ďalšími ortodoxnými marxistami nesúhlasili viacerí humanistickí neomarxisti. Elster upozorňoval, že aj keď kategória sociálnej spravodlivosti nestačí motivovať na revolučný boj utláčaných, k nevyhnutným podmienkam takéhoto boja nepochybne patrí. Triedny záujem ako základný revolučný motív treba podľa Elstera doplniť o ideály spravodlivosti a rovnosti. Kategóriu spravodlivosti ako nevyhnutnú podmienku úspešnej revolúcie zdôrazňoval aj Buchanan. Podľa neho je spravodlivosť praktický koncept, pretože na základe čisto individuálneho záujmu jednotlivých členov robotníckej triedy nemožno očakávať jednotnú akciu všetkých robotníkov. Robotnícka trieda by totiž čelila problému tzv. čierneho pasažiera, resp. mnohí robotníci by sa iba pasívne „viezli“ na aktivite svojich kolegov.

Existuje univerzálna spravodlivosť?

Ďalší dôvod, ktorý Tucker uvádza v prospech svojej pozície, vychádza zo základných téz historického materializmu. Podľa nich sú politická a právna sféra vždy len odrazom ekonomických vzťahov, a preto nemožno očakávať, že pri fungovaní kapitalistických výrobných vzťahov dospejeme k inej ako kapitalistickej distribúcii. Tucker sa odvoláva na známu Marxovu pasáž z tretieho zväzku Kapitálu: „Spravodlivosť transakcií, ktoré sa uskutočňujú medzi agentmi výroby spočíva v tom, že tieto transakcie vyplývajú ako prirodzený dôsledok z výrobných vzťahov. Právne formy, v ktorých sa tieto ekonomické transakcie javia ako slobodné akty účastníkov, ako prejavy ich spoločnej vôle a ako zmluvy, ku ktorých plneniu môže každú stranu donútiť štát, nemôžu ako číre formy samy tento obsah určiť. Iba ho vyjadrujú. Tento obsah je spravodlivý, ak zodpovedá výrobnému spôsobu, ak je mu adekvátny. Je nespravodlivý, ak mu odporuje. Otroctvo na základe kapitalistického výrobného spôsobu je nespravodlivé; rovnako nespravodlivé ako podvádzanie na kvalite tovarov.“ Podľa Tuckera a Wooda je z tejto Marxovej myšlienky evidentné, že spravodlivosť je vždy inherentná konkrétnemu výrobnému spôsobu a kapitalistické vzťahy sú preto podľa logiky kapitalizmu spravodlivé. Iná logika ako kapitalistická však v rámci kapitalistických výrobných vzťahov neexistuje. Tvrdiť preto, že Marx odsudzoval kapitalizmus pre jeho nespravodlivosť, je podľa Tuckera a Wooda nezmyslené.

Môžeme hovoriť o socialistickej spravodlivosti?

Citovaná Marxova pasáž prispela k vášnivým diskusiám medzi neomarxistami. Humanistickí neomarxisti (napr. Husami či Peffer) považovali túto Marxovu pasáž za deskriptívnu a sociologickú. Marx podľa nich nemal na mysli hodnotenie danej skutočnosti, iba s iróniou konštatoval, ako to v kapitalizme funguje. Wood a Tucker túto pasáž naopak používali ako jasný argument voči všetkým humanistickým marxistom. Keby išlo o nejakú ojedinelú pasáž, ktorá sa vymyká Marxovým tézam, dalo by sa o ich interpretácii pochybovať. Ale prihliadnuc na základné posolstvo historického materializmu ťažko im nedať za pravdu v tom, že Marx považoval za spravodlivé to, čo vyplýva z výrobných vzťahov konkrétneho výrobného spôsobu. Prirodzene, termínom „spravodlivý“ nemyslel nejakú univerzálnu spravodlivosť, ale iba právne a morálne hodnotenie, ktoré sa používa v konkrétnom historickom období. Je však možné vystúpiť za toto používanie a chápať spravodlivosť inak?

Podľa Husamiho to možné je, a to hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, v každej spoločnosti existujú prinajmenšom dve triedy, z ktorých jedna je vládnuca a druhá utlačovaná. Vládnucej triede konkrétne výrobné vzťahy vyhovujú, a preto nespochybňuje ich spravodlivosť. Triede utláčaných však nevyhovujú, a preto táto trieda celkom legitímne prijíma iné chápanie spravodlivosti. Každá trieda teda chápe spravodlivosť inak, a aj kapitalizmus preto možno z pozícií proletárskej triedy chápať ako nespravodlivý. Wood a Tucker podľa Husamiho akcentujú iba ekonomickú a spoločenskú determináciu v rámci konkrétneho výrobného spôsobu, zabúdajú však na triednu determináciu spravodlivosti. Dostávajú sa tak iba k naivnému morálnemu pozitivizmu, ktorý je v marxizme neprijateľný. Druhým dôvodom, vďaka ktorému možno používať kategóriu spravodlivosti v protiklade k prevládajúcim výrobným vzťahom, je koncept historicky vyspelejšieho výrobného spôsobu, ktorý marxisti označujú termínom socializmus.

Aj Marx pripúšťa, že z hľadiska kapitalistických výrobných vzťahov možno označiť za nespravodlivé napríklad otroctvo. Podľa Husamiho však ako nespravodlivé možno odsúdiť napríklad aj kapitalistické vykorisťovanie, a to z pohľadu distributívnych princípov socialistickej či komunistickej spravodlivosti.

Marx by asi nesúhlasil...

Ak je to však tak, oponuje Wood, prečo potom Marx nikdy explicitne neoznačil kapitalizmus za nespravodlivý? Prečo tak málo písal o distribučných princípoch socializmu a komunizmu? Prečo nepoužíval morálne kategórie a morálnu rétoriku? Podľa Wooda je dôvod jasný. Marx chápal spravodlivosť ako čisto právny koncept, ktorý je iba funkciou a štandardom výrobného spôsobu. Spravodlivosti rozumel ako historicky relatívnemu konceptu, ktorý nemá nijaké univerzalistické konotácie. Spravodlivosť sa líši podľa jednotlivých spoločensko-ekonomických formácií. Ako napokon tvrdí Wood, spravodlivosť pre Marxa znamenala iba trasymachovský koncept záujmu silnejšieho. V Kapitáli sa Marx idealistickému používaniu kategórie spravodlivosti vysmieval. Navyše, keď hovoril o vykorisťovaní, otvorene písal, že nejde o nijaký akt nespravodlivosti zo strany konkrétneho kapitalistu. Skutočne, ak si precízne preštudujeme Marxov Kapitál, nemáme dôvod pochybovať o tom, že Marx nebol nijaký teoretik spravodlivosti. Nejde však iba o Kapitál. Marx otvorene vystupoval proti kategórii spravodlivosti aj v iných prácach, napr. pri kritike Lassalla či Produhona alebo v diele O židovskej otázke. Aj preto možno čítanie Marxa z pozície anti-moralistických neomarxistov označiť za ortodoxné.

Ale ak Marx považoval kapitalizmus za spravodlivý výrobný systém, znamená to podľa Wooda, že akékoľvek reformy (napríklad daňová redistribúcia), ktoré sú v rozpore s čistými kapitalistickými vzťahmi, sú v rámci kapitalizmu nespravodlivosťou? Ako tvrdí Peffer, ak Wood myslí vážne to, čo hovorí, z hľadiska kapitalistického výrobného spôsobu by mal považovať za najspravodlivejší kapitalizmus laissez-faire. Podľa D. Allena, ktorý marxizmus rozvíjal cez utilitaristickú etiku, je takéto čítanie Marxa opodstatnené. Marx by podľa neho v záujme naplnenia socialistického modelu, ktorý bude verne odrážať záujmy robotníckej triedy, podporoval systém voľného obchodu, pretože ten by časom kapitalizmus nevyhnutne doviedol k sebazničeniu a k socialistickej revolúcii. Naopak, sociálny štát a trhová regulácia prechod k socializmu oddialia, a preto sú nežiaduce. Wood sa na rozdiel od Allena k tejto otázke nevyjadruje celkom jasne. Na jednej strane hovorí, že všetky reformy, ktoré sú v protiklade s kapitalistickým výrobným systémom, sú nespravodlivosťou, no na druhej strane tvrdí, že odnímanie nadhodnoty od kapitalistu aktom nespravodlivosti nie je. Wood nepovažuje jednotlivé kapitalistické inštitúcie za nespravodlivé. Za odsúdeniahodný považuje až celý kapitalistický systém. Husami však voči celej tejto Woodovej a Allenovej interpretácii ostro protestuje. Marx bojoval za reformy kapitalizmu, obhajoval redistribúciu a odmietal anarchistický prístup „všetko alebo nič“ z pozície triedneho boja proletariátu. Preto ho nemožno chápať tak rigidne, ako to robí Wood.

Ide o slobodu alebo o spravodlivosť?

Ďalšia otázka znie, prečo Marx podľa Wooda zavrhoval kapitalizmus, ak ho nepovažoval za nespravodlivý. Podľa Wooda možno ponúknuť viacero dôvodov, napríklad ekonomickú nestabilitu. Okrem toho kapitalistické vykorisťovanie síce nie je nespravodlivé, ale je aktom otroctva a dominancie. Problém je útlak, nie nerovnosť. Aj keby robotník vymámil od kapitalistu akúkoľvek vyššiu mzdu, jeho otrocká pozícia sa upevňuje, a preto je kapitalizmus nevyhnutne odsúdeniahodný. Nie však z pozície nejakých vznešených morálnych ideálov, ale z jednoduchého mimo-morálneho dôvodu: otroctvo je zbytočné a pre jednotlivca nevýhodné. Wood sa teda v konečnom dôsledku odvoláva na slobodu, ale nechápe ju ako morálny koncept (akým je aj právo alebo spravodlivosť). Kým morálne dobrá vyplývajú z etickej požiadavky „mali by sme“ (sollen), mimo-morálne dobrá (v tomto prípade sloboda od vykorisťovania) sa týkajú iba uspokojenia individuálnych, resp. kolektívnych (triednych) záujmov.

Diskusia humanistov a ortodoxných

Ako možno zhrnúť, ortodoxní neomarxisti v podstate ponúkli tri dôvody, prečo v prípade Marxa nemožno hovoriť o sociálnej spravodlivosti. Miller hovoril o porušení základného imperatívu morálnej filozofie, a to rovného ohľadu na všetkých. Marx podľa Millera obhajoval triedny záujem utláčaných, a preto nikdy nemohol byť dôsledným morálnym teoretikom. Ak Marx mal nejaké poňatie spravodlivosti, tak potom jedine triednej spravodlivosti. Tucker spomínal predovšetkým praktické dôvody. Reformistický charakter požiadaviek spravodlivosti likviduje revolučný potenciál robotníckej triedy. Spravodlivosť je predovšetkým stabilizačný koncept a v triednom boji preto pôsobí skôr retardačne. Podľa Wooda neexistovala pre Marxa nijaká univerzálna spravodlivosť, a jediná spravodlivosť, ktorá existuje, je funkciou konkrétneho výrobného vzťahu. Kapitalizmus je podľa tejto interpretácie v podstate spravodlivý systém.

Voči tomuto anti-moralistickému čítaniu Marxa ponúkli jeho kritici viacero odpovedí. Peffer a Avineri odmietli Millerovo tvrdenie, že Marxove normatívne vyjadrenia majú zákonite triedny charakter. Podľa nich je záujem robotníckej triedy univerzálny, pretože záujmy kapitalistov protirečia základným podmienkam morálnej legitimity. Voči Tuckerovej téze o nepraktickosti kategórie spravodlivosti namietali Elster a Buchanan. Podľa nich sú na triedny boj potrebné aj morálne koncepty, pretože zvyšujú súdržnosť robotníckej triedy v politickom zápase. Napokon, na Woodovu tézu o spravodlivosti ako funkcii konkrétneho výrobného vzťahu, odpovedá Husami. Tvrdí, že aj v rámci kapitalistického výrobného vzťahu možno kapitalizmus kritizovať ako nespravodlivý, a to z pozícií robotníckej triedy a z pozícií socialistických a komunistických princípov spravodlivosti.

Za hranicami rigidného marxizmu

V podstate možno tvrdiť, že ortodoxní marxisti vykladajú Marxovo dielo (predovšetkým dielo zrelého Marxa) hodnovernejšie. Ak berieme vážne Marxov historický materializmus, jeho kritiku Lassalla či Proudhona a ak čítame Kapitál bez „humanistických okuliarov“, nemáme príliš veľa dôvodov pochybovať o Marxovom anti-moralizme. Argumentáciu humanistických neomarxistov však na druhej strane považujem v mnohom za presvedčivú. V ich prípade nejde o rigidné čítanie Marxa, ale bez ohľadu na ich vernosť či nevernosť „Marxovmu písmu“, možno súhlasiť s tým, že Marxove koncepty sa dajú využiť aj v etickej a politicko-filozofickej rovine. Marx by možno nikdy nesúhlasil s tým, aby sa v súvislosti s jeho teóriou hovorilo o teórii spravodlivosti. To však neznamená, že marxizmus – ako ho nechápeme iba ako rigidné čítanie Marxa – nemôže pracovať s kategóriou spravodlivosti.

V Marxovom diele sú navyše prinajmenšom dva aspekty, ktoré možno považovať za akúsi implicitnú teóriu spravodlivosti. Prvým je jeho kategória vykorisťovania, ktorá môže, ale nemusí odkazovať na kategóriu spravodlivosti; druhým aspektom sú jeho vlastné distribučné kritériá, ktoré rezervoval pre svoju vysnívanú komunistickú spoločnosť. Ak niekto píše o distribučných kritériách, zdá sa, že už mu chýba len krôčik k uznaniu oprávnenosti teórie spravodlivosti. Aj preto má v marxizme zmysel hovoriť o teórii spravodlivosti aj o hodnotách slobody, rovnosti či ľudských práv. Moderný neomarxizmus s týmito hodnotami starostlivo pracuje a popri liberalizme (Rawls, Dworkin), a komunitarizme (MacIntyre, Walzer) patrí v teórii spravodlivosti medzi kľúčové a najviac využívané politické filozofie prelomu 20. a 21. storočia, s ktorými sa dôkladne nepracuje žiaľ hádam už iba v slovenskej politickej teórii.

Autor je politológ a filozof

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO