Britský vedec James Lovelock, autor známej teórie Gaia, naliehavo apeluje na rýchly prechod k nefosílnym zdrojom energie z možno omnoho zásadnejšieho dôvodu.

Vo svojej najnovšej knihe "Odplata Gaie" Lovelock tvrdí, že globálne otepľovanie môže viesť k omnoho rýchlejšiemu a drastickejšiemu zrúteniu ľudskej civilizácie, ako sa doteraz predpokladalo. Stane sa tak, ak teplota Zeme prekročí bod, za ktorým sa začne otepľovanie pozitívnou spätnou väzbou samo urýchľovať a odkiaľ už nebude návratu.

A aj tí, ktorí si myslia, že stoja pevne na zemi a neberú vážne apokalyptické vízie prehriatej Zeme ani geopolitiku ropy, uznávajú, že naša závislosť od dovážanej ropy a plynu a ich rastúce ceny sú vážnou témou. Mnohí veria, že vodík je palivom budúcnosti. Je prítomný všade okolo nás. Produktom jeho horenia je čistá voda. Technológia jeho výroby je dávno známa a odskúšaná. Technológia jeho využitia v automobiloch -- palivové články -- je nová, v masovom meradle ešte neoverená, ale testuje ju každý významný výrobca automobilov na svete a testované vodíkové autá dnes brázdia ulice mnohých miest. Vodíkové diaľnice sa vysporiadajú s otázkou spoľahlivej distribúcie vodíka. Problém je, že k samotnej produkcii vodíka potrebujeme energiu na elektrolýzu vody. Odkiaľ ju vziať? Nóri využijú prebytky zo svojich vodných elektrárni. Ale čo zvyšok Európy a sveta?

V pocite extrémnej naliehavosti James Lovelock navrhuje, že Európa musí v zaujme záchrany planéty prekonať svoj strach z jadrovej energie a aspoň dočasne ju akceptovať, kým nebudú masovo dostupné iné technológie schopné pokryť naše energetické potreby a drasticky znížiť našu spotrebu energie. V postoji k jadrovej energii je Európa rozpoltená -- väčšina Európanov by reaktor v blízkosti svojho domova odmietla. Jadrové elektrárne na zemi sú citlivé na zemetrasenia, hrozbu nehôd a teroristických útokov, dostatok chladiacej vody a iné faktory. Predimenzované bezpečnostné plášte reaktorov, ďalšie bezpečnostné opatrenia a masívne chladiace veže robia výstavbu jadrových elektrárni veľmi drahou. Schvaľovacie konania sú extrémne zdĺhavé - to ďalej znižuje ich ziskovosť. Ale s vodíkom sa môžu ekonomické rovnice a rýchlosť výstavby úplne obrátiť v prospech jadrových elektrární.

Kľúčom je, že vodík nepotrebujeme vyrábať na zemi, ale môžeme ho produkovať na otvorených moriach. Jadrové reaktory poháňajúce lode sú skoro tak staré ako samotné mierové využívanie jadrovej energie. Prvý atómový ľadoborec bol postavený v sovietskom Rusku už v roku 1959, osem ďalších neskôr. Dva z nich v skutočnosti postavili Fíni. Nemeckú atómovú loď Otto Hahn postavili v šesťdesiatych rokoch, ďalšie krajiny postavili niekoľko stoviek vojenských lodí a ponoriek s jadrovým pohonom. Nebolo by preto žiadnym technologickým zázrakom postaviť desiatky alebo stovky jadrových elektrární na lodiach a umiestniť ich ďaleko v Atlantiku, kde by produkovali vodík reaktory chladené hlbokými vodami oceánu a vzdialené od obývaných kontinentov tisícky kilometrov. Bez nadmerných ochranných plastov, chladiacich veží a bezpečnostných opatrení potrebných v husto osídlenej Európe by boli výrazne lacnejšie ako na pevnine. Bez ľudí všade naokolo by proces ich povoľovania trval omnoho kratšie. Na dopravu vodíka tankermi do Európy by museli byť vyvinuté nové nádrže, ale potrebné materiály už podľa všetkého sú k dispozícii.

Skeptici majú pravdu, že aj zásoby jadrového paliva pre štiepne reaktory sú obmedzené. Je ich ale dosť na to, aby ľudstvo získalo čas, kým budú masovo k dispozícii technológie pre nové zdroje energií a úspory.

autor pracuje vo Svetovej banke ako konzultant

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO