Najprv sa zastavme pri televíziách, ktoré majú zrejme najsilnejší mienkotvorný vplyv na obyvateľstvo. Spravodajstvo televízie JOJ je zrejme najmenej mienkotvorné a má podľa môjho názoru ešte menší vplyv ako omnoho menej sledovaná stanica TA3. Zostala trojica Markíza, STV a TA3. Spravodajskú televíziu TA3 môžeme bez zbytočných rozpakov označiť za pravicovú. Jej spravodajstvo ešte s prižmúrením všetkých očí môžeme teoreticky vyhlásiť za vyvážené (to znamená, že väčšinou tam dostanú priestor všetky strany sporu) a väčšie problémy nemá ani program V politike, ktorý vedie priateľka bývalého ministra spravodlivosti za KDH Beata Oravcová.

Kubišová éra ako vzor

Horšie však dopadnú niektoré ďalšie programy. Najmenej vyvážené sú predovšetkým rôzne "analytické" relácie typu Analýzy a trendy vedené R. Žitňanským, ktoré v posledných rokoch "analyzovali" reformy pravicovej vlády. Veľmi často si do relácie preto pozývali zástupcov vlády, pričom kritiku im robili "analytici" z pravicových think-tankov. Opatrenia pravicovej vlády teda kritizovali pravicoví "analytici". Podobne "závislé" boli aj analýzy v iných programoch. Tu spomeňme ako príklad redaktora Ľ. Straku, ktorý v jednej relácii počas rozhovoru s hosťom sám (!) dospel k záveru, že pre zdravý vývoj verejných financií je ideálna liberálna stredo-pravicová vláda.

Takýto postup "aktivistického" novinára je samozrejme dosť prízemný a zrejme sa v tomto prípade spomínaný redaktor nechal trochu uniesť. Väčšinou "aktivistickí" novinári postupujú trochu umiernenejšie. V tom je vlastne rovnaký prístup všetkých novinárov zo všetkých televízií (ale aj z novín). Na to, aby sa pokúsili dať svojej relácii alebo reportáži punc odbornosti, dajú priestor takzvanému. nezávislému analytikovi, ktorý z hľadiska svojho postavenia vytvára pocit, že nezávislý odborník správne hodnotí rozhodnutie politikov. Divák pritom nemá ani len poňatie, čo všetko sa môže skrývať za rozborom "analytika".

Domnievam sa, že tento postup je len o niečo inteligentnejší, no rovnako vulgárny, ako postup "kapustovských" komentátorov v STV za Kubišovej éry. Cieľ je totiž rovnaký: vložiť do bežného spravodajstva komentár, napriek tomu, že komentár má svoje pevne stanovené miesto a svoje pevné hranice. Rozdiel v porovnaní s dnešnou dobou je v tom, že kým za Kubiša boli komentáre tvorené v prospech jednej strany, dnes sa všetci Chrenovia, Švejnovia, Ondriskovia, Tóthovia a ďalší snažia ovplyvňovať rozhodnutia politikov bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť.

Nezávislí? Na kom, či na čom?

Dalo by sa tu, samozrejme, namietať, že ovplyvňovanie "analytikov" má za cieľ hľadanie tej "správnej" cesty a "rozumného" rozhodnutia. Tento výrok by bol pravdivý, ak by "analytici" boli skutočne nezávislí. Každý je však niekým zamestnaný a už len z tohto titulu nezávislý nie je. Je napríklad evidentné, že niečo iné sa dozvieme o zavedení eura od bankového analytika a niečo iné, povedzme, od ekonóma zo SAV či Ekonomickej univerzity, pretože zavedenie eura bude mať úplne iný vplyv pre danú banku (ktorá napríklad nemusí ťažiť z kurzových rozdielov) a niečo iné pre SAV (kde vplyv nebude takmer žiadny).

Takýchto príkladov je nesmierne veľa a stretávame sa s nimi takmer dennodenne v našom spravodajstve. Veľmi poučné bolo napríklad sledovať spravodajstvo STV 14. augusta tohto roku, keď sa objavila správa o tom, že Protimonopolný úrad posunul termín rozhodnutia o privatizácii letiska v Bratislave, vďaka čomu vláda získala formálny dôvod na zastavenie privatizácie. Nechajme v našom prípade bokom, či sa tak stalo pod tlakom vlády, alebo nie. V reportáži redaktora STV Mareka Zgalinoviča sa dôsledky jednotlivých možností vývoja bratislavského letiska rozoberali povrchne (v podmienkach reportáže pre hlavnú spravodajskú reláciu to inak ani nie je možné), záver tohto redaktora však bol jednoznačný: v prípade, že sa letiská nesprivatizujú budú sa musieť na nevyhnutné investície nájsť miliardy v štátnom rozpočte.

Omnoho zaujímavejšie bolo sledovať ten istý problém v relácii Udalosti a komentáre, kde situáciu prišli "analyzovať" riaditeľ bratislavského letiska a šéfredaktor týždenníka Trend. Kým šéfredaktor nevedel, čo bude štát robiť, keď investor neprinesie miliardy na investície do letiska, riaditeľ letiska na to prekvapene odpovedal, že pre letisko nie je problém požičať si od ktorejkoľvek banky, a to bez štátnej záruky.

Záujmy majiteľov médií

Dosť bolo príkladov, pretože tie sú v tejto téme nevyčerpateľné. Keď hodnotím stav a úroveň slovenských médií, očakával by som, že práve Slovenská televízia by mala mať prívlastok nezávislá, pretože ako jediná by mala byť nezávislá od vôle majiteľa či nátlaku dodávateľov reklamy. Napriek tomu sa však aj v jej spravodajstve stretávame s "aktivistickými" novinármi a pokrivenou realitou. Ukázali sme si, že na vytvorenie správneho záveru reportáže je momentálne najpopulárnejším spôsobom spovedanie "analytikov", pri odsunutí nevyhovujúcich názorov zo spravodajstva. Súčasné spravodajstvo teda môžeme označiť za jednoznačne pravicové, a to nielen v súkromných televíziách, ale aj vo verejnoprávnej STV.

Prečo je to tak?

Tu si môžeme vypomôcť vysvetlením českého expremiéra Miloša Zemana v jeho knihe Vzestup a pád české sociální demokracie. Autor presvedčivo poukázal na fakt, že médiá budú na pravicovej strane spektra vždy, a to už len z toho jednoduchého dôvodu, že tieto médiá niekto vlastní. Majiteľ však má záujmy na tom, aby boli nízke dane a minimálny štát, čím maximalizuje svoj zisk. Podobný záujem majú potom aj inzerenti, ktorí svojim účinkom majú dostatočne veľké páky na to, aby ovplyvnili spôsob informovania. Trochu iné je to v prípade verejnoprávnej televízie, ktorej sa M. Zeman nevenoval, avšak podľa mojej mienky sa zdá, že tu má rozhodujúci vplyv zloženie novinárskej obce. Keďže tá je dnes aj z uvedených dôvodov skôr pravicová, ťažko možno vytvoriť verejnoprávnu televíziu bez toho, aby ju neobsadila z väčšej časti pravica.

Aké sú slovenské médiá

Miloš Zeman zároveň poukázal na to, že sa nedá povedať napríklad o českom denníku Právo, že je ľavicové, pretože pri každej príležitosti podporovalo pravicových politikov v ČSSDa pravicové opatrenia tejto strany vo vláde. Na jednej konferencii na Slovensku sa M. Zeman zamyslel, či za ľavicový možno označiť denník Pravda. Nehľadiac na to, že on má svojho vlastníka (ten sa nedávno zmenil), pochádza jej šéfredaktor z ostro pravicovej Mladej fronty Dnes.

Ak sa pozrieme na denník Pravda bližšie, zistíme, že pri informovaní používa tie isté praktiky (a tých istých "analytikov"), ako už spomínané televízie. Napriek tomu, že niektoré komentáre prezrádzajú ľavicové presvedčenie autora, iné, týkajúce sa napríklad problematiky zdravotníctva či privatizácie, sú jasne pravicové. Na tom koniec-koncov nie je nič zlé, aspoň nachádzame na stránkach denníka názory širšieho spektra. Ťažko však možno označiť denník Pravda za ľavicový a už úplne absurdné je tvrdenie niektorých pravicových politikov, že denník Pravda v predvolebnej kampani pomáhal Smeru.

Napriek uvedenému sa na určitej časti spektra názorov stretávame s tvrdením, že naše médiá sú ľavicové či "ľavicovo-liberálne". Tento názor veľmi všeobecne a v iných súvislostiach prezentoval napríklad konzervatívny publicista (nie je možné označiť ho s čistým svedomím za historika) P. Johnson vo svojom asi najznámejšom diele Dějiny 20. století. Podobné poňatie nájdeme na Slovensku v článkoch exministra vnútra Vladimíra Palka a ten istý pocit aj určité množstvo pravicových publicistov, ktorí sú naklonení KDH. Ich označenie médií nás pritom nemusí nijako miasť, pretože médiá jednoducho ľavicové nie sú. V absolútnej väčšine situácií sa za posledné roky vždy svojou prácou pridali na stranu pravice, dávali jej väčší priestor a vytvárali pre ňu vo verejnosti dojem erudovanosti. Druhá vec však je, či sú tieto médiá liberálne alebo konzervatívne.

Liberálne, nie ľavicové

Tu je, samozrejme, pravda, že ak médiá opustia čisto ekonomické otázky v spoločnosti, väčšinou (nie vždy) sa pridávajú k liberálnemu prúdu. Tu už nemožno hľadať veľký vplyv vlastníkov či inzerentov, pretože ich záujmy v spoločenských oblastiach nie sú takého rázu, aby systematicky zasahovali do spravodajstva. Dôvodom skôr bude názorové zázemie novinárov. Preto médiá skutočne sú skôr liberálne ako konzervatívne. Prečo však nachádzame termín "ľavicovo-liberálne"? Domnievam sa, že ide o účelový postup konzervatívnej slovenskej pravice obsadiť čo najväčšiu časť pravicového spektra. Pokúšajú sa zo seba urobiť jediných skutočných pravičiarov a za ľavicu označiť svojich súčasných pravicových spojencov.

Ide teda zrejme o akýsi pokus amerikanizovať domáce názorové spektrum. Tento postup, ktorý by si zaslúžil samostatný podrobný rozbor, nás nemusí vzrušovať, pretože je evidentne neúspešný. Navyše to nič nemení ani na povahe médií. Ak sú médiá bránou k informáciám, ich stav nás nemôže napĺňať prílišnou radosťou. Zároveň však nie je namieste ani bezbrehý pesimizmus. Médiá nikdy neboli objektívne a vyvážené a nie je ani relevantný dôvod, aby niekedy také boli. Už len tým, že nám informácie sprostredkujú novinári, ktorí aj pri svojej najväčšej dokonalosti tieto informácie triedia a upravujú podľa svojich subjektívnych kritérií, médiá nebudú nikdy také, aké by podľa našich túžob mali byť.

Všetkým teda treba odporúčať, aby pri čítaní a sledovaní správ postupovali podobne, ako keď medievalista študuje kroniku od bežného stredovekého kronikára: každý výrok treba preverovať ďalšími, pokiaľ možno nezávislými zdrojmi (rozumej nezávislými na predošlom zdroji). Nakoniec ani masívna prevaha médií v rukách pravice nie je všemocná, pretože aj za takýchto podmienok dokáže ľavica vyhrať. Dá sa dôvodne predpokladať, že dôveryhodnosť slovenských médií je na mimoriadne nízkej úrovni, pretože iným spôsobom sa nedá vysvetliť víťazstvo opozičných strán v posledných voľbách. Treba len dodať, že za stratu dôveryhodnosti si tieto médiá môžu samé.

Aj keď nás teda tento stav nemôže uspokojovať, môžem uzavrieť tento článok s tým, že pravicovosť médií do istej miery vyvažuje prevahu ľavice v tom, že tá obhajuje záujmy absolútnej väčšiny obyvateľstva. Pravicové médiá teda vlastne zabezpečujú väčšiu rovnováhu politického spektra, väčšiu konkurenciu pravice a ľavice, ktorá v konečnom dôsledku má blahodárny vplyv pre oba prúdy. Ide teda skôr o to, aby nevyváženosť médií neprekročila únosnú mieru.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO