V roku 1976 vydalo nakladateľstvo Albatros populárno -- historickú knihu Ludvíka Součka "Rakve útočí". Stojí zato si ju ešte niekde v knižniciach vyhľadať, pekným beletristickým, mierne humorným štýlom charakteristickým pre tohto autora, opisuje vznik a boje prvých pancierových lodí sveta, Merrimacu a Monitoru vo vojne Severu proti Juhu.

Dnes, keď máme na stole vtedy aj scifistom úplne vzdialenú predstavu počítača prepojeného s celosvetovou sieťou, by bolo ľahko "machrovať" a kritizovať spisovateľa, odkázaného na veľmi ťažko overiteľné a dostupné pramene. Máme konkrétne na mysli príhodu z knihy o "bludných lodiach" na oceánoch.

Príhoda so strašidelnými  japonskými krížnikmi sa nám akosi nezdala, tak sme sa obrátili na znalcov. Editor serveru odborného serveru www.warships.cz odpovedal jednoznačne :

Nie iného názoru je aj vydavateľ stránok www.militaria.cz :

A "sme doma". Niet pochýb, že ide o čistý výmysel. Len dodajme, že druhá zmieňovaná udalosť je už bližšia pravde, krížnik Sao Paolo skutočne zmizol za podobných okolností.

Nekopme však, ako sa hovorí, do mŕtvoly. Napriek tomu, že Součka treba brať s rezervou, nie teda ako "písmo sväté", je dielo, ktoré vytvoril v pre nás dnes nepredstaviteľne informačne chudobných podmienkach, hodné uznania. Celkom inou vecou ostáva, keď ako sme sa v úvode zmienili, niekto stojí na jeho pleciach a vydáva aj chyby Majstra za vlastnú tvorbu.

Plagiátor

Slovenský spisovateľ -- kompilátor záhadologickej literatúry, MVDr. Miloš Jesenský, si vo svojom článku na serveri Pútníci nedal nielenže námahu aspoň trocha viac "prefackať" lexiku toho, čo ani náhodou necituje ako cudzí text -- veď posúďme sami :

"Kohlerove vydanie nautických ročeniek z polovice sedemdesiatych rokov sa zmieňuje o počte opustených lodí, blúdiacich bez ľudskej posádky v noci a hmlách severného Atlantiku, na tri stovky plavidiel. Stretnutia s nimi môžu naozaj pripomínať rendezvous s loďami prízrakov. Dokladá to okrem iného i prípad amerického torpédoborca James Molton, ktorého reflektory osvetlili na šírom Pacifiku v jednu noc roku 1960 čosi, čo vyzeralo ako obrovský zanedbaný záhon. V skutočnosti to však boli dva dokopy spojené japonské krížniky Guanaku a Tokošama, ktoré považovali za stratené od jednej z posledných bitiek druhej svetovej vojny. Po tom, ako ich opustila posádka, plávali ľudoprázdne lode na hladine po celých pätnásť rokov, až kým na ne nenarazili kužele svetiel z Jamesa Moltona."

Okrem plagiátorstva však čo horšie, necítil ani potrebu vynaložiť trocha času na podobnú prácu ako my, teda využiť dnešné možnosti a opraviť tradovaný omyl. Prečo ? Zrejme si po odpoveď netreba chodiť príliš ďaleko a platí ako všeobecný návod, či "okuliare na čítanie" paranormálnej a podobnej spisby. Jednoducho -- pravda nebýva dosť dráždivo mediálne atraktívna. Lenže je veľký morálny rozdiel medzi napr. Danom Brownom, ktorý svoju fikciu o šifre Da Vinciho ani náhodou neskúša vydávať za literatúru faktu, a medzi niekým, kto tak, či už z drzosti alebo "božej naivnosti", činí.

Jeden si predsavzal zabaviť čitateľa -- druhý ho ohlupuje, vytvára mu "virtuálnu realitu". Nech si každý sám odpovie na otázku, ako posudzovať ľudí, ktorí len z roka na rok rozširujú beztak už obrovský oceán bludov, v ktorých je stále pracnejšie hľadať ozajstné výnimky z pravidiel diania, ktoré by si zaslúžili seriózne skúmanie. Záhadológovia sa často sťažujú, že veda ich ignoruje, pchá pred ich "objavmi" hlavu do piesku, apod. Pes je však zakopaný niekde inde. Veda je ochotná sa zaoberať len tým, čo je fakticky uchopiteľné, čo teda skúmať možno. Nikdy nedokáže nájsť spoločnú reč s tými, pre ktorých je realita a fikcia v podstate totožná. A lukratívna.