Moderný sociálny konflikt a Slovensko

Ústava Slovenskej republiky zaručuje rovnosť a všeobecnosť hlasovania občanov vo voľbách. Treba si však uvedomiť, že hoci je právne zaručená rovnosť hlasov, v skutočnosti neexistuje rovnosť podmienok hlasovania. Na tento problém upozorňuje aj R. Dahrendorf. Ten venoval veľkú časť svojho diela analyzovaniu fenoménu tzv. moderného sociálneho konfliktu. Tento konflikt sa netýka iba odstraňovania rozdielov, ktoré majú charakter nerovností vychádzajúcich zo zákonov. Podľa Dahrendorfa princíp občianstva zničil takéto rozdiely medzi občanmi. Moderný sociálny konflikt sa dotýka neustáleho útočenia na nerovnosti, ktoré obmedzujú plnú občiansku participáciu pomocou sociálnych, ekonomických alebo politických prostriedkov. Dahrendorf vo svojom diele vychádza z triedy práv, ktoré pred ním sformuloval T. H. Marshall. Ide o občianske, politické a sociálne práva. Tie sa navzájom podmieňujú, a tak napríklad občianske práva jednotlivých členov spoločnosti môžu byť obmedzované ich zlou ekonomickou či sociálnou situ áciou. Taktiež politické práva sa nedajú efektívne využiť, keď napríklad človek nedisponuje príslušným vzdelaním. Dahrendorf je presvedčený, že kým nemôže žiť každý životom bez elementárnych obáv, ústavné práva môžu byť iba prázdnymi sľubmi, ba čo horšie, cynickým predstieraním slobôd, ktoré v skutočnosti upevňujú privilégiá.

Slovensko prešlo za ostatných osem rokov zásadnými ekonomickými a sociálnymi premenami. Uskutočnenie takýchto zmien bolo nevyhnutné. Okrem mnohých pozitív však priniesli aj negatíva. Spoločnosť sa počas obidvoch Dzurindových vlád ešte väčšmi rozdelila na triedu vyvolených, ktorí žijú v čoraz väčšom materiálnom a finančnom dostatku a triedu, ktorá denne bojuje o zachovanie svojej aspoň elementárnej ľudskej dôstojnosti. Tí druhí postrádajú možnosti na prehlbovanie svojho vzdelania a ďalšieho obohacovania vlastnej "informačnej nádrže". Ich nižší ekonomický status determinuje menší záujem o politické angažovanie. Musia neustále rozmýšľať, či svoje deti aj napriek ich nespornému nadaniu budú môcť vyslať na nimi vysnívané školy. Prístup k nim je pre nich obmedzený aj ich malou prestížou. Takéto skupiny ľudí nemajú toľko "kontaktov" ako občania s vysokým sociálnym postavením. Spomínaný fakt im v našom prekorumpovanom vzdelávacom systéme prinajmenšom sťažuje "východziu pozíciu". Nepriaznivá ekonomická a s ociálna v konečnom dôsledku ( pri aplikácii Dahrendorfových hypotéz ) zapríčiňuje ich politickú nerovnosť s inými členmi spoločnosti.

Gumovanie pluralizmu

Na Slovensku sa však odburáva aj ďalší zo základov demokratickeho politického systému. Tým je pluralizmus. Zdá sa, že tento trend je v ére globalizácie rozširený nielen u nás. Presvedčený o tom je aj jeden z popredných teoretikov skupinového pluralizmu. Ním je americký politický vedec Robert Dahl. Dahla jeho optimizmus ohľadom možnosti vzniku a fungovania tzv. plurality vzájomne sa vetujúcich skupín a ich schopnosti vytvoriť stabilný systém reprezentovania záujmov opúšťa už počiatkom osemdesiatich rokov dvadsiateho storočia. V tomto období prehodnocuje svoje pôvodné ilúzie. Vzdáva sa svojho počiatočného optimistického náhľadu na možnosť existencie rovnosti príležitostí všetkých členov americkej spoločnosti. Zisťuje, že iba úzka skupina "plutokratov" je schopná "teleportovať" svoj hlas až k ušiam tých, ktorí realizujú najdôležitejšie politické a mocenské rozhodnutia. Dahl zisťuje, že horné jedno percento Američanov vlastní 57 percent všetkých podnikových akcií a 60 percent všetkých obligácií. Priem erný príslušník tejto najbohatšej vrstvy kontroluje takmer stonásobok ekonomických zdrojov v porovnaní s priemerným americkým občanom..." ( in: Jan Keller.: Dvanáct omylu sociologie. Sociologické nakladatelství, Praha, 1995. s. 76 ) Tento fakt sa samozrejme musí "náležite" odraziť aj na kategórii politickej nerovnosti.

Človek ako tenisová loptička

My však nemusíme viesť iba akýsi "vnútorný monológ" s neznámymi americkými občanmi. Pri bližšom pohľade na stav politickej rovnosti v našich podmienkach nám vyššie spomínané zistenia nie sú vôbec cudzie. Trend narastania politickej nerovnosti občanov nášho štátu je jasný. Aj u nás čoraz viac akékoľvek politické rozhodovanie ovplyvňuje trieda tých najbohatších. Narastajúci dosah na implementáciu vlastných záujmov vidíme aj u rôznych nadnárodných korporácií a tzv. záujmových združení. Spomínané subjekty do veľkej miery riadia samotné decízne procesy v štáte. Človeka premyslenými technikami manipulácie posúvajú na miesto, ktoré vyhovuje im a nie jemu. V takomto systéme je občan iba tenisovou loptičkou mocenských elít.

Je potrebné si uvedomiť neudržateľné narastanie spomínaných negatívnych trendov. Tie predstavujú čoraz väčšiu hrozbu pre vnútorné spoločenské usporiadanie. V konečnom dôsledku zapríčinia atomizáciu spoločnosti a radikálne prehĺbenie jej konfliktných línií. Rovnako ako je nutné neustále rozlišovať medzi formálnou a neformálnou slobodou, je žiaduce vnímať rozdiely aj medzi formálnou a neformálnou rovnosťou. Neformálnosť pritom môže byť dôležitejšia než formálnosť. A tak ako sa nemôžme uspokojiť s formálnou slobodou, nemôže nám postačovať iba formálna rovnosť. Tá je totiž zväčša obmedzovaná faktormi, ktoré v konečnom dôsledku znamenajú jej zásadné popretie.