Diskusii o forme dôchodkovej reformy by mala predchádzať diskusia o nutnosti previesť reformu súčasného priebežného dôchodkového systému. To sa neudialo nielen na Slovensku, ale nedeje sa to ani v Česku, ani v ostatných krajinách. Jednohlasnosť za reformu zaváňa hlúposťou. Hlavným argumentom za je hrozba: Ak sa neuskutoční dôchodková reforma, hrozí podľa "matematických výpočtov nových prorokov" za niekoľko desaťročí ekonomický kolaps. Súčasný priebežný dôchodkový systém je založený na tom, že sú dôchodcovia vyplácaný na základe princípu generačnej solidarity z daní (celková suma závisí od úrovne a rastu HDP) aktívne pracovne činných. Tých ubúda a počet dôchodcov stúpa, na jedného zarábajúceho bude pripadať stále viac dôchodcov, dôchodcovia by dostávali stále menej, a systém skolabuje. Rovnica má jedno správne riešenie

Tu ekonómovia, reformátori a politici našli trik ako sa kolapsu vyhnúť: Uvaľme občanovi zo zákona povinnosť ukladať si peniaze na svojom účte, z ktorého bude v dôchodku čerpať, a problém je vyriešený. Čo ale urobiť s účtami na ktoré si občan povinne odkladá svoje dane, aby časom inflácia neznížila ich hodnotu na nulu? Treba zriadiť investičné spoločnosti, ktoré budú financovať dôchodcov podľa výnosov na burzách, nie od vývoja HDP a výšky daní. Nuž ale pri rozloženom, čo najmenej rizikovom portfóliu výnosy z akcií v dlhodobom období (na dôchodky si sporíme 40 rokov) nemôžu byť vyššie ako je rast HDP. Čo s tým? Vyššie výnosy sa získajú z investovania v zahraničí, tam kde sú výnosy vysoké napr. v USA alebo v Juhovýchodnej Ázii. Proste tvrdo zarobené peniaze občanov sa prenesú na tvorbu hodnôt do Ázie, čo sa im na dôchodku spätne vráti. Čo keď fond z neočakávaných príčin o 20 rokov (aj keď naši proroci vedia, čo bude presne o 20 rokov) skrachuje? Zaplatia ho všetci - opäť priebežný systém. Teda systém sa nemôže reformovať zvýšením daní do priebežného systému, ale zvýšením daní na vlastný účet, s ktorým bude niekto obchodovať.

Prečo ak si človek myslí, že zo solidárneho systému nedostane dostatok peňazí v dôchodku, si nemôže dobrovoľne - nie pod diktátom štátu, komerčne sa pripoistiť. Ale poisťovníctvo tiež pracuje s daňami, ktorých výška závisí od pravdepodobnosti nastania udalosti a príslušnej marže. Čím vyššia pravdepodobnosť (viac dôchodcov, menej ľudí prispieva), tým vyššia daň

V čom je teda problém? Ľudia stále dlhšie žijú a zároveň na produkcia všetkých tovarov aj pri zvyšujúcej sa spotreba treba stále menej ľudí. Iniciatívu preberajú stroje. Niekedy ľudia pracovali nad 50 hodín týždenne, teraz pod 40 hodín. Tento trend sa vo svete stále prehlbuje. Zároveň klesá miera zamestnanosti, teda počet ľudí, ktorí pracujú na ostatných a odvádzajú dane. To je spôsobené aj globalizáciou a konkurenciou z dnes rozvojových krajín. (To nepočítam, že moderná svetová ekonomika je založená na zadlženosti spotrebiteľov.) Zároveň zvyšovanie počtu dôchodcov k pracovne aktívne činným neznamená, že sa dôchodcovia rozmnožujú, ale že sa predlžuje vek človeka. Teda, ak si za aktívny vek nasporím milión korún, potom je rozdiel či ich miniem za 15 ročné obdobie (dnes do 75 roku života) alebo za 30 rokov na dôchodku, k čomu nás pokrok v medicíne vedie. Dôchodcovia sa proti tomu môžu zaistiť kúpou stáleho dôchodku určitej výšky do konca života. Ak sa vek bude predlžovať a každý si daný produkt bude kupovať, z čoho budú investičné spoločnosti financovať systém? Zo svojho privátneho priebežného systému. Rozdiel je jediný, systém bude drahší. Pretože súkromné spoločnosti sú zamerané na zisk, ktorý sa musí započítať do celkového systému v spoločnosti. Solidárny systém zisk odmieta. Zároveň nový systém bude omnoho viac zložitý a rizikovejší.

Návyk na vysoké tempá rastu HDP hlavne po II. Svetovej vojne a v 60. rokoch spojených s vysokou mierou zamestnanosti a s relatívne nízkou mierou priemerného veku života, od čoho odvíjame očakávania do budúcnosti nebol ekonomikám vlastné. Z toho následne pramenil aj vyšší daňový výnos, čo sa premietalo do financovania priebežného systému. Bol to pravdepodobne prechodný jav. V histórii do 19. storočia boli tempá rastu pod 1% a od roku 1870 do roku 1990 to bolo vo vyspelých ekonomikách iba 1,2%. Musíme nevyhnutne zraziť svoje očakávania.

V dôsledku zvyšovania dokonalosti strojov (nižšia zamestnanosť), globálnej medzinárodnej konkurencii (výroba na druhom konci sveta), dostatku tovarov na pokrytie základných potrieb človeka (žijeme v dobe "nadspotreby", čoho prejavom je zvyšovanie zadlžovania domácností) a pokroku medicíny (viac ľudí) musíme počítať s poklesom "relatívnej" hodnoty "výplat" pripadajúcich na jedného občana prerozdeľovaných z celkového balíka príjmov národnej ekonomiky. Tiež musíme počítať s rozmáhajúcim sa voľným časom, ktorého nemôže vyplňovať iba nákupmi, a z toho prameniaceho pocitu! bohatstva alebo chudoby. Tu tkvie podstata problému. Nijaký trik to neobíde.

Nestačilo by reformovať súčasný priebežný systém započítaním celoživotného zásluhového princípu do výpočtu dôchodku alebo utváraním osobných účtov založených na priebežnom systéme?

Fondový dôchodkový systém bude pravdepodobne z národohospodárskeho hľadiska drahší ako priebežný, podobne ako je to v zdravotníckom systéme medzi USA a Európu. Pričom zdravotníctvo v USA nie je kvalitnejšie pre väčšinu občanov, ale iba pre určitú časť populácie. A to je tiež jediný rozdiel medzi dvoma spomínanými systémami, ktoré čelia predlžovaniu veku života a poklesu zamestnanosti pri tvorbe nových produktov.