Začiatok roku 2005 je nesporne rokom predvolebným, napriek tomu, že to tak numericky nevyzerá. Dokument, ktorí sme sa viacerí podujali komentovať, je základom volebného leitmotívu SDKÚ, ktorý bez programového uvedomenia si situácie priniesol do jeho prakticko-pragmatického hybernovania dynamický mladý tím vicepremiéra Mikloša. Súdiac podľa reakcií publika a médií na prezentačnej konferencii, sám minister financií v závere podujatia oznámil hospodárskym a spoločenským elitám, že práve toto bude východiskový program jeho strany. Skutočne šikovný ťah, ktorému však nemožno upierať snahu o autentickú programotvornosť, takú nezvyčajnú v našich končinách. Text však nie je bezchybný. Obavy o realizovateľnosť niektorých z pozitívnych ambícií sú vzhľadom na ideologické prostredie, z ktorého vychádza, príliš silné. Len príspevok vedúceho predstaviteľa zamestnávateľov, ktorý síce počin pochválil, ale vzápätí vzniesol niekoľko elementárnych výhrad spochybňujúcich solidárne a ekologické piliere dokumentu, zanechal dojem, že táto loby bude mať navrch, ak sa k diskusiám neprizve tak okato absentujúca kritická občianska spoločnosť. Toto však je len vnútropolitický kontext.

● ● ●

Druhým elementárnym faktorom, ktorý duch dokumentu ovplyvňuje, je celoeurópska skepsa nad európskou lisabonskou stratégiou ako takou. Za posledných 5 rokov sa v krajinách EÚ, ale v EÚ doslovne zmenila politická garnitúra a z prevažujúcej sociálno-demokratickej orientácie lídrov, ako aj strán, z ktorých pochádzali, sa stala menšina a k moci postupne prišli konzervatívne a liberálne politické prúdy. Tento proces trval celé toto obdobie a pravdepodobne sa zavŕši vo volebnom roku 2006, keď sa udejú viaceré z rozhodujúcich všeobecných hlasovaní. Je prirodzené, že hlavne v ekonomických kategóriách každé zo spektier kládlo, resp. malo by klásť dôraz na iný z pilierov budovania znalostnej ekonomiky. Jeden z nich, teda ak pôjdeme zľava, preferoval začať s verejnými výdavkami do ľudských zdrojov a infraštruktúry. Druhí však uprednostňovali zintenzívnenie obchodu, liberalizáciu a privatizáciu sieťových odvetví, ako aj redefiníciu konkurencie ako takej. Len rok nato sa tento konflikt prejavil na jarnom španielskom summite EÚ. Napokon treba pripomenúť, že práve približne v tomto období sa začal spomaľovať hospodársky rast a kapitáni európskej ekonomiky sa konjunkturálne stali odstrašujúcim vzorom. Dnešná skôr pravicová Európa je, prirodzene, voči tejto úvodnej perióde aplikácie stratégie skeptická, lebo ani jednej ani druhej strane sa nepodarilo uplatniť svoje zámery. Ak sa teda presunieme k hodnoteniu nášho dokumentu, už úvodná téza a dôvody, prečo sa stratégia neujala do praxe, nie sú také, o akých rozprávajú autori, a to že príčinou je "politická neochota vlád členských krajín EÚ systematicky ju napĺňať". Každá z vlád sa do nej pustila zo svojho konca okrem tých, ktoré neriešili existenčné a krízové scenáre. Teda neexistovalo koordinované európske úsilie, keďže chýbala politická vôľa pri delegovaní právomocí na nadnárodnú úroveň. Ale to je už iná problematika súvisiaca s definíciou miery federálnosti Európy.

● ● ●

Vstupom do EÚ sa niektoré z krajín "novej Európy" vrátane Slovenska začali považovať za akýchsi frontrunnerov až civilizačných zmien "nevyhnutných" v celej Európe. Mnohokrát ťažiac zo spoločenskej a sociálnej agónie svojho obyvateľstva presadili štrukturálne zmeny, ktoré, diplomatický povedané, nečerpajú z európskych tradícií, resp. ich myšlienkový pôvod nepramení z praxou overeného základu. Tieto scholastické teórie preberajú až metafyzické odôvodnenie nevyhnutnosťou a operujú jedinou možnou vedeckou cestou. Metodika, akou sa niekedy pokúšal Marx vnútiť svetu svoju pravdu a riešenia. Len v takomto ovzduší sa dá do naoko seriózneho dokumentu vložiť takáto floskula: "Na základe najnovších poznatkov a skúseností zo sveta sme presvedčení, že dlhodobá konkurencieschopnosť Slovenska sa dá zabezpečiť len uskutočnením nevyhnutných štrukturálnych reforiem a vytváraním podmienok na rozvoj tzv. znalostnej ekonomiky." Ktoré najnovšie poznatky, resp. pozitívne skúsenosti majú autori na mysli, dokument už nekonkretizuje.

● ● ●

Aby sme však nevytrhávali veci z kontextu, môžeme si odpoveď vydedukovať sami. Na konferencii sa najviac spomínal príklad Fínska ako najkonkurencieschopnejšej ekonomike sveta. Príklad tej krajiny, ktorá musela absolútne reštrukturalizovať svoje hospodárstvo tak, aby vybudovala spoločnosť a ekonomiku s jedným z najvyšších zdanení, vysokou redistribúciou, veľkou mierou výdavkov do infraštruktúry, vzdelania a ľudského kapitálu. Systém vzdelávania nielenže poskytuje všetkým svojim generáciám zadarmo, ale navyše niektoré z nich finančne podporuje, aby študovali. Environmentálny princíp, kontrola emisií a trvalá udržateľnosť ako pravidlo sú samozrejmosťou. A už netreba spomínať ani kvalitné a bezplatné zdravotníctvo a diferencovanú sadzbu DPH s dôrazom na podporu nižších sociálnych tried. Ako odpoveď na tieto fakty si dokument napriek tomu svojrázne hudie svoje. "Nízka miera verejného prerozdeľovania zdrojov v ekonomike je jedným zo základných predpokladov rýchleho rastu. Verejné výdavky -- a tým aj verejné príjmy v podobe daní a odvodov -- sa preto nesmú zvyšovať. Naopak, vláda by mala zodpovednou politikou a zvyšovaním efektívnosti vynakladania verejných financií vytvárať priestor na ich ďalšie znižovanie." Samozrejme, dokument spomína aj potrebu "spoluúčasti študentov" na financovaní školstva a, naopak, paradoxne s realitou dodáva, že treba "zvýšiť verejnú finančnú podporu (vrátane štipendií) pre doktorandov a zaviesť podporu pre postdoktorandov". Len pár dní po medializovaní dokumentu sa Martin Fronc, člen vládnej garnitúry, ktorá chce stratégiu presadzovať, zasadzoval takisto o spoplatnenie doktorandského štúdia. A to bez žiadnej ostrej reakcie zo strany ministra financií Mikloša, predkladateľa nami komentovaného textu.

● ● ●

V kapitole o podnikaní sa autori zamýšľajú nad zlepšením podnikateľského prostredia, ktoré je nositeľom pozitívnych zmien. V odporúčaniach sa snažia vysvetliť aspoň vo dvoch vetách každé z nich. Medzi ne sa však sčista-jasna dostal ďalší z ideologických receptov, tentoraz bez vysvetlenia, "dokončiť privatizáciu všetkých podnikov sieťových odvetví". Pripomínam, že Lisabonská stratégia na privatizácii ako na prostriedku vonkoncom netrvá. A už vôbec nie takým spôsobom, ako sa sprivatizovali Slovenské Telekomunikácie pod kuratelou SDKÚ, ktoré boli a sú jedným zo základných sabotérov väčšej penetrácie internetu v našich domácnostiach. K tomuto argumentu sa pridáva aj Svetová banka, ktorá vo svojom promptnom komentári k tejto stratégii urobila porovnanie krajín OECD, penetrácia/cena internetu. Tu Slovensko obsadilo najhoršiu priečku. Na moju otázku panelistom, čo sa s týmto problémom bude robiť, nenašiel ani jeden z nich čas na odpoveď. Skrátka, sú tu isté tabu a okrem toho pozitívna skúsenosť s privatizáciou štátnych monopolov cudzími štátnymi monopolmi nenájde seriózneho obhajcu. Tu je ďalší dôvod neveriť nositeľskej strane a jej intenciám. Tým nespochybňujem schopnosť autorov, ktorí sa do služieb tejto strany dali, a to bez toho, aby boli jej členmi. Preto nekomentujeme tento dokument ako volebný pamflet, ale ako intelektuálny počin, ktorý by mal mať nasledovníkov.

Národná stratégia má nesporne mnoho pozitívnych postulátov a treba priznať, že obsahuje aj pár zmienok o solidarite a zlyhávaní trhu, a to hlavne v environmentálnej časti. Je však namieste obava o nedôveryhodnosti zámerov jej predkladateľov. Na úvodnej konferencii neexistovala oponentúra zo strany kritických mimovládnych, environmentálnych a sociálnych organizácii. K pripomienkovaniu dokumentu sa verejne dostala len podnikateľská a zamestnávateľská obec. Tento fakt nepredznamenáva naozaj širokú verejnú diskusiu. Možno sa čaká na moment, ktorý tiež zacitujem; "aj po jej schválení sa bude musieť vláda usilovať o čo najväčšie zahrnutie relevantnej časti spoločnosti pri jej napĺňaní, a to na princípe partnerstva a spolupráce." Týždenník Slovo sa týmito komentármi ponúkol napĺňať princíp partnerstva a spolupráce.

"The Best Of"
ideologické a propagandistické bonmoty

"V súčasnosti možno konštatovať, že Slovensko je jedným z najúspešnejších členov EÚ v napĺňaní najdôležitejšej časti Lisabonskej stratégie -- štrukturálnych reforiem. Slovenská vláda sa na ne prioritne zamerala aj napriek ich nepopulárnosti. Tento postup bol odvážny a náročný, no zároveň aj veľmi zodpovedný. Len máloktorá európska krajina sa môže pochváliť takto komplexne zreformovanou ekonomikou, čo vytvára základné predpoklady na dlhodobý a udržateľný rast. Predpokladom, aby to tak skutočne bolo, je úplné dokončenie reforiem. Slovensko sa nesmie zastaviť alebo nebodaj zísť z cesty, ktorú už dnes úspešne máme takmer za sebou."

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO