A to iba na základe udania kriminálnika, ktorý, aby sa vyhol dlhoročnému pobytu za mrežami, pustil svojej fantázii voľný priebeh. Pretože policajtov snažiacich o povýšenie je stále dostatok, našiel pozorných poslucháčov s klapkami, ktoré im asi zabraňujú logicky uvažovať.

Kupčenie s kriminálnikmi

Slovensko sa zaradilo medzi krajiny, ktoré poznajú inštitút tzv. korunného svedka. Systém je založený na tom, že keď sa rozhodne "vagabund" podozrivý z aj najzávažnejších trestných činov udávať svojich spoločníkov alebo nadriadených, môže výmenou získať beztrestnosť. Môže dostať novú identitu a za štátne peniaze začať hoci aj na inom konci sveta nový život. Dosť lákavá ponuka namiesto rokov za mrežami.

V USA a v Taliansku si takýmito svedkami pomohli v boji proti mafii, keď jeden člen klanu zradil a podrobne opísal štruktúru a fungovanie systému a pomohol ďalšími nezvratnými dôkazmi usvedčiť bossov. Títo svedkovia okrem svojich výpovedí vedeli vyšetrovateľom pomôcť získať dôkazy, ktoré potvrdili ich slová. Môže sa zdať, že práve tento inštitút pomôže slovenskej polícii v boji s organizovaným zločinom. Žiaľ, doteraz známe kauzy svedčia o tom, že naša polícia buď nemá "šťastie" na svedkov, alebo "naverbovala" zbabelcov, ktorí pre záchranu pred väzením obvinia aj vlastnú matku.

Svedok -- podvodník

Alexander Horváth je príbuzný dnes už nebohého prvého veľkého bossa košického podsvetia Róberta Holuba. Po vražde svojho chránenca a strelnom poranení, po ktorom zostal navždy pripútaný na invalidný vozík bez prostriedkov, sa rozhodol svedčiť proti Mikulášovi Černákovi. Človek, ktorého orientačný zmysel je dosť diskutabilný, dopodrobna opísal, ako mal Černák popraviť uneseného poľského podvodníka. Túto výpoveď s väčšími či menšími nezrovnalosťami opakoval ako papagáj až do pojednávania na Najvyššom súde.

Tu teatrálne zmenil svoju výpoveď a vrahom bol zrazu nebohý istý Fabián. Políciu obvinil z vydierania a Černákovi sa verejne ospravedlnil. Nie je podstatné, kedy svedok klamal. Podstatné je, že Horváth zneužil štát, ktorý mu poskytol ochranu. Na podobnej osobe zlyhal aj prípad vraždy bývalého šéfa SPP Jána Duckého. Ochrnutého Horvátha musel štát chrániť, zaplatil mu z našich daní v zahraničí operácie, o akých môže bežný občan iba snívať.

Niekde sa však stala chyba. Existujú indície, že Horváth nikdy pri tej vražde nebol. Príbeh iba počul. Preto ho nikdy nevedel vyrozprávať presne. Je to však iba teória, ktorú nebude nikdy nikto vyšetrovať. Systému korunných a chránených svedkov chýba prísnejšia kontrola a jasné pravidlá. Pred procesom by napríklad mali uspieť na detektore lži, pretože tu ide o narušenie právneho systému. Nečudo, že súdy nakoniec pri dôkaznej situácii Černáka oslobodili. Svedok typu Horvátha by neusvedčil ani deti pri krádeži žuvačiek v obchode.

Sudca na odstrel

Teraz sa služby štátu rozhodol využiť kriminálnik, ktorý robil poskoka Černákovmu bývalému spoločníkovi Milošovi Kaštanovi. V kriminálnom prostredí kolujú rôzne historky o korupcii sudcov. Šikovní advokáti vedia z vývoja procesu a dôkazov predvídať verdikt. Naznačia klientovi, že za úplatok pre sudcu to vybavia. Peniaze vložia do obálky. Následne pár minút pred pojednávaním vojdú pred klientovými očami k sudcovi do pojednávacej miestnosti. V miestnosti sa môžu spýtať iba takú vec, či dnešné pojednávanie bude. Stačí minúta, vyjdú von a klient si myslí, že korupčný sudca zobral úplatok.

V tomto prípade však svedok podozrivý z členstva v najväčšej zločineckej skupine v kauze podvodov s pohonnými látkami ponúkol oveľa pozoruhodnejší scenár. Obvinil sudcu Milana Lipovského, považovaného za jednu z najväčších kapacít na trestné právo, z prijatia dvojmiliónového úplatku od Kaštana za "správne" pridelenie dvoch sťažností ministra spravodlivosti Daniela Lipšica. Na udalosť si spomenul po dvoch rokoch. Podľa hovorcu MV SR Borisa Ažaltoviča doplatok peňazí -- 1,5 milióna korún -- mal Kaštan odovzdať za prítomnosti advokáta sudcovi "v týždni, keď senáty rozhodovali o spomínaných sťažnostiach ministra spravodlivosti". Už táto veta vyvoláva pochybnosti.

O sťažnosti totiž rozhodovali senáty s rozdielom niekoľkých mesiacov. Čiže nemôže byť reč o týždni a dvoch mesiacoch. Prvú časť úplatku mal sudca dostať v hoteli Kyjev. Na izbe mal byť on a Kaštanov advokát. Predstava, že sa sudca s povesťou spravodlivého a čestného človeka stretne s advokátom a za prítomnosti neznámej osoby (!) zoberie úplatok pol milióna korún, nie je dobrá ani do filmového prepadáku o prehnitom kapitalizme. Opis z úst kriminálnika priraďuje skúseného trestného sudcu s 31-ročnou praxou k úplnej spodine. Takto by mohol prevziať úplatok iba úplný idiot.

Celá rota podplatených

Navyše neznámy si len tak odskočil na záchod, preto vlastne ani nevidel, či sudca zobral úplatok. Iba počul slová "tak sme dohodnutí". O nezmyselnosti tejto výpovede svedčí aj dôvod úplatku. Sudca mal zabezpečiť, aby vec Kaštana prejednával senát, ktorý rozhodne v jeho prospech. A o Černákovi zasa senát, ktorý rozhodne v jeho neprospech, a tak sa vráti späť za mreže. To sa aj stalo, ale preto, že trestní sudcovia na NS SR boli pre opačný právny názor rozdelení na dva tábory. Presne 19. marca 2003 dovolací senát predsedu Karabína poslal Černáka späť za mreže a Lipovského senát rozhodoval až 7. mája.

Obe rozhodnutia padli na neverejných zasadnutiach a sú výsledkom hlasovania spolu šiestich sudcov! Boli teda podplatení všetci vrátane súčasného predsedu NS SR Karabína? Išlo o to, či právoplatne odsúdení Černák a Kaštan môžu byť podmienečne prepustení už po polovici odpykania trestu, alebo si musia odsedieť až dve tretiny. Obidvoch najskôr okresný, neskôr krajský súd prepustil na slobodu. Na základe dvoch rozdielnych verdiktov senátov NS SR vznikol právny problém, ktorým sa zaoberalo trestné kolégium.

Chaotické "udanie"

Názor Karabína, ktorý bol publikovaný ako judikát, vyhral iba o jeden hlas! Navyše sa kauzy prideľovali podľa rok dopredu schváleného rozvrhu práce a M. Lipovský nemal žiaden reálny nástroj, ako to ovplyvniť. To vie každý trestný právnik. Najzarážajúcejšie je, že podľa zdroja z NS SR svedok udáva termín prvého uplácania v čase, keď boli sťažnosti už pridelené!

Zásah polície v kancelárii sudcu bol odobrený prokurátorom, a tak bol zákonný. Nikto si však neuvedomuje, čo to pre čestného sudcu a jeho kolegov znamená. Tú hanbu a potupu už nezmyje žiadne ospravedlnenie. Zvlášť keď neexistujú presvedčivé dôkazy okrem jednej nelogickej výpovede osoby, s ktorou slušný sudca príde do styku iba v pojednávacej miestnosti, keď mu oznamuje dlhý nepodmienečný trest. A tento človek usvedčuje svojho spoločníka z prípravy vraždy. A tak ak prokurátor nakoniec po zvážení všetkých dôkazov nepodá návrh na Ústavný súd SR, vynorí sa otázka, ako bude možné svedkovi veriť i v prípade vraždy, hoci môže teoreticky hovoriť čistú pravdu.

Pandorina skrinka

Treba si uvedomiť, že už dnes večer môže hociktorý obyvateľ väzenských múrov chystať šokujúce udanie o tom, ako sudca chcel napríklad 200tisíc korún, a dostal by miernejší trest. Horliví policajti sa určite potešia. Zaujímavé však je, že keď obžalovaný v prípade najmasovejšej mafiánskej popravy v Európe obvinil prvého policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka z prijatia 20--tisícového úplatku a podrobne opísal interiér jeho bytu, nikto nevtrhol do jeho kancelárie. Neprelepil ju a neznížil tak autoritu Spišiaka. Opatrne ho vypočuli, preverili tvrdenia obžalovaného a konštatovali, že klame. Nekonal sa žiaden brífing.

V súčasnosti je však ohrozený každý slušný človek. Spoločnosť sa namiesto zavedenia kontroly a pravidiel spolieha na niekedy veľmi chabé právne vedomie a znalosti mužov zákona. A fantázia niektorých občanov za mrežami dostáva krídla. Veď komu by sa chcelo pykať za trestné činy, keď môže niečo pekné zaspievať.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO