Zvraty a vývrtky

Začiatkom septembra poveril dielenský výbor odborov niekoľkých zamestnancov SCP, aby vytvorili petičný výbor a spísali petíciu za štyri požiadavky: navýšenie hodinovej mzdy o 50 korún na hodinu, zastavenie prepúšťania robotníkov, primeraný počet pracovníkov pri strojoch ("tam, kde majú robiť traja, nech robia traja a nie jeden," písalo sa na vysvetlenie) a vyplatenie mimoriadnej mzdy 15 000 Sk -- náhradou za sľúbený, ale nevyplatený trinásty plat.

Akcia začala veľmi rýchlo naberať obrátky. Dva dni po začiatku zbierania podpisov ich už pod petíciou bolo okolo 500. Štrnásteho septembra stúpol ich počet na 700, šestnásteho to už bolo takmer 800. V nedeľu 19. ich už bolo "do tisíc". Napokon narástol celkový počet signatárov na 1200, teda asi 90% výrobných pracovníkov podniku (všetko podľa informácií členov petičného výboru).

Úspech petície i vyvolaná mediálna pozornosť spôsobila zjavnú nevôľu a zmätok v manažmente SCP, ale aj medzi predstaviteľmi Odborového zväzu Drevo, lesy, voda. V pondelok 13. septembra sa podpredseda Závodného výboru OZ Jozef Chovanec vyjadril, že nejde o oficiálnu akciu odborov, iba o "osobnú iniciatívu dvoch členov Závodného výboru." (O tom, že o petícii sa rozhodlo na zasadaní dielenských výborov, teda zjavne buď nevedel, alebo o tom "zdvorilo" pomlčal.) O deň nato vydala agentúra SITA správu, ktorá citovala predsedu ZV Milana Kelčíka, a v ktorej sa hovorilo, že odbory považujú aktivity petičného výboru za "zbytočne radikálne".

Napriek tomu sa však odbory zároveň rozhodli zvolať na utorok 14. septembra stretnutie, na ktorom sa mali za prítomnosti odborárov stretnúť "nespokojní zamestnanci" s manažmentom podniku. Ku stretnutiu však nedošlo. Respektíve, zišli sa iba predstavitelia OZ Drevo, lesy, voda so zástupcami vedenia. Tých, bez ktorých by sa žiadne diskusie ani neboli viedli -- zástupcov petičného výboru -- na stretnutie akosi zabudli pozvať. "Ja osobne som mal poobedňajšiu zmenu," hovorí o tom dnes Jozef Daniš. "Takisto robil Jozef Krnčan. Ďalší z petičného výboru o stretnutí ani nevedeli. Tých, ktorí tam boli, na stretnutie nahnali -- museli tam ísť povinne." Predsedovi predstavenstva SCP Miroslavovi Čurillovi však bolo "veľmi ľúto, že sme sa so zástupcami petičného výboru nemali možnosť stretnúť." "Oznámili sme im, že budeme ďalej rokovať a hľadať riešenie," povedal predseda predstavenstva SCP v tom istom vyjadrení pre agentúru SITA.

Dlho však manažmentu ľúto nebolo. "Riešenie" našlo už o tri dni. Bolo jednoduché ako facka. Veď to aj facka bola -- všetkých piatich členov petičného výboru vyhodili v piatok 17. septembra na dlažbu. Jediné "rokovanie" prebehlo medzi manažmentom a zástupcami OZ Drevo, lesy, voda. Telefonicky. OZ ním odobril prepustenie petičiarov. "Staré" odbory zároveň pritvrdili svoje rétoriku -- vyhodení členovia petičného výboru už nekonali len "radikálne", ale podľa podpredsedu Chovanca doslova "protiprávne".

Nečudo, že po takejto skvelej obrane zo strany odborovej organizácie sa členovia petičného výboru rozhodli založiť odbory nové. Dúfajme, že v zhode s predsavzatím zakladateľov v týchto odboroch nebudú oficiálne stoličky a zadky na tých stoličkách podstatnejšie, ako jasne vyjadrený názor drvivej väčšiny robotníkov.

Držte ústa, lebo po nich dostanete

Čím však bola vlastne výpoveď odôvodnená? Hovorí sa v nej, že členovia petičného výboru boli prepustení "z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny". Dopustili sa ho údajne tým, že "písomne nabádali zamestnancov našej spoločnosti k prípadnému porušovaniu pracovnej disciplíny formou prerušenia prác", "nabádali zamestnancov našej spoločnosti k účasti na tzv. " divokom štrajku" a takisto k "porušovaniu platnej kolektívnej zmluvy a súčasne ste predkladali našej spoločnosti ultimatívne požiadavky", čím podľa výpovede porušili zákon, "keďže platne uzavretá kolektívna zmluva je záväzná aj pre Vás."

Povšimnime si slovesá, ktoré sa vo výpovedi vyskytujú: nabádali a predkladali. Teda nie štrajkovali, nie prerušovali prácu, a už vôbec nie sabotovali či nedajbože ničili nejaké zariadenia. Podľa vedenia podniku je jednoducho "závažným porušením pracovnej disciplíny" už to, keď niekto niečo povie, alebo napíše. Za bránami SCP zrejme neplatí Ústava SR, podľa ktorej je sloboda slova základným občianskym právom. Zanechaj všetky svoje práva pred bránou, ty, ktorý vstupuješ ako zamestnanec do podniku vlastneného firmou Mondi. Lebo ak aj vonku pred fabrikou panuje svet slobody a rovnosti, za jej bránami už vládne tvrdá diktatúra, v ktorej je každé otvorenie úst "závažným porušením pracovnej disciplíny". Jozef Daniš to intuitívne vystihol, keď neskôr redaktorovi rakúskych novín Die Presse rozprával o "totalitných praktikách" manažmentu.

Ešte vtipnejšie je, že členovia petičného výboru porušili zákon, lebo "predkladali ultimatívne požiadavky" a pritom "platne uzavretá kolektívna zmluva je záväzná aj pre Vás." Chvalabohu, že vedenie SCP nie je vládou tohto štátu. Veď si len predstavte, že by sa niekto dožadoval zmeny nejakého zákona -- už by si to na základe tejto logiky šinul v želiezkach rovno do väzenia. Veď predsa "predkladal ultimatívne požiadavky" a tým sa musel automaticky dopustiť zločinu, keďže "platne schválený zákon je záväzný aj pre Vás".

Ešte raz a tentokrát už bez irónie -- autori výpovede prejavili vzácne nepochopenie pre rozdiel medzi jednostranným porušovaním pravidiel a legitímnou snahou tieto pravidlá zmeniť. Požiadavky petičného výboru isteže za rámec schválenej kolektívnej zmluvy zachádzali -- o to koniec koncov šlo, keďže s ňou neboli signatári petície neboli spokojní. To však očividne neznamená, že by túto zmluvu akýmkoľvek spôsobom porušili. Ako by to aj mohli spraviť? Dobyť sa do podnikovej pokladnice a vyplatiť si vyššie mzdy? Bolo výlučne na partnerovi, teda na vedení SCP, či požiadavky prijme a schválenú zmluvu tak de facto upraví, alebo či sa bude tváriť, že predsa zmluva bola už legitímnym spôsobom uzavretá a meniť sa nemôže.

Lenže ak by vedenie naozaj verilo, že je oprávnené zaujať tento postoj, muselo by jednoducho petičný výbor ignorovať. Ak sa skutočne domnievalo, že jediným legitímnym partnerom na rokovanie boli "staré" odbory, potom jednoducho petičiari nemohli stáť ani za zmienku. Brutálny zásah vedenia proti členom petičného výboru však poukazuje skôr na pravý opak -- že si dobre uvedomovalo, kto má skutočnú legitimitu -- vzhľadom na fakt, že pod požiadavky výboru sa podpísalo vyše 90% zamestnancov výrobnej sféry. Zmluva-nezmluva, odbory-neodbory, ak sa ukáže, že 90% ľudí je nespokojných, niečo nebude celkom v poriadku. Tu už sotva pomôžu právnické kľučky. Nespokojnosť treba buď utíšiť -- alebo potlačiť. Vedenie sa zjavne rozhodlo pre tú druhú cestu.

Mlčať je zlato?!

Predsedovi petičného výboru Jozefovi Danišovi na dôvažok výpoveď zdôvodnili ešte ďalšími dvoma bodmi -- že totiž poskytol "ničím nepodložené, zavádzajúce a klamlivé informácie o našej spoločnosti ako Vašom zamestnávateľovi" agentúre SITA a že podobne "redaktor v priamom vysielaní rádia TWIST dňa 12.9.2004 na základe Vami poskytnutých informácií verbálne oznámil širokej verejnosti ničím nepodložené,zavádzajúce a klamlivé informácie o našej spoločnosti,t.j. o Vašom zamestnávateľovi". Onými klamlivými informáciami malo byť, že "mzdy v našej spoločnosti sú podhodnotené a pohybujú sa okolo 12 000 až 13 000 Sk mesačne," hoci podľa výpovede "skutočnosť je taká, že priemerná mzda v našej spoločnosti za rok 2003 bola 21 400/mesiac".

Ponechajme opäť bokom fakt, že aj keby si Jozef Daniš vymýšľal, až by sa hory zelenali, nedopustil by sa tým nijakého priestupku ani zločinu. Lenže on si zrejme nevymýšľal vôbec: "Takto som to nepovedal. To oni si to potom zostrihali. Ja som im len povedal, že niektorí výrobní zamestnanci zarábajú aj s príplatkami 12 až 13 tisíc -- v čistom," tvrdí Daniš. Ak je to tak, potom prvú chybu urobila agentúra, ktorá odstránila obe podmieňujúce slovíčka.

No ešte aj tak sa v správach médií nehovorilo o priemerných platoch. Tie do diskusie vniesla až výpoveď a následne aj mediálne vyjadrenia hovorcu SCP Mateja Hlôšku. (Zaujímavé na tom je, že ak si prezrieme aj opakované vyjadrenia jednej i druhej strany, noví odborári nikdy nespomínajú priemerné mzdy a naopak manažment o nich hovorí zásadne.) Ak by bol SCP prejavil čo len minimum pochopenia pre petičnú akciu, mohol si samozrejme u Daniša overiť, čo do médií v skutočnosti povedal -- a prípadne ho len tak, v rámci dobrých medziľudských vzťahov pekne poprosiť, aby urobil vedeniu po vôli a domáhal sa tlačovej opravy (lebo nútiť ho do niečoho takého rozhodne nemohlo). Podniku sa však zrejme takýto postup zdal príliš namáhavý -- bolo jednoduchšie prosto človeka vyhodiť na dlažbu. Zvlášť, ak bol ten človek nepríjemnou blchou v kožuchu.

Vedenie si protirečí

Aká je vlastne pravda o platoch v SCP? Ako vieme, podľa Jozefa Daniša sa čisté robotnícke platy pohybujú okolo 12 -- 13 000 korún; zato vedenie udáva cifry o (hrubej?) mzde od 21 000 vyššie. Oboje pravda byť nemôže... alebo áno?

"To je podľa mňa to, čo tejto spoločnosti chýba najviac. Rešpekt k faktom, ktoré by mali tvoriť spoločný prienik všetkých rozumných názorov... Politické presvedčenie môže ovplyvniť môj názor, či zamestnanci majú alebo nemajú právo na štrajk, a či preto môžu alebo nemôžu prísť o prácu. Ale bez ohľadu na politické presvedčenie, informácie typu koľko zamestnancov má podnik, koľkí podpísali petíciu, koľkí boli prepustení, to sú fakty, ktoré by mal uznať každý," napísal v reakcii na podobné rozpory jeden z čitateľov hej rup!. Lenže ono to s tými faktami nie je až také jednoduché.

Povšimnime si najprv, že manažment to s tými dvadsaťtisícovými platmi nemyslí celkom vážne. Aspoň nie vždy. V náčrte listu o konflikte z dielne vedenia sa totiž okrem iného píše:

"Na Predstavenstvo a Dozornú radu spoločnosti sa v polovici septembra obrátilo niekoľko zamestnancov s rôznymi požiadavkami, medzi nimi výzvou na obrovské zvýšenie hodinovej mzdy vo výške 50-100%, jednorázovú platbu rovnajúcu sa ďalšiemu mesačnému platu, úplné zastavenie prepúšťania a záväzok prijať naspäť už prepustených zamestnancov."

Požiadavky petície však boli konkrétne: navýšenie tarifnej mzdy od: 1. 1. 2005 o 50 Sk.- na hodinu v každej tarifnej triede a vyplatenie mimoriadnej mzdy vo výške 15.000 Sk.- do 1. 12. 2004. Ak sa teda vo vyjadrení samotnej spoločnosti označuje vyplatenie mimoriadnej mzdy vo výške 15.000 Sk.- do 1. 12. 2004 za jednorázovú platbu rovnajúcu sa ďalšiemu mesačnému platu, potom tento plať nemôže byť zároveň vyšší ako 21 000 Sk. A ak je zvýšenie o 50 korún zvýšením hodinovej mzdy o 50-100%, potom sa mesačná mzda pohybuje na úrovni 7500 -- 15 000 Sk, a priemerná mzda musí ležať niekde medzi -- možno dokonca na úrovni okolo 12 000 Sk. Pochopiteľne, manažment SCP môže tvrdiť, že smerodajná je mzda až po pripočítaní všetkých príplatkov. No v tom prípade sa zase nemôže rozhorčovať nad zvýšením o 50-100%, pretože po zarátaní všetkých príplatkov o takéto vysoké zvýšenie nepôjde.

Klamstvá, lži a...

Ďalej -- ako sme už spomenuli, kým noví odborári hovoria o mzdách výrobných pracovníkov, manažment spomína zásadne takmer vždy len mzdy priemerné. Lenže -- priemerné podnikové mzdy nezahŕňajú iba zamestnancov kategórie "R", teda robotníkov. Odmyslime si najprv približne dvesto zamestnancov so zmluvnými platmi -- top manažment, špičkových špecialistov atď. -- ktorých vedenie do svojich výpočtov nezahŕňa. Zostane nám drvivá väčšina zamestnancov, ktorí sú rozdelení do desiatich platových tried (od tretej do dvanástej.) Do kategórie "R" však patrí iba prvých osem z týchto tried, teda tretia až desiata. "Priemerná mzda", ktorou sa oháňa manažment, preto zahŕňa aj nevýrobných pracovníkov v dvoch najvyšších platových triedach -- ktorí svojimi príjmami pochopiteľne tlačia celý priemer nahor.

To však ešte nie je všetko. Ak totiž podložíme oných osem "výrobných" tarifných tried pod drobnohľad, objaví sa nám pred očami jeden čudesný tvor, ktorý má síce klepetá, ale zároveň aj plutvy a šupiny. Ryba, rak -- alebo ani jedno, ani druhé?

"Oni totiž preradili majstrov z kategórie THP -- technicko-hospodárski pracovníci -- do kategórie R," hovorí Jozef Daniš. "To ani nikto nevedel, iba sa zrazu volali predáci a zrazu boli akože robotníci." Majstri-predáci tvoria tarifnú triedu číslo desať. Platy im, pochopiteľne, aj po formálnom preradení do kategórie "R" zostali. Priemerná mzda tak samozrejme poskočila nahor -- aj napriek tomu, že na realite nízkych zárobkov robotníkov sa nezmenilo vôbec nič. Nenadarmo sa hovorí, že existujú klamstvá, lži -- a štatistika. Mimochodom, veľmi podobným spôsobom si vylepšuje aj ministerstvo práce a sociálnych vecí údaje o nezamestnanosti -- stačí, aby vyradilo z evidencie ľudí na rekvalifikačných kurzoch, a hneď sa máme na Slovensku lepšie. Pri zmienke o tejto šikovej metóde Jozef Daniš začne živo prikyvovať: "Ja som to povedal, ako Kaník!"

Dá sa v tejto situácii povedať niečo o skutočných zárobkoch robotníkov SCP? Áno -- vďaka interným materiálom podniku, ktoré sa nám podarilo získať. Realita je nasledovná. Priemerný základný plat drvivej väčšiny robotníkov (tried 3. -- 8.) je 12 030 Sk. S rôznymi príplatkami, ale bez prémií, dosahovala táto mzda 14 204 korún.

Po zarátaní dvoch najvyšších tarifných tried v kategórii "R" (jednak špičkových pracovníkov, jednak premenovaných majstrov) vychádza táto mzda priemerne na 17 221. (Nedávno, už po petičnej akcii, sa mzdy zvýšili približne o 4%, ale to na podstate veci nič nemení.) Nuž a ak odrátame dane a odvody, dostaneme zaujímavý výsledok: približne 12 000 Sk. Presne tak, ako o tom hovoril Jozef Daniš.

Aby sme si vzali konkrétny príklad -- na výplatnej páske predsedu nových odborov Jozefa Krnčana za august 2004 je po zarátaní všetkých príplatkov hrubá mzda 18 388 slovenských korún. Jozef Krnčan sa pritom nachádza v platovej triede číslo 7. Podľa údajov samotného SCP (z materiálu pripraveného na "Deň novinárov" 17. decembra 2004) bola priemerná tarifná trieda v podniku 6,8. Inými slovami to znamená, že priemerný zamestnanec bol na tom o niečo horšie, ako v tomto príklade, a to aj po pričítaní všetkých možných príplatkov za soboty, nedele, nočné smeny atď. Žiadnych 21 400 Sk, ako to stálo vo výpovedí, a už vôbec nie 22 931, ako je to napísané v práve spomenutom materiáli SCP. Pripomeňme pritom ešte raz, že ešte aj tento údaj je skreslený zamestnancami nevýrobnej sféry a že priemerný robotník zarábal podstatne menej.

SCP navyše podľa všetkého zarátava do svojich údajov aj sumu odmien, ktoré v skutočnosti nevyplatil -- zamestnanci ich napokon dostali až po petičnej akcii -- možno? zrejme? aj vďaka nej.

A tak sme teda dospeli k prekvapivému záveru, že obe strany vlastne môžu hovoriť pravdu -- až na to, že každá hovorí o niečom úplne inom. Ak Jozef Daniš spomínal čisté platy robotníkov vo výške 12 -- 13 000 korún, žiadne "ničím nepodložené, zavádzajúce a klamlivé informácie" nevydával. Na druhej strane ak vedenie SCP hovorí o hrubej, priemernej mzde všetkých zamestnancov a zarátava aj spočiatku nevyplácané odmeny, nie je vylúčené, že túto cifru dotlačí až do výšky 23 000.

Je zjavné, prečo keď manažment SCP počul hovoriť Jozefa Daniša o voze, pustil sa do rečí o koze. Hrá totiž na závisť -- spolieha sa, že frustrovaná slovenská verejnosť sa od petičiarov s "vyššími ako bratislavskými platmi" zhnusene odvráti. Faktom však zostávajú dve veci: po prvé, Daniš do médií neklamal, a po druhé, rodina priemerného robotníka SCP má z tohto zamestnania čistý príjem 12 -- 13 000 korún mesačne.

Neznalosť neospravedlňuje

Ako už vieme, po prepustení členov petičného výboru sa zišla skupina zamestnancov (bolo ich 59) na ustanovujúcej schôdzi nových odborov. Vedeniu SCP odovzdali starostlivo spísanú zápisnicu -- a vedenie SCP starostlivo všetkých na zápisnici uvedených okamžite prepustilo. Tentoraz sa však už nedopustilo tej istej chyby ako prvýkrát. Žiadne veľkohubé vyhlásenia o "porušovaní pracovnej disciplíny". Tentoraz boli noví odborári prepustení z prostých "dôvodov racionalizácie". Že boli všetci štrnásti členmi rôznych odborových komisií a teda menovite uvedení na zápisnici, ktorú odbory odovzdali vedeniu podniku? No ale teda! To je náhodička! Vedenie o tom vôbec, ale vôbec nič netušilo. Aspoň tak sa zdá z vyhlásení pána Mateja Hlôšku, hovorcu podniku: "Naša spoločnosť nezhromažďuje údaje o angažovanosti zamestnancov v odboroch. Preto sa nevie vyjadriť k otázke, či prepustení boli členmi odborovej organizácie Papier,". Vzhľadom na neskoršie obvinenia, že pri jednom z protestných zhromaždení fotografovali účastníkov spoza okien spoločnosti a že SCP odkúpilo od TASR jej vlastné fotografie z iného, pôsobia slová o "nezhromažďovaní údajov" iste veľmi dôveryhodne.

Asi pre túto svoju neznalosť o angažovaní sa v nových odboroch sa manažment SCP dopustil porušenia zákona, keď prepustenie onej štrnástky neprejednal s príslušnou odborovou organizáciou. Tou samozrejme neboli "staré" odbory Drevo, lesy, voda, ale samotná nová Základná odborová organizácia Papier. Mohli by sme si myslieť, že ak je niekto uvedený ako člen povedzme revíznej komisie na zakladajúcej schôdzi odborového zväzu, potom by človeku s vysokoškolským diplomom (predpokladajme, že viacerí členovia manažmentu SCP sa ním pýšia) mohlo byť pomerne jasné, že asi bude aj členom oného odborového zväzu -- a teda podľa zákona je nutné jeho prepustenie s týmto OZ aj prejednať. Ale čo tam po diplome -- jasné by to malo byť vlastne každému, kto vie aspoň čítať a písať. Žeby sa ani taký v manažmente SCP nenašiel...?

Pomýlená racionalizácia

Hovorca spoločnosti vo svojom vyjadrení k prepúšťaniu ďalej uviedol, že "Spoločnosť Neusiedler SCP a.s. Ružomberok zamestnáva vyše 2000 pracovníkov. Prepúšťanie pracovníkov je v súlade s plánom racionalizácie, nejde teda o nejaké náhle, účelové prepúšťanie." Ako sa to vlastne teda s tou racionalizáciou má?

Prvá vec, ktorá v tejto súvislosti udrie do očí, je fakt, že nikto vlastne nevie či nechce povedať, koľko presne má podnik zamestnancov. Podľa internetovej stránky celej skupiny Mondi pracuje v ružomberskom podniku 2,347 ľudí. Stránka samotnej ružomberskej SCP vo svojej slovenskej verzii už natoľko presná nie je -- uvádza len, že v podniku je zamestnancov "viac než 2300". V anglickej verzii dokonca píše už len "viac než 2000" (stav všetkých stránok k 29. 12. 2004). Vedenie podniku naproti tomu uvádza počet 2200 zamestnancov.

Interné podnikové materiály, ktoré sa nám podarilo získať, poskytujú na druhej strane trocha odlišný obraz. V roku 2002 malo byť podľa nich v podniku zamestnaných 2788 ľudí, čo sa malo v ďalšom roku znížiť na 2650 zamestnancov a na tejto úrovni mala už zamestnanosť podľa predpokladov zotrvať aj nasledujúce tri roky. No už v roku 2004 pracovalo v SCP a dcérskych spoločnostiach iba 2300 ľudí.

To by sa síce zhodovalo s (niektorými) oficiálnymi údajmi podniku -- no rozhodne sa to nezhoduje s nasledujúcim tlačovým vyhlásením, ktoré vydala Európska investičná banka v roku 2003, keď padlo rozhodnutie požičať vtedajšiemu Neusiedleru SCP 64 miliónov eur, teda vyše dva a pol miliardy korún na zvýšenie výroby. Vo vyhlásení sa totiž hovorí:

"Projekt bude mať výrazný priamy i nepriamy dosah na zamestnanosť. Stabilizuje približne 2800 pracovných miest v existujúcej továrni a prispeje k udržaniu existujúcej zamestnanosti v dodávkach a manipulácii s drevom. Tento fakt je zvlášť významný vzhľadom na skutočnosť, že na Slovensku je vysoká miera nezamestnanosti okolo 18%."

Zaujímavé tiež je, že veľmi podobne, i keď nie v konkrétnych číslach, sa po svojej návšteve v SCP vyjadril vo februári 2004 aj slovenský premiér Mikuláš Dzurinda. V odpovedi na otázku o svojich dojmoch vtedy doslova povedal:

"...ako mi povedali manažéri, v zásade pred niekoľkými rokmi boli postavení pred problém, či povedzme si ušetriť investície, ale dramatickým spôsobom znížiť zamestnanosť alebo výrazným spôsobom investovať, zvýšiť objemy a tým pádom udržať aj zamestnanosť. Som rád, že sa rozhodli pre tú druhú cestu, lebo pre región, pre Ružomberok a okolitý región myslím si, že je veľmi dobrým momentom to, že sa tu zamestnávajú tisíce ľudí s veľmi slušnou priemernou mzdou."

Z uvedeného vyplýva niekoľko vecí. Keďže pokles zamestnanosti takmer o pätinu -- z 2800 na 2300-2200 -- a pripravované ďalšie znižovanie stavu ťažko možno pokladať za stabilizáciu, niekto niekomu nepovedal pravdu. Alebo slovníkom SCP, poskytol "ničím nepodložené, zavádzajúce a klamlivé informácie". Buď zavádzala Európska investičná banka verejnosť -- ak v skutočnosti nemala dôvod tvrdiť, že nová investícia udrží zamestnanosť. Alebo zavádzalo vedenie SCP Európsku investičnú banku, ak ju v tomto zmysle informovalo. Buď zavádzali premiéra Dzurindu manažéri podniku, keď mu tvrdili, že si zvolili "druhú cestu" investícií udržiavajúcich zamestnanosť. Alebo zavádzal premiér Dzurinda slovenskú verejnosť, ak si bol vedomý, že toto "udržiavanie" znamená v skutočnosti, že o prácu príde takmer 20% zamestnancov.

Na druhej strane, ak sa ľudia podpísaní pod petíciou domáhali, aby sa skoncovalo s prepúšťaním a aby prepustení dostali svoju prácu nazad, potom ich "ultimatívne požiadavky" neboli ničím iným, len volaním po naplnení slov Európskej investičnej banky a Mikuláša Dzurindu. Fakticky by sme ich mohli pokladať za spôsob, akým by si ten, kto vypustil do sveta zavádzajúce informácie, mohol narýchlo zachrániť tvár.

Čo na to všetko vedenie podniku? Podľa toho, čo sme sa dozvedeli od dobre informovaného zdroja, vedenie SCP tvrdí, že sa k nijakému udržaniu zamestnanosti nezaviazalo. Že prepúšťať musí a bude, v záujme "konkurencieschopnosti", a žiadne záväzky týkajúce sa stabilizácie zamestnanosti na nejakej konkrétnej úrovni ani v budúcnosti nevydá. Z toho vyplýva tretie poučenie. Ak je účelom prílivu zahraničných investícií na Slovensko, o ktorý sa Dzurindova vláda tak usiluje, zmodernizovať existujúci slovenský priemysel, potom niet nijakého dôvodu sa domnievať, že tieto investície pomôžu zvýšiť zamestnanosť. Modernizácia toho druhu, ktorý podľa všetkého prebieha v SCP, znamená totiž predovšetkým investície do nových zariadení, ktoré "šetria" pracovnú silu -- a dávajú jej tak iste lákavú možnosť oddýchnuť si od práce na kaníkovskej podpore. Mimochodom, presne tak, ako sa to predpokladá v odbornej literatúre, v ktorej sa už od začiatku "transformácie" píše o nejednoznačnom dopade odpredaja podnikov do zahraničia na zamestnanosť. V konečnom dôsledku majú teda zahraničné investície často presne opačný dopad, než je ich oficiálne zdôvodnenie. Zvýšenú istotu pre bežných obyvateľov neprinesú. Zato nepochybne otvárajú nové možnosti vyťažiť zisk.

Nové odbory

Fakt, že prepustení členovia petičného výboru sa nevzdali a stali sa hybnou silou novej odborovej organizácie, im slúži nesmierne ku cti. Málokto si to asi na Slovensku uvedomuje, ale takto zdola, z iniciatívy tých, ktorí niesli kožu na trh, kedysi odborové hnutie vznikalo. Tam, kde bolo na dlhý čas potlačené či pohltené štátom, ako to bývalo na Slovensku, sa takto musí aj nanovo zrodiť.

Pôrod to nie je ľahký. Manažment SCP sa podľa našich informácií snaží nových odborárov čo najviac izolovať. " Niektorí zamestnanci nás informovali o rozhovoroch s nadriadenými s obsahom: "Neangažujte sa v nových odboroch. Môžete byť zato prepustený. Každý si je strojcom svojho šťastia, rozhodnite sa, ja vás do ničoho netlačím," napísal Jozef Krnčan v otvorenom liste prezidentovi spoločnosti Ottovi Pichlerovi. Iste aj títo prepustení by samozrejme prišli o prácu len z "racionalizačných" dôvodov...

Vedenie SCP sa verejnosti snaží tiež vykresliť nových odborárov ako "skupinku jednotlivcov", ktorí nikoho nezastupujú a svojou činnosťou liečia neúspešné ambície. Trocha tomu však protirečí napríklad fakt, že Jozefovi Krnčanovi, podpredsedovi petičného výboru a predsedovi nových odborov, ponúkli jeho miesto naspäť. "My si vás vážime, pán Krnčan," povedali mu údajne, "vezmite späť svoju účasť na petícii, odíďte z nových odborov, a my pre vás to miesto držíme." "Ale iba mne," dodáva predseda, "ostatným nie. O tých nemajú záujem." A prečo ste to teda nevzali? Jozef Krnčan sa zarazí, ba až zamračí: "No veď a ako by som to mohol? Ako by som sa im potom mohol pozrieť do očí? Tak buď všetci, alebo nikto!" Človeku až mráz prejde po chrbte, keď si uvedomí, že tu je v prítomnosti naozajstnej, nefalšovanej solidarity, tej človečiny, ktorá sa už údajne na Slovensku tak dávno nenosí.

Manažment SCP si však od vyhodenia jednej i druhej skupiny odborárov robí z novej Základnej odborovej organizácie Papier dobrý deň. Po protestnom zhromaždení z 8. novembra, na ktorom sa zúčastnilo okolo dvesto ľudí, vedenie naznačilo, že je ochotné na ústupky. Prerušilo totiž rokovanie so "starými" odbormi o kolektívnej zmluve, čím akoby sa urobil prvý krok k uznaniu, že v podniku teraz pôsobia dve odborové organizácie. Hovorca Matej Hlôška do médií o novej ZOO Papier povedal, že "my si ju nemôžeme dovoliť ignorovať, lebo by sme porušili zákon". Pre regionálny týždenník Liptov sa ešte ďalej vyjadril, že keď prišla "akceptovaľná výzva na rokovanie", vedenie Neusiedler SCP prerušilo rokovanie so "starými" odbormi, "čím podľa neho dostatočne potvrdilo svoj nezaujatý postoj k novým odborom".

Veľmi skoro sa však ukázalo, že ide len o PR stratégiu určenú médiám. Už dva dni po Hlôškovom vyjadrení, že Papier nemožno ignorovať, totiž v podniku začal kolovať list adresovaný Jozefovi Krnčanovi, v ktorom prezident spoločnosti Otto Pichler napísal, že "Neusiedler SCP, a. s. nie je v pozícii, aby akceptoval Základnú odborovú organizáciu Papier ako oficiálneho zástupcu našich zamestnancov, keďže základná odborová organizácia Papier doteraz nepreukázala, že ich naozaj zastupuje a kto zastupuje Základnú odborovú organizáciu Papier. Toto som Vám vysvetlil už 2. 11. 2004, keď sme sa náhodou stretli."

Riadne zvolení zástupcovia pracujúcich o týždeň nato dostali aj list od slovutnej advokátskej kancelárie Čechová Rakovský. V liste stálo: "Vaše čestné vyhlásenie ... nepreukazuje dostatočne, že ZO Papier je zástupca zamestnancov môjho klienta. Navyše, z dokumentácie, ktorú ste predložili môjmu klientovi nie je zrejmé, kto sú osoby, oprávnené zastupovať ZO Papier voči môjmu klientovi (formálne komunikovať s mojím klientom) a že príslušné osoby boli riadne zvolené do ich funkcií v rámci ZO Papier. To znamená, že Vaše čestné vyhlásenie je prostriedok s veľmi nízkou dôkaznou hodnotou, a preto môže byť považované len za Vašu súkromnú iniciatívu a nie za oficiálny dokument." Popis: JUDr. Boris Bohunský, advokát.

Napriek registrácii ministerstvom vnútra SR a prideleniu IČO Štatistickým úradom SR teda SCP nové odbory uznať odmieta. Ako je to možné? Ponechajme bokom, že manažment má k dispozícii zápisnicu z ustanovujúcej schôdze, v ktorej je čierne na bielom napísané, ktoré osoby "sú oprávnené zastupovať ZO Papier". Manažment SCP sa zjavne domnieva, že hoci Papier oficiálne existuje ako odborová organizácia, dokým nepredloží dôkaz, že medzi jeho členmi sú aj zamestnanci SCP, môže sa k nemu správať asi tak, ako ku Zväzu záhradkárov. To značí -- nech sa páči, my nepopierame, že existujete. Ale nemáme s vami prečo rokovať. Veď nevieme nič o tom, že by medzi vami boli naši zamestnanci....

Ako sa domnieva Jozef Daniš, vedenie sa zrejme domáha menného zoznamu -- ktorý pochopiteľne po predchádzajúcich skúsenostiach s prepúšťaním nemá chuť predkladať. Podobnú skúsenosť s SCP má aj istý právnik spolupracujúci s ružomberským občianskym združením Ovzdušie. "Presne toto -- stále sa len cheli vidieť mená. Nakoniec sme mimo Ružomberka spísali notársku zápisnicu, notár overil, že OZ má stopäťdesiat členov, a bolo. Žiadne mená sme im nedali." Možno podobný nápad stojí za úvahu aj pre Papier...

Noví odborári sa napriek neutešenej situácii -- sú po prepustení poväčšine stále nezamestnaní -- nevzdávajú. Vydávajú vlastné noviny. Podpredseda Daniš sa v októbri zúčastnil na Európskom sociálnom fóre v Londýne. Prehovoril tam o situácii v Ružomberku a získal viacero cenných medzinárodných kontaktov. Zvlášť dobre vychádza s belgickými radikálnymi kresťanskými odbormi -- a vďaka tomu sa Papier stal ako pozorovateľ členom Nezávislých kresťanských odborov Slovenska. Ťažko povedať, či to bol ten najšťastnejší krok. V každom prípade priťahuje nová odborová organizácia pozornosť mnohých aktivistov, od anarchistov, trockistov, komunistov, "nezaradenú" ľavicu až po spomínaných kresťanov.

"My nemôžeme s Krnčanom a Danišom rokovať, lebo nám udreli do zubov, a ešte nás to bolí," odkázal riaditeľ Pichler po prezidentovi kresťanských odborov organizátorom petície. Nuž, aj to je pohľad na vec. Pohľad z peknej kancelárie. Z bytov, v ktorých viacčlenné rodiny žijú po prepustení petičiarov z jedného platu, sa to, kto komu dal do zubov, javí trocha inak.

V čom je význam Ružomberka?

Na Slovensku, kde sa cez rozprašovače médií usilovne šíri jedovatá atmosféra sebectva, by prvá reakcia mnohých na ružomberský konflikt mohla znieť -- "a čo nás to má zaujímať, že chcú vyššie platy?!" Dúfajme, že naša krajina nie je ešte tak mravne vyprahnutá, aby toto bola reakcia väčšinová. No aj tým, ktorí už pomaly zabúdajú na význam slova vzájomnosť, sú v skutočnosti činy Ružomberčanov na prospech.

Úsilie nových odborárov totiž dáva príklad pre ostatným zle plateným: "Takto sa to robí!" Ak chcete lepšie žiť, nečakajte na dobrú vôľu štátu či podnikateľov. Nespoliehajte sa na niečiu dobročinnosť. Chyťte veci do vlastných rúk. Môžete sa spoľahnúť len sami na seba -- veď takto nás to konečne už pätnásť rokov učia -- ale, a to je ten háčik, spoliehajte sa sami na seba spoločne.

Druhým, nesmierne významným faktom je, s kým to vlastne došlo v Ružomberku ku konfliktu. Organizátori petície a neskorší noví odborári si možno ani celkom neuvedomili plné dôsledky toho, do čoho sa púšťajú. No faktom je, že sa dali do boja proti nadnárodnému gigantu, proti "zahraničnej investícii", proti opache, ktorá rozprestiera svoje údy od Juhoafrickej republiky cez Britániu po Rakúsko a Slovensko. Opacha sa presne podľa svojich rozmerov aj zachovala -- pokúsila sa okamžite červíčka-pracujúceho rozmliaždiť. Závistlivci, na ktorých hrá vedenie SCP svojimi slovami o skvelých platoch v podniku, by si mali uvedomiť, že tu nejde o nejakých rozmaznancov-nenažrancov, ktorým nestačí ich blahobyt, ale o súboj Dávida s Goliášom. A v takomto súboji slušný človek nebýva na strane Goliáša.

No a práve v tom, že sa zamestnanci SCP tejto ozruty nezľakli, ani keď po nich švacla chvostom, spočíva ďalší dôležitý význam akcie. Noví odborári sú totiž týmto činom priekopníkmi prakticky v medzinárodnom meradle. Ukazujú totiž, že to ide, že sa to dá. Že aj vo veku "globalizácie", keď neustále počúvame, ako sa nadnárodnému kapitálu nedá brániť, ako každá vláda sveta musí len poslušne prikyvovať a plniť jeho želania, sa zrazu nájde skupina ľudí, ktorí názorne ukazujú, že to tak byť nemusí a že si urobia po svojom -- a že sa nájde na tomto našom maličkom Slovensku.

Snahy odborárov z SCP sú inými slovami skvelým príkladom "globalizácie zdola". Globalizácia sa obyčajne chápe ako dej, pri ktorom sliedia nadnárodné spoločnosti po krajinách s tou najlacnejšou a najmenej organizovanej pracovnou silou, aby do nich mohli uniknúť z krajín s vysokými sociálnymi štandardmi. Tým pochopiteľne tieto vysoké štandardy podkopávajú, keďže v dôsledku úniku kapitálu sa vlády snažia tieto štandardy v mene "konkurencieschopnosti" odbúrať aj vo "vyspelých" krajinách. To sa nazýva "pretekmi ku dnu". Takáto globalizácia, korporačná globalizácia, či globalizácia kapitálu by v konečnom dôsledku nutne musela znamenať, že tie úplne najhoršie podmienky sa postupne rozšíria na celý svet.

Ružomberčania tento proces obrátili naruby -- alebo, lepšie povedané, z hlavy na nohy. Namiesto toho, aby sa smerovalo k najhoršiemu možnému menovateľu, celú vec otočili. Povšimli si platy vo fabrikách tej istej spoločnosti v iných krajinách sveta -- a opýtali sa, prečo by oni mali dostávať tretinové platy? Inými slovami, začali sa dožadovať, aby sa po svete šírili nie nízke mzdy a kruté zaobchádzanie so zamestnancami, ale práve naopak. Nevedomky sa tak stali súčasťou hnutia za "globalizáciu zdola", globalizáciu spravodlivosti.

Ružomberský zápas je dôkazom, že ľudská vzájomnosť na Slovensku ešte celkom nevyhynula, že nie je len príležitosťou na televízne PR akcie rôznych "nadácií", a že heslo "jeden za všetkých -- všetci za jedného!" nepatrí len do sveta románov o mušketieroch. Držme im palce. Držme si palce.

Autor je správcom stránky hej rup! a členom Združenia sociálnej sebaobrany. Ďakuje za cenné informácie Jozefovi Danišovi, Jozefovi Krnčanovi a nemenovaným zamestnancom Mondi Business Paper SCP Ružomberok.