Neúmerné vzájomné podceňovanie

Od vylodenia v Normandii v lete 1944 zaznamenávali Spojenci na Západe predovšetkým úspechy. Mali čerstvé sily, prevahu vo vojenskej technike (najmä v letectve a tankoch) a zdalo sa, že nemecký odpor je čoraz slabší. Podľa Eisenhowerovho životopisca britský maršal Montgomery ponúkol americkému generálovi stávku o päť libier, že vojna sa ukončí do Vianoc 1944. 15. decembra 1944 mu poslal list, kde ho o oných päť libier upomínal. Toto by sa mohlo ešte považovať za žart, no v posolstve vojakom, ktoré tiež pochádzalo z tejto doby, tvrdil, že nepriateľ na všetkých frontoch už môže viesť iba obranné boje a že je natoľko oslabený, že ďalej neprichádza do úvahy žiadna jeho ofenzíva.

Lenže už 16. decembra 1944 podnikli Nemci útok v oblasti pohoria Ardenny. Spojenecké vojská boli v tomto regióne slabšie, pretože ich velitelia chceli na Nemecko zaútočiť v iných oblastiach a zároveň ani nepredpokladali nemecký útok. Akosi zabudli na rok 1940, keď Hitler práve v tejto oblasti podnikol prekvapujúci útok, ktorý viedol k porážke francúzskej armády.

Pred nemeckým útokom katastrofálne zlyhala spojenecká spravodajská služba, ktorá nedokázala zaznamenať prípravu nacistickej ofenzívy. Spojeneckí velitelia mali okrem toho štyri dôvody, aby si mysleli, že nacisti nezaútočia. Po prvé, preceňovali nepochybný pomer síl vo svoj prospech. Po druhé, domnievali sa, že pokiaľ bude trvať spojenecká ofenzíva, Nemci sa obmedzia na obranné opatrenia. Po tretie, domnievali sa, že nacisti by začali s protiútokom možno až vtedy, ak by spojenecká ofenzíva smerovala na priemyselnú oblasť Porúria. Napokon, Hitler povolal z dôchodku do činnej služby maršala Runstedta, ktorého poveril velením nemeckých vojsk na Západe. Tento maršal bol známy svojím konzervatívnym vojenským myslením.

V skutočnosti nechcel mať spomínaný maršal s ofenzívou nič spoločné. Pôvodcom zámeru operácie bol sám Adolf Hitler. "Führer" však zabudol na rozhodujúcu okolnosť, v roku 1940 vojna prebiehala iba na Západe. Hoci svojím útokom Spojencov šokujúco prekvapil, nemal už toľko síl a prostriedkov, aby ofenzívu mohol zavŕšiť.

Otto Skorzeny znova v akcii

Meno Otto Skorzeny sa stalo všeobecne známym, keď sa odvážnou operáciou zmocnil talianskeho "Duceho" Mussoliniho, ktorý bol internovaný v horskom hoteli v Alpách. Jeho oddiel bol oblečený do amerických uniforiem a dopravoval sa v džípoch. Mal za úlohu strihať telefónne a telegrafné vedenie, meniť smerovky a tabule s názvami obcí a aj inými prostriedkami vyvolávať v spojeneckých jednotkách zmätok. Mali úspech. Väčšina sa vrátila na Nemcami kontrolované územie, no zopár zajatcov, ktorý sa dostali do amerických rúk, vyvolalo plánovaný zmätok. Často sa potom stalo, že americké hliadky nedokázali identifikovať "svojich", a preto prišiel rozkaz na istý čas zastaviť všetku vojenskú dopravu. Navyše zajatci vypovedali, že okrem iného mali tiež za úlohu zavraždiť generála Eisenhowera. Rozšírili sa fámy, ktoré vyvolali paniku dokonca aj na spojeneckom veliteľstve, ktoré vtedy sídlilo v Paríži.

Realizácia nemeckého plánu

Hitlerov plán ofenzívy bol ambiciózny: Nemci mali obkľúčiť spojenecké vojská, odrezať ich od zásobovacích línií, a tak Američanov a Britov donútiť, aby sa prinajmenšom stiahli zo západnej Európy a možno aj začali rokovať s nacistami o separátnom mieri. Darmo nemecké velenia upozorňovalo Hitlera, že na takéto ambiciózne ciele už nemá dostatok výzbroje a vojakov. Navrhovali skromnejší variant -- obkľúčiť spojenecké vojská smerujúce k nemeckému mestu Aachen. Hitler (ako vždy) tvrdohlavo zotrvával na svojom pláne.

Nemci sa snažili maximálne utajiť prípravy na ofenzívu. Malo to pre nich kladný i záporný dosah. Už sme spomínali, že sa im podarilo prekvapiť Spojencov, no zároveň utajovanie spôsobilo, že mnohí nemeckí velitelia boli oboznámení s plánmi útoku príliš neskoro a nedokázali v žiaducej miere prispôsobiť Hitlerove príkazy miestnym podmienkam.

Ukázali sa aj ďalšie negatíva. Nemci nemali dostatok streliva a najmä im chýbala motorová nafta. Lenže o týchto problémoch vedeli predovšetkým velitelia, radoví vojaci zväčša ešte verili v Hitlerovu vojenskú genialitu a neuvedomovali si, že idú do boja, ktorého konečný výsledok nemohol dopadnúť v ich prospech. Rozhodnúť však mala iná okolnosť, nacisti nemohli nakoniec nasadiť v ofenzíve dostatok síl z iného dôvodu.

Sovietska ofenzíva na Visle

Podľa dohôd medzi ZSSR a západnými spojencami mala byť sovietska ofenzíva na začiatku roku 1945 koordinovaná s angloamerickou ofenzívou na Rýne. Lenže zasa akoby sa opakovala história. Západní spojenci, ale aj nacisti začali znova podceňovať silu a možnosti Červenej armády. Front sa naozaj v lete 1944 zastavil na Visle. No príčina nebola v poklese bojaschopnosti Červenej armády, ale v tom, že (najmä z politických dôvodov) sa Sovieti začali viac vojensky angažovať smerom na juh. Z vojny bolo vyradené Maďarsko a Rumunsko a Červená armáda sa ocitla aj v Bulharsku.

Nemecká vojenská rozviedka v decembri 1944 zistila, že sa v priestore medzi Karpatami a Baltickým morom začali sústreďovať sovietske sily. Keď náčelník nemeckého generálneho štábu Guderian oznámil tieto správy Hitlerovi, ten ich označil za "nezmysly a provokácie". Viac veril upokojujúcim správam vojenskej rozviedky SS než armádnej, ktorej náčelník admirál Canaris bol zapletený do atentátu proti "Führerovi" a na konci roku 1944 bol popravený.

Hitler nielenže nechcel zo "znova dobytého Západu" presunúť sily na Východ, ale dokonca dal aj príkaz, aby niekoľko divízií, ktoré boli v oblasti budúceho sovietskeho útoku, presunuli na juh. Podobne ako bol útok v Ardennách, Nemci sa pokúsili aj na útok proti Červenej armáde, ktorého cieľom bolo dostať z obkľúčenia Budapešť. Aj tu sa zdalo, že sú Nemci úspešní, útočné jednotky dosiahli o pár dní Komárno.

Málokedy sa pripomína, že časť sovietskeho územia bola nacistami okupovaná až do mája 1945. Išlo o tzv. "kurónsky kotol" v Pobaltí. Hitler odmietal evakuovať obkľúčené nemecké divízie, pretože tento región až do posledných chvíľ vojny považoval za možné predpolie budúcej ofenzívy proti Červenej armáde. Lenže hoci tieto nemecké vojská viazali isté sovietské sily, nemalo to podstatný význam.

Po spojeneckých neúspechoch v Ardennách Churchill doslova prosil Stalina, aby urýchlil ofenzívu na Východe. Stalin mu vyhovel a sovietska ofenzíva sa začala 12. januára 1945. Jednak mali sovietske vojská prevahu 5 : 1, jednak dôležitú úlohu zohrávala okolnosť, že územie Poľska, kde sa rozpútali tuhé boje, tvorí rovina, čo je vhodné najmä pre mohutné tankové operácie. Maršalovi Rokossovskému sa podaril útok na Tannenberg, kde za prvej svetovej vojny utrpeli ruské vojská osudovú porážku. Tentoraz sovietske vojská prenikli na pobrežie Baltického mora a Nemci vo Východnom Prusku sa ocitli v obkľúčení.

Maršal Konev o pár dní dosiahol rieku Odru. Sovietskej armáde sa podarilo odrezať od Nemecka dôležitú priemyselnú oblasť v Sliezsku, ktorá navyše nebola ani veľmi postihnutá spojeneckým bombardovaním. V šesťdesiatych rokoch vypukol medzi niektorými sovietskymi vojnovými historikmi spor, či útok Červenej armády nemal pokračovať smerom na Berlín, čo by bolo významne skrátilo trvanie vojny v Európe. Zjavili sa názory, že tu možno istú úlohu zohrala nevraživosť, ba dokonca aj súperenie medzi maršalmi Žukovom a Konevom.

Ide však o nepodložené dohady. V skutočnosti treba brať do úvahy niekoľko faktorov. Jednak sa mimoriadne predĺžili zásobovacie línie Červenej armády. Jej velitelia veľmi dobre vedeli, že vojvodca, ktorý na to nedbá, riskuje možnú porážku. Navyše pohľad na mapu ukazuje, že sa významne skrátila línia nemeckých vojsk, ktoré sa na území východného Nemecka podarilo skonsolidovať. Pokus o prekročenie Odry mohol dopadnúť veľmi zle. Navyše v tyle sovietskych vojsk bolo v obkľúčení niekoľko pomerne veľkých nemeckých vojenských skupín, okrem spomínaných v Kurónsku a Východnom Prusku to boli aj nemecké vojská v Sliezsku. Preto po dosiahnutí Odry musela Červená armáda dočasne zastaviť svoj postup, ktorý sa obnovil až na jar.

Po začiatku sovietskej ofenzívy musela byť podstatná časť nemeckých vojsk na Západe presunutá na východný front. Nemci sa rozhodli, že obrana na Rýne musí byť obetovaná v prospech obrany na Odre. Angloameričania mali otvorenú cestu do Nemecka.

Treba pripomenúť ešte jednu okolnosť. Nemeckej rozviedke sa podarilo zmocniť spojeneckej dohody o rozdelení Nemecka na okupačné zóny. Keď už bolo zrejmé, že krajina prehrala vojnu, hoci to Hitler skoro až do konca nechcel a nedokázal pochopiť, Nemci dávali prednosť angloamerickému zajatiu pred sovietskym. Preto tu bola aj zrejmá snaha čo najviac zadržať sovietsky postup.

Je tu však jedna zaujímavá okolnosť. Sovietsky spisovateľ Iľja Erenburg bol počas vojny hlavným propagandistom. Keď však na začiatku roka 1945 upozornil, že kým odpor Nemcov na Západe sa oslabuje (napísal, že "nám sa mestá nevzdávajú po telefóne"), zatiaľ čo na Východe rastie, Stalin nechal v Pravde napísať článok, že sa Erenburg veľmi mýli, ak zľahčuje vojenské úsilie západných spojencov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO