Arménsko počas svojich dejín bolo zväčša takpovediac jablkom sváru. Súperili oň Rímska ríša a Perzia, potom Byzantsko a Perzia, na krátku dobu v 9. storočí získalo samostatnosť, no napokon bolo jeho územie rozdelené medzi Perziu a Turecko. V 19. storočí sa značná časť Arménska dostala pod nadvládu Ruska.

Jazyk, písmo, historické vedomie pomáhalo Arménom udržať si pod cudzou, nepriateľskou nadvládou vlastnú identitu. Tu však treba pripomenúť jednu dôležitú okolnosť. Často sa tvrdí, že kresťania pod moslimskou nadvládou mali náboženskú autonómiu a mohli vyznávať svoje náboženstvo. Nie je to však úplná pravda. Moslimovia síce uznávali, že ich náboženstvo má spoločné korene s judaizmom a kresťanstvom, no postavenie kresťanov v moslimských krajinách možno porovnávať s postavením vyznávačov judaizmu v stredovekej Európe. Inak povedané, kto si chcel uchovať svoje pôvodné kresťanské náboženstvo, musel nájsť spôsob, ako si zadovážiť prostriedky na podstatne vyššie dane. Kresťania mali iné postavenie, keď Arabi iba budovali svoju svetovú ríšu, iné po križiackých výpravách a napokon v najhoršom postavení sa ocitli pod tureckou nadvládou. Treba vari pripomínať, aké spomienky majú Srbi, Bulhari a Gréci v tých častiach Európy, ktoré boli súčasťou Tureckej ríše? Aj keď (ako sa hovorí) analógie krívajú, dá sa porovnávať sociálne postavenie Arménov so Židmi v Európe, ak chceli mať dostatok prostriedkov, museli sa značná časť Arménov špecializovať na podobné profesie ako Židia.

Keď sa Rusko zmocnilo kaukazského regiónu, vo svojej politike rozdelilo tamojšie obyvateľstvo na tri skupiny. Najlepšie na tom boli pravoslávni Gruzínci, oveľa horšie Arméni a napokon na najnižšom stupni sa ocitli moslimovia. Lenže neskôr sa Arméni dostávali do čoraz väčšej nemilosti cárskych úradov, ktoré čoraz častejšie používali proti nim ten istý prostriedok násilia ako proti Židom -- pogromy.

Arméni pred prvou svetovou vojnou

Svoje európske územia stratilo Turecko v balkánskych vojnách. V prvej balkánskej vojne boli turecké vojská drvivo porazené. Hoci druhá balkánska vojna bola sporom bývalých spojencov o korisť a jej obeťou sa stalo Bulharsko, kde sa Turecko proti nemu spojilo s bývalými nepriateľmi, nezískalo už späť svoje územia. Turecku v Európe ostal iba Carihrad s neveľkým okolím.

Arméni sa potom stali najväčšou národnostnou menšinou v Tureckej ríši. Lenže v tejto dobe sa zmenila štátna idea vládcov Turecka. Obnoviť pôvodnú Osmanskú ríšu už nebolo možné. Presadila sa idea panturkizmu. Národy hovoriace jazykmi podobnými turečtine žili na území Ruskej ríše a Číny. Lenže územie Turkov, ktorí žili medzi Čiernym a Stredozemným morom, oddeľovalo od najbližšieho turkického národa Azerov teritórium osídlené Arménmi.

Z geopolitického hľadiska bolo teda hlavnou prekážkou zjednotenia všetkých turkických národov a etník pod vedením Turecka Rusko. Už pred prvou svetovou vojnou došlo k rozdeleniu mocností na dva bloky, ktoré sa mali čoskoro stretnúť vo vojnovom konflikte. Jediným možným spojencom Turecka, ktorému by neprekážala realizácia panturkických plánov, bolo Nemecko.

Hlavným geopolitickým cieľom Ruska, ktorý sa mu nikdy nepodarilo realizovať, je prístup k teplým moriam. Rusko síce nakoniec dobylo podstatnú časť čiernomorského pobrežia, no cestu do Stredozemného mora mu uzatvárali úžiny Dardanely a Bospor, ktoré sú dodnes pod kontrolou Turecka. Po páde Byzantskej ríše sa Rusko považovalo za "tretí Rím" a ochrancu pravoslávnych národov, z ktorých niektoré boli pod tureckou nadvládou. Cieľ ovládnuť cestu do Stredozemného mora Rusko maskovalo heslom, že na carihradskom chráme svätej Sofie, ktorý Turci premenili na mešitu, musí byť znova vztýčený kríž.

Úspechy balkánskych národov inšpirovali Arménov už na sklonku 19. storočia, aby sa tiež snažili o oslobodenia od Turecka. Podľa tureckých prameňov vraj začali ozbrojený boj proti Turkom, na ktorý musela turecká vláda odpovedať silou. Dokázané je však iba to, že arménski nacionalisti obsadili v roku 1896 Osmanskú banku v Carihrade a vyhrážali sa, že ju vyhodia do vzduchu. Existencia nejakého rozsiahlejšieho ozbrojeného hnutia Arménov proti Tureckej ríši v onej dobe nie je doložená. Turecká vláda však rozpútala mohutný masaker. Podľa tureckých údajov bolo zavraždených okolo 50 000 ľudí, podľa arménskych vyše 200 000.

Západ ani Rusko nezasiahli. Už sme spomínali, aké mali v cárskom Rusku Arméni postavenie. Západ zasa v tomto období nechcel otvárať "východnú otázku". V prípade Arménov sa však stalo to, čo napodobnili potom ďalšie národy bojujúce o slobodu, v zahraničí emigranti a exulanti vytvorili organizácie, ktoré mali zvonka podporovať oslobodzovací boj. Lenže v povedomí svetovej verejnosti žiadna "arménska otázka" nevznikla.

Prehraté turecké bitky

Už sme spomínali, že Turecko sa v prvej svetovej vojne rozhodlo pridať na stranu Nemecka a Rakúska-Uhorska. Došlo k pikantnému paradoxu. Spojencom týchto mocností sa stalo aj Bulharsko. Bulharské vládnuce kruhy natoľko nenávideli Srbov, že boli ochotní aj spojiť sa so svojimi nedávnymi krutými katmi.

Hoci Rusko utrpelo v prvých mesiacoch vojny drvivú porážku od Nemecka vo východnom Prusku, úspešné bolo proti Rakúsku-Uhorsku, ruské vojská vstúpili na územie Haliče a východného Slovenska. Ešte úspešnejšia bola ruská armáda na Kaukaze. Slabo vyzbrojená turecká armáda nedokázala odolať ruskej, ktorá prenikla hlboko na turecké územie.

Turecká vláda musela sklamanej verejnosti predhodiť nejakého vinníka porážky. Nakoniec boli z nej obvinení Arméni. Údajne mali na ruskom území vzniknúť z tureckých Arménov dobrovoľnícke jednotky, ktoré vpadli Turkom do chrbta.

Genocída

Pod vedením tureckého ministra vnútra bol vypracovaný plán na vykynoženie Arménov. Genocíd prebehlo dovtedy v dejinách veľké množstvo. Klasickým príkladom je zničenie Kartága Rimanmi alebo kynoženie Indiánov Španielmi či Američanmi. Napriek tomu má však turecká genocída podobné znaky ako napríklad nacistické vykynožovanie Židov. Jednak išlo o plánovité vykynožovanie, ktorá malo za pomerne krátky čas eliminovať celé etnikum. Išlo o realizácie vopred pripraveného plánu, kde boli použité moderné spojovacie i dopravné prostriedky. Verejnosť bola ideologicky spracúvaná, Arméni boli vykresľovaní ako zarytí nepriatelia krajiny, ktorí ju chcú za každú cenu zničiť.

Plán genocídy mal niekoľko etáp. Najprv boli vojaci arménskeho pôvodu, ktorí boli odvedení do tureckej armády, sústredení do tzv. pracovných jednotiek a neskôr fyzicky likvidovaní. Potom bolo obyvateľstvu arménskych dedín a miest oznámené, že budú "evakuovaní". Po oboznámení Arménov s "úradným príkazom" mali iba niekoľko hodín na zbalenie najnutnejších vecí. Potom došlo k rozdeleniu na mužov a ženy s deťmi. Muži boli odvelení na ťažkú fyzickú prácu, napríklad stavbu ciest, kde boli vytvorené také podmienky, aby mohli prežiť iba krátky čas. Ženy s deťmi poslali na pochody smrti do púštnych oblastí, predovšetkým v Sýrii.

V súvislosti s týmito udalosťami sa cituje Hitlerov výrok pre útokom na Poľsko, kto si dnes spomenie na Arménov. Lenže, ak sa podrobnejšie oboznamujeme s tureckým plánom vyhubenia Arménov, vidíme, že mnohé z jeho realizácie inšpirovalo neskôr nacistov. Navyše, ani nacisti nepáchali niektoré krutosti, nepritĺkali rozžeravené podkovy mužom na nohy...

Podľa niektorých odhadov na území Tureckej ríše žilo vyše 2 miliónov Arménov, prežilo iba

500 000 až 600 000. V tejto súvislosti musím pripomenúť, že poslanec ruskej Štátnej dumy Alexander Fiodorovič Kerenskij vystúpil s prejavom, kde ostro kritizoval cársku vládu, že nepodnikla nič na pomoc vyvražďovaným Arménom.

Turecká verzia udalostí

Už sme spomínali, že Turci odôvodňovali svoj masaker, ktorý spáchali na Arménoch v 90. rokoch predminulého storočia, tým, že to bola odpoveď na arménsku teroristickú činnosť. Podobne -- vraj po ruskej ofenzíve pôsobili arménske oddiely, ktoré vyvražďovali tureckých vidiečanov. Takéto oddiely síce pôsobili, no až po ruskej revolúcii v roku 1917, ich akcie boli odvetou za už spáchanú genocídu.

Problém je v niečom inom. Už sa v našom časopise (v inej súvislosti) spomínalo, že dodnes neexistuje medzinárodnoprávny mechanizmus, ktorý by umožňoval utláčanému národu, aby sa odvolal na svetovú verejnosť. Preto sa hnutia usilujúce sa o oslobodenie často uchyľovali k teroristickým akciám. Lenže vlastne až Turci (ako neskôr nacisti) uplatňovali princíp kolektívnej viny. Za trestné činy jednotlivcov malo byť potrestané celé etnikum vyhladením.

Fyzická likvidácia Arménov pokračovala dokonca po skončení vojny. Keď v Turecku prepukla kemalistická revolúcia, ktorej cieľom bolo zmodernizovať krajinu smerom k európskym štandardom, napriek všetkým nepochybne pokrokovým opatreniam sa nový režim nezbavil škvŕn minulosti.

Je tu trpký paradox. Príslušníci kurdskej menšiny spolupracovali s tureckými úradmi pri protiarménskych akciách v 90. rokoch predminulého storočia i pri genocíde počas prvej svetovej vojny. Neuvedomili si, že po Arménoch prídu na rad oni. Kurdi dnes žijú predovšetkým v troch krajinách, Iraku, Iráne a Turecku. Nateraz majú primerané postavenie iba v Iraku. Netreba pripomínať, že Husajnov režim viedol proti nim vyhladzovaciu vojnu. Iba nepatrne lepšiu situáciu mali Kurdi v Iráne a Turecku, tu proti nim nepoužívali otravné plyny ako Husajn.

Čo má Turecko urobiť?

Čo sa týka budúceho tureckého členstva v EÚ, európska verejnosť sa rozdelila na dva tábory. Prvý zásadne členstvo Turecka odmieta. Argumentuje náboženskými a kultúrnymi rozdielmi, ktoré sú vraj neprekonateľné. Nateraz však väčšinu tvorí druhý tábor, ktorý súhlasí s budúcim členstvo, Turecka, no až vtedy, ak sa splnia niektoré fundamentálne podmienky. Jednak ide o prehĺbenie demokratického systému, ktorý má zatiaľ viacero nedostatkov. Potom ide o záruku elementárnych práv národnostných menšín, ku ktorým patria nielen Kurdi, ale aj (okrem iných) zvyšky Arménov. Turecko by malo tiež vyriešiť problémy so svojimi susedmi. Hoci možno zaznamenať, že došlo k radikálnemu zlepšeniu turecko-gréckych vzťahov, ostávajú napríklad otvorené problémy s (dnes už nezávislým) Arménskom.

V neposlednom rade by sa Turecko malo dištancovať od genocídy Arménov, ako to napríklad urobilo Nemecko v prípade holokaustu Židov. V Európe je spochybňovanie tohto holokaustu trestným činom. Nateraz je to v Turecku tak, že je, naopak, trestným činom pripomínanie genocídy Arménov.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO