• Panama predstavuje ohrozenie bezpečnosti USA -- vtedajší americký veľvyslanec pri OSN T. Pickering sa odvolal na 51. článok Charty Organizácie Spojených národov, ktorý umožňuje "nasadenie zbraní na obranu krajiny, obranu našich záujmov a nášho národa". Invázia mala zabezpečiť, aby sa "toto teritórium nepoužívalo ako východisková báza pre obchod s drogami v USA".
• Generál Noriega, vtedajší najvyšší predstaviteľ Panamy, je krutý diktátor, ktorý potláča ľudské práva domáceho obyvateľstva -- objavili sa svedectvá o mučení, nespravodlivom väznení, navyše Noriega zrušil výsledky volieb, v ktorých uspel jeho konkurent.
• Panamská politika začala naberať ráz "ekonomického nacionalizmu" -- ekonomický nacionalizmus, teda neochota otvoriť sa zahraničnej konkurencii, vedie domáce hospodárstvo k izolácii a k jeho následnému kolapsu. Výsledkom je chudoba obyvateľstva. Všetky tri dôvody sa tak zlievajú do jedného -- ohrozovanie a poškodzovanie ľudských práv na jednej strane občanov USA, pretože život v bezpečí je elementárnym ľudským právom, na druhej strane občanov Panamy, pretože život v ekonomickom dostatku, ako aj právo voliť či právo na spravodlivý súdny proces bez prípadného mučenia sú rovnako elementárnym ľudským právom. Skôr než sa pozrieme na priebeh invázie a jej dôsledky, zastavme sa pri dvoch dôležitých faktoch týkajúcich sa Panamy. V prvom rade by Panama ako krajina nikdy nevznikla bez podpory USA. Do roku 1903 bolo toto územie súčasťou Kolumbie a bez masívnej vojenskej podpory, vojaci USA z Panamy nikdy neodišli a sú tam dodnes, by ňou aj zostalo. Po druhé, generál Noriega, ktorý sa k moci dostal v roku 1983, bol dlhé roky plateným agentom CIA, ktorej vtedy šéfoval budúci prezident USA. Práve on nariadil inváziu do Panamy a zatknutie i odsúdenie Noriegu. Ten prezident sa volal George Bush. História vie byť naozaj zábavná. Navyše Noriega absolvoval výcvik v niekoľkých dôstojníckych školách vedených pracovníkmi Spojených štátov.

Samotná invázia bola krátka a masívna. Zúčastnilo sa na nej 24 000 vojakov, z toho 12 000 bolo trvalo stacionovaných v Paname už predtým. Základom však bolo masívne bombardovanie 27 cieľov naraz. Len v priebehu prvých 14 hodín invázie bolo na samotné hlavné mesto Panama City zhodených 417 bômb. Výsledok? Podľa údajov humanitárnych organizácií zomrelo v nemocniciach jednej z chudobných štvrti "El Chorillo" hlavného mesta na následky bombardovania 650 ľudí. Celkovo predstavoval počet civilných obetí podľa Christian Science Monitor 1 000 -- 4 000, podľa Červeného kríža 2 000 -- 3 000, panamskí predstavitelia udávali počet 7 000 a predstavitelia USA 200 -- 300. Nech už bol počet zabitých civilistov akýkoľvek, jedno je isté: ich ľudské práva už nikdy nikto neohrozí. Navyše bolo zatknutých okolo 7 000 ľudí, samozrejme, bez akéhokoľvek súdneho procesu. Mnohí z nich sú dodnes nezvestní. Hneď po invázii americká armáda uzavrela na štyri dni niekoľko oblastí. Objavili sa svedectvá hovoriace o tom, že vojaci pálili mŕtvoly priamo na uliciach. Tieto svedectvá, isteže, možno spochybniť. Nespochybniteľných však zostáva 17 masových hrobov, ktoré boli nájdené do roku 1993.

* * *

Pod vplyvom týchto udalostí by sa dalo skonštatovať, že predstavitelia USA sú slovom krvilační. Táto odpoveď je veľmi jednoduchá a jasná. Nadto takéto vysvetlenie používajú ideológovia stojaci na strane USA v prípade iných krajín veľmi často. Spomeňme si len na masové hroby v Juhoslávii "vysvetlené" balkánskym (srbským) nacionálnym šialenstvom alebo na reprezentantov civilizácie smrti, ktorým ide len o vraždenie, zoskupujúcich sa v skupinách ako al-Káida. V jednoduchosti je síce krása, no vždy je blízka aj povrchnosti a tá zas príliš často vedie k omylu. Túžba zabíjať ako hlavný motív konania armády USA, srbských polovojenských oddielov či ozbrojených fundamentalistických islamských skupín by nás preto nemala uspokojiť. Pátranie po príčinách tohto konania nás privádza k iným záujmom konajúcich subjektov. A naozaj najväčšia časť kritiky americkej zahraničnej politiky sa zoskupuje okolo tvrdenia, že USA sledujú len a len svoje vlastné ciele. Dôvodov na toto tvrdenie je neúrekom, pričom najlepšie ho možno zdokumentovať na správaní sa Spojených štátov voči OSN ako inštitúcii garantujúcej medzinárodné právo, a tým zabezpečujúcej svetový poriadok a mier. Predstavitelia USA už viac ráz úplne otvorene postavili OSN pred alternatívu alebo súhlasiť s ich konaním, alebo sa stať irelevantnou. Za posledných 30 rokov USA ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN s právom veta využili svoj hlas a vetovali 50 rezolúcii tejto rady. Za spomínané časové obdobie využili právo veta ostatní stáli členovia Bezpečnostnej rady, teda Veľká Británia, Čína, Rusko a Francúzsko, spolu menej ako samotné Spojené štáty. K inváziám cudzích vojsk, ktoré som spomínal na začiatku tejto eseje, bolo v rámci OSN, či už prostredníctvom Bezpečnostnej rady, alebo Generálneho zhromaždenia OSN, vypracovaných niekoľko rezolúcií. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN z 23. 12. 1989 proti útoku na Panamu bola vetovaná -- prekvapivo Spojenými štátmi. Rezolúciu Generálneho zhromaždenia OSN požadujúcu "stiahnutie ozbrojených síl USA z Panamy" jednoducho odignorovali. Rezolúcie voči Iraku schválené boli a ich porušovanie tvorilo jeden zo základných argumentov pre inváziu proti režimu Saddáma Husajna. Mimochodom, v čase, keď sa rozhodovalo o útoku na Irak argumentujúc porušovaním rezolúcií, existovalo vyše 90 ďalších rezolúcií, ktoré boli alebo porušované inými krajinami ako Irak, alebo boli vetované, a to predovšetkým Spojenými štátmi. Za všetky uvediem len jednu z nich: Izrael dodnes ignoruje rezolúciu 487 z roku 1981(!), ktorá mu medziiným nariaďuje sprístupniť atómové prevádzky medzinárodnej inšpekcii OSN. Čaká nás v najbližšom čase invázia USA do Izraela?

Pre tých, ktorí predchádzajúce riadky považujú za svojvoľnú interpretáciu politiky USA, dodám ešte jeden citát. Pochádza z časopisu Americkej spoločnosti pre medzinárodné právo ASIL. "Medzinárodné právo v našej krajine nebolo nikdy tak málo cenené ako v súčasnosti," konštatuje sa v jednom článku. Tento stav vyplýva z princípu formulovaného D. Achesonom a publikovanom v tom istom časopise, ktorý tvrdí, že "primeranosť" reakcie na "ohrozenie ... moci, pozície alebo prestíže Spojených štátov ... nie je predmetom práva".

* * *

V zahraničnej politike USA teda jasne dominujú len a len ich vlastné záujmy. Väčšina kritikov tvrdí, že tieto záujmy majú výlučne ekonomický charakter. Zámerne som doteraz v súvislosti s Panamou nespomínal to, čo je pre túto krajinu hospodársky najcennejšie, a to prieplav spájajúci dva oceány. Tento prieplav spravovali Spojené štáty, no podľa zmluvy s Panamou mali k 1. 1. 1990 v administratíve kanálu nahradiť amerických úradníkov panamskí a v roku 2000 mala prejsť celá správa prieplavu do domácich rúk. Najväčším zločinom generála Noriegu, aspoň v očiach predstaviteľov USA, bolo to, že nešťastný generál trval na dodržaní zmluvy. Čo myslíte, komu dnes plynú najväčšie zisky z panamského prieplavu?

Tieto súvislosti nám ponúkajú ďalšiu jednoduchú odpoveď na otázku, čo hýbe americkou zahraničnou politikou. Je to chamtivosť Američanov, ako aj ich snaha ovládnuť cudzie bohatstvo. Aj táto odpoveď je jednoduchá, možno trochu bližšia pravde ako tá prvá, no napriek tomu nedostatočná. Ak by totiž bola pravdivá, občania USA by viedli blahobytný spokojný život.

Mohlo by sa zdať, že je to skutočne tak. Veď Spojené štáty sú prezentované ako najslobodnejšia a najdemokratickejšia krajina na svete. Pozrime sa teda, ako to so slobodou a demokraciou v tejto krajine vyzerá.

Definovať slobodu je veľmi problematické. Napriek tomu existujú niektoré podstatné faktory, pri ktorých panuje všeobecná zhoda a ktoré sú nevyhnutné na to, aby sme o slobode vôbec mohli hovoriť. K týmto faktorom nesporne patrí na prvý pohľad možno celkom triviálna vec -- schopnosť pohybovať sa. Možnosť presúvať sa, a to z akéhokoľvek dôvodu, či už sa mi niekde nepáči, alebo sa tam cítim ohrozený, z jedného mesta, prípadne štátu do iného, vytvára podľa Z. Baumana ostrú hranicu rozdeľujúcu našu súčasnú spoločnosť. Z pohľadu tejto eseje sú dôležité dva aspekty disponovania touto schopnosťou, respektíve jej absenciou.

* * *

Prvý sa týka spôsobu produkcie, má teda silne ekonomický charakter. V ekonomickej terminológii sa tejto forme slobody pohybu hovorí externalizácia nákladov. V praxi sa týka veľkých firiem so silným kapitálovým zázemím. Schopnosť externalizovať náklady, respektíve externalizáciu umožniť a akceptovať ju, sa stala v súčasnosti jedným z najdôležitejších kritérií na hodnotenie firiem na jednej strane a štátov na druhej strane prostredníctvom akciových trhov a ratingových agentúr. Rating jednotlivých krajín možno do veľkej miery chápať ako ochotu a schopnosť krajiny preberať náklady i neželané dôsledky výroby na svoje bedrá. Externalizácia nákladov v samotných USA zobrazená v krátkom príbehu vyzerá takto: "Kraj Moore v Južnej Karolíne v 60. a 70. rokoch ... prilákal mnoho veľkých výrobcov z priemyselných regiónov severovýchodu Spojených Štátov ... Jednou z prvých prilákaných spoločností bol Proctor Silex. Neskôr, keď Proctor Silex rozširoval svoj miestny závod, kraj County vydal na financovanie potrebnej odvodňovacej priekopy a kanalizačného prepojenia komunálne obligácie v hodnote 5,5 milióna USD -- aj keď obyvatelia žijúci v susedstve nemali ani tečúcu vodu a iné základné verejné služby. V roku 1990 však spoločnosť prišla na to, že v Mexiku sú výhodnejšie podmienky, a opäť sa presťahovala. Za sebou nechala 800 nezamestnaných, sudy zahrabaného toxického odpadu a dlžobu, ktorú namiesto firmy na seba zobral kraj."

Druhý aspekt pohybu ako formy slobody sa týka jednotlivcov a nemá taký dynamický charakter. Je skôr hranicou v zmysle statusovej spoločenskej bariéry. Ako hovorí Bauman, ide tu o rozdiel medzi "tými hore" a "tými dole", ktorý spočíva v tom, že "tí prví môžu odísť a nechať tých druhých na mieste -- ale naopak to neplatí". Tento trend možno veľmi dobre pozorovať najmä v amerických mestách pri presúvaní sa bohatších, zväčša bielych obyvateľov a následnou koncentráciou chudobnejších spoluobčanov. Niektoré americké getá sa najmä prostredníctvom filmov stali svetoznáme. "Vo Washingtone naoko neexistuje nijaká diskriminácia. A predsa je tu neviditeľná hranica..., ktorú tí, čo za ňou zostali, nesmú prekročiť. Väčšina dospievajúcich za neviditeľnou, aj tak však hmatateľnou hranicou nikdy nevidela centrum Washingtonu s jeho nádherou, ostentatívnou eleganciou a luxusnými obchodmi. Život na oboch stranách je tak ostro odlišný, že keby sa ich obyvatelia zastavili a chceli si podebatovať, nemali by si čo povedať." Túto skúsenosť z USA mi vyrozprával aj jeden môj priateľ, ktorý si ako študent našiel prácu v potravinách v černošskom gete. Nestretával sa tam s rasovou nenávisťou zo strany černochov, ale skôr s prekvapením až údivom, čo robí biely v tejto štvrti. Jednoducho tam bieleho už niekoľko rokov nevideli.

K téme slobody ešte dodám, že najdrsnejšou formou jej odobratia a zamedzenia akéhokoľvek pohybu je, samozrejme, uväznenie. V najslobodnejšej krajine sveta sa koncom roka 1994 nachádzalo vyše 5 miliónov jej občanov pod nejakou formou právneho obmedzenia slobody. Percento uväznených osôb bolo štyrikrát vyššie ako v susednej Kanade a päťkrát väčšie ako vo Veľkej Británii. Samotný štát Kalifornia v tomto čase väznil okolo 100 000 ľudí, čo je viac ako súčet väzňov vo Veľkej Británii a Nemecku dokopy. Pritom na stavebné a prevádzkové náklady väzenského systému vynaložil viac finančných prostriedkov ako na štátne fondy prerozdeľujúce financie pre všetky inštitúcie poskytujúce vyššie vzdelanie.

A čo demokracia? Na posledných prezidentských voľbách, ktoré do úradu vyniesli syna "panamského dobrodruha" G. Busha mladšieho, sa zúčastnilo približne 50 percent občanov, čiže asi každý druhý dospelý Američan. Číslovku dva ešte neopustíme, pretože voliči si mohli vybrať z dvoch politických strán, presnejšie z dvoch mužov, ktorých tieto politické strany nominovali. Mimochodom, dvaja stačia na najdemokratickejšie zriadenie sveta, ak však odškrtneme jedného, šmahom čarovného prútika sa dostaneme do "totalitnej ríše zla", do bývalého Sovietskeho zväzu. Vráťme sa však k našim dvom demokratickým hrdinom. Sú to skutočne hrdinovia, pretože skôr než nadíde deň volieb, absolvujú niekoľkomesačnú, početným tímom starostlivo pripravenú predvolebnú kampaň odohrávajúcu sa najmä prostredníctvom médií. Ešte predtým však musia dať dokopy niekoľko desiatok alebo dokonca stoviek miliónov dolárov, pretože celý tento špás je úžasne nákladný. Nedá mi nepripomenúť, že podstatou demokratického zriadenia je nielen možnosť voliť, ale aj byť volený, čo predpokladá dostupnosť voleného úradu. V USA je to naozaj tak, človek k zvoleniu potrebuje len dve -- zase číslo dva -- maličkosti: dobrý politický program a milióny dolárov. Sčasti aj preto nazval W. Greider politický systém v USA "demokraciou na objednávku". Mne osobne sa zdá byť priliehavejším titul "finančná oligarchia". Tento autor vo svojej práci skúmal pozadie politického života v Spojených štátoch a zistil, že konzervatívna strana, ktorá vždy reprezentovala skôr záujmy majetnejšej časti populácie, sa veľmi rýchle dokázala prispôsobiť novej forme politiky odohrávajúcej sa prostredníctvom médií. Adaptovali sa však už aj demokrati, kedysi reprezentanti pospolitého ľudu. Záverečné zistenie jeho práce je takéto: "Politické smerovanie Demokratickej strany určuje v značnej miere šesť washingtonských právnických firiem, ktoré sa špecializujú na predaj politického vplyvu zámožným klientom a na zbieranie finančných zdrojov pre demokratických politikov. Tieto firmy úzko spolupracujú aj s republikánmi, čiže odvetvie, v ktorom podnikajú, nie je nič iné ako sprostredkovateľská činnosť v oblasti politickej moci, a to pre kohokoľvek, kto si ju dokáže zaplatiť."

* * *

Niekoľkokrát som už spomenul, že politické dianie je zároveň dianím mediálnym. Preto je pri skúmaní americkej demokracie nevyhnutné prebádať aj mediálne prostredie. Skôr než tak však urobíme, ešte v krátkosti sa pozrime na politický diskurz, teda na to, ako sa v USA o politike hovorí. Slovník, ktorý sa používa, je ekonomický: politika sa odohráva formou trhovej súťaže, kde subjekty -- producentov trhu predstavujú politické strany a spotrebiteľov voliči. Samozrejmým predpokladom tejto teórie politiky je, že volič-spotrebiteľ je racionálny, čiže v prvom rade je spôsobilý rozoznať, čo je preň dobré, a teda v konečnom dôsledku uvážlivo vybrať z nepreberného radu dvoch politických strán. Druhý aspekt racionality konzumenta v trhovom prostredí vyznačuje dostatok potrebných a spoľahlivých informácií, čo nás priamo posúva do sveta médií.

Ako sprevádzateľa svetom amerických médií som vybral amerického mysliteľa N. Chomského. Jeho politické práce sú známe takmer na celom svete okrem USA. Tento fakt môžeme chápať ako potvrdenie starého príslovia, že nikto doma nie je prorokom, no iné vysvetlenie by mohli ponúknuť nasledujúce riadky. Fungovanie a účinok masmédií môžeme podľa tohto autora najlepšie opísať, ak sa sústredíme na tieto aspekty:

• vnútorná štruktúra týchto inštitúcií a ich produkty;
• ich úloha v rámci spoločnosti ako celku;
• ich vzťah k systémom, ktoré v rámci spoločnosti disponujú mocou a autoritou;
• interné vyjadrenia a výpovede jednotlivých majiteľov a pracovníkov masmédií;

Ak sa pokúsim zhrnúť výsledky jeho analýzy čo najstručnejšie, mohli by vyzerať približne takto. Vnútorná štruktúra masmédií je veľmi podobná napriek tomu, že plnia rôzne úlohy: od spravodajstva, čiže poskytovania informácii, až po zábavný priemysel. Môžeme tu vyčleniť dve skupiny: na jednej strane vlastníci, zamestnávatelia, na druhej strane zamestnanci usporiadaní v určitej hierarchickej štruktúre. Toto, samozrejme, platí pre väčšinu ekonomických subjektov -- firiem, takže sa zdá, že analógia z oblasti ekonómie je namieste aj vo svete médií. Ako konštatuje G. Sartori, jeden z obhajcov ekonomického chápania médií, súčasná štruktúra masmédií, medziiným aj ich koncentrácia v súkromných rukách, ktorá je vystavená určitej kritike, je v poriadku. Kritici tohto faktu sú totiž podľa neho "do veľkej miery nesprávne orientovaní". Zabúdajú na to, že "konzumenti informácie sú voči médiám bezmocní v takom istom zmysle a obsahu ako ekonomicky konzument vo všeobecnosti". Analógia potom naznačuje, že zatiaľ čo čistý zisk veľkého počtu súperiacich médií je zabezpečený, nie je isté, že rozšírením tohto veľkého počtu donekonečna vzniknú ďalšie čisté zisky. Médium ako každá iná firma produkuje za účelom zisku. Namieste je tak otázka, čo je produktom médií? Zdanlivo triviálna odpoveď, produktom médií, minimálne ich určitej časti, ktorá je pre nás zaujímavá, sú informácie. Ak však trochu otázku preformulujeme a spýtame sa, čo médiám prináša zisk, situácia sa komplikuje. Napríklad spoločnosť, ktorá vydáva noviny, nezískava väčšiu časť finančných prostriedkov ich predajom. Ak by jej príjem bol čo aj z väčšej časti obmedzený na predaj, nevyhnutne by skrachovala. Najväčšia časť príjmu, ktorú médium vytvárajúce profit môže získať, pochádza z reklamy. A práve táto skutočnosť umožňuje Chomskému tvrdiť, že produktom médií sú samotní konzumenti informácií. Množstvo konzumentov, ktoré dokáže médium získať, je totiž barometrom pre reklamné investície. Z toho vyplýva veľmi závažný dôsledok tykajúci sa nestrannosti a objektívnosti informácií prinášaných médiom. Predstavme si napríklad takúto fiktívnu situáciu: novinár zamestnaný v denníku alebo televízii XY získa informácie o tom, že firma Shell v nejakej krajine devastuje životné prostredie, a súčasne si táto firma zhodou okolností v týchto novinách -- televízii predplatila mesačnú reklamnú kampaň. Pokračovanie tohto príbehu ponechám na čitateľa. Vráťme sa ešte raz k štruktúre médií. Tentokrát nepôjde o jednotlivé médium, ale o médiá ako celok, presnejšie o vytváranie každodenných správ. Na začiatku celého procesu stoja agentúry, ktorých úlohou je zozbieranie dôležitých udalostí z celého sveta. Tieto agentúry, ktorých počet je relatívne nízky, sú obrovské inštitúcie zamestnávajúce veľký počet ľudí a disponujúce špičkovým technickým vybavením, ktoré je pre túto prácu nevyhnutné. Ony predstavujú zdroj informácii nelokálneho charakteru pre všetky médiá. Väčšie médiá zamestnávajú určitú skupinu ľudí, ktorá obrovské množstvo agentúrnych správ selektuje. Toto je prípad mienkotvorných masmédií medzinárodného alebo celoštátneho dosahu. Ani ich počet nie je vysoký. Pre menšie médiá regionálneho dosahu tlačové agentúry v USA zverejňujú titulnú stranu hlavných mienkotvorných novín -- New York Times. Pre nich je to základ, pomocou ktorého vytvárajú svoje spravodajstvo doplnené o správy z regiónu. Takto relatívne veľký počet médií vlastne iba vytvára zdanie plurality. Ak si navyše uvedomíme, že väčšina vlastníkov disponuje viac ako jedným médiom, situácia sa stáva ešte prehľadnejšou.

Zo štyroch aspektov, na ktoré by sme sa podľa Chomského mali pri analýze médií zamerať, by sme si mohli všimnúť ešte ten posledný, teda interné vyjadrenia a výpovede ľudí pracujúcich v médiách, predovšetkým na úseku komunikácie s verejnosťou -- PR, public relations. Vráťme sa k zrodu tohto odvetvia, na ktorého začiatku stala kniha E. Bernaysa s názvom "Propaganda". Toto dielo vyšlo roku 1925 a z jej autora urobilo proroka public relations. Bernays sa v knihe odvoláva na skúsenosti z prvej svetovej vojny, počas ktorej bol členom tzv. Creel-Kommission, prvej štátom založenej inštitúcie v USA, ktorej úlohou bolo ovplyvňovať verejnú mienku. Počas tohto obdobia dospel k poznatku, že: "myslenie verejnosti možno dirigovať rovnako, ako armáda diriguje telá jej mužov". Bol prvý, kto v Amerike vystúpil s presvedčením, že novoobjavené techniky na ovplyvňovanie myslenia ľudí by sa mali pri procese tvorby verejného konsenzu bežne využívať. Jedným z členov spomínanej komisie bol aj Walter Lippmann, jeden z najvýznačnejších žurnalistov v USA. V jednej zo svojich esejí o demokracii napísal, že toto spoločenské zriadenie vynašlo jeden nový druh umenia, ktorý nazval fabrikáciou konsenzu. Zrodil sa tak enormný a dlhotrvajúci tlak určitých skupín, ktorého cieľ je zrejmý: nahradiť v procese spoločenského konsenzu verejnú mienku výrobou súhlasu. Že sa tento tlak v posledných rokoch stupňuje, je zrejme predovšetkým z nárastu PR agentúr i množstva preinvestovaných finančných prostriedkov v tomto odvetví. Tento nárast, či už agentúr alebo financií, možno bez obáv označiť prívlastkom astronomický. Navyše trend je zrejmý: "V Spojených štátoch sa 170 000 PR zamestnancov venuje manipulácii správ, verejnej mienky a politiky podľa požiadaviek platiacich klientov, čo je o 40 000 viac ako počet novinárov -- a tento rozdiel neustále rastie."

* * *

Pri pokuse o spojenie opísaných obrazov americkej spoločnosti do komplexného celku by sme sa mohli oprieť o ekonomické údaje a čísla, ktoré, mimochodom, poukazujú na čoraz nerovnomernejšiu distribúciu vyprodukovaného a ukradnutého bohatstva. Akceptovať tento postup by však nebolo správne, a to z dvoch dôvodov. Jednak americká zahraničná politika, a ani americká spoločnosť, nie je len o chamtivosti, a určite nie chamtivosti všetkých Američanov, jednak prijatím ekonomického slovníka ako univerzálneho, na všetky oblasti života hodiaceho sa nástroja opisu, by sme prijali americký oficiálny diskurz. Aj takýto postup by nám umožnil identifikovať rozdiely medzi ideológiou a skutočnosťou, no stratili by sme mnoho aspektov, ktoré by nám mali umožniť pochopiť americkú zahraničnú politiku.

Vráťme sa však najprv ku komplexnejšiemu obrazu americkej spoločnosti. Keď G. Orwell písal svoj román "1984", snažil sa opísať pomery vo vtedajšom Sovietskom zväze. Ale myslím si, že obraz spoločnosti, ktorú v tejto knihe opísal, sa viac hodí na súčasnú americkú spoločnosť než na vtedajší Sovietsky zväz. Skôr ako sa to pokúsim ukázať, pozrime sa na orwellovskú spoločnosť. V prvom rade pozostávala z troch takmer nepriedušne rozdelených segmentov: prolétov, radových členov Strany a vyšších funkcionárov. Ich svety sa výrazne odlišovali, pričom vzájomné návštevy a kontakty boli takmer vylúčené. Dominujúcou inštitúciou tejto spoločnosti bola Strana. Všade prítomná, na jednej strane neviditeľná, no na druhej strane takmer rukolapne vnímateľná. Viditeľný znak či symbol strany predstavovali všade prítomné obrazy vodcu -- Veľkého brata. Na udržanie a kontrolu absolútnej moci Strana využívala predovšetkým dva mechanizmy. Represívny, čiže pravidelné väznenie spojené aj s mučením, a ideologický alebo informačný obsahujúci dve zložky. Prvou bolo zámerné a cieľavedomé falšovanie reality prostredníctvom ministerstva pravdy, druhou zámerná práca so slovníkom, ktorej cieľom bola predovšetkým jeho redukcia. Výsledkom bol newspeak, ktorý mal obsahovať čo najmenej slov.

Ak sa pokúsime porovnať načrtnuté obrazy o stave slobody a demokracie v Amerike s orwellovským svetom, mohli by sme dospieť približne k takémuto výsledku: Obe spoločnosti sa skladajú z troch striktne oddelených vrstiev, pričom prechod jednotlivca z jednej skupiny do druhej nie je nemožný, no určite nie je ani ničím zvyčajným. Americkí proléti žijú tiež zväčša v uzavretých getách, pričom ideologická indoktrinácia sa ich vôbec netýka. Žijú totiž, ako to postrehol už citovaný Bauman, v úplne inom svete. Sociológovia tento stav po vzore Mertona označujú termínom anómia, čo znamená, že určitá časť spoločnosti sa dostáva do situácie, keď sa eventuálna snaha o dosiahnutie spoločensky hodnotných a želateľných cieľov stáva zbytočnou, pretože títo jednotlivci nedisponujú prostriedkami, ktoré by ich k nim priviedli legálnou cestou. Následkom tohto stavu je zvýšená kriminalita ako jediný dostupný prostriedok k želaným cieľom, no najmä vytváranie paralelného sveta s odlišnými vzorcami správania, ale v konečnom dôsledku aj s odlišnými cieľmi a hodnotami. Porovnanie s orwellovskými prolétmi pokrivkáva len v jednom aspekte. Zatiaľ čo vo svete "1984" bola táto skupina ekonomicky produktívna, a teda pre spoločnosť potrebná, vo svete "2004" sú títo ľudia nielen úplne zbytoční, ale dokonca na obtiaž. Nakoniec v mediálnom obraze USA, ktorý je nám dennodenne poskytovaný, v zásade ani neexistujú.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO