Podľa platného právneho poriadku na rozdiel od medzinárodných novinárskych etických kódexov ani jeden zo zákonov nezakazoval tajným službám (SIS, ale i Vojenskému spravodajstvu) naverbovať do svojich radov zástupcov siedmej veľmoci -- novinárov. Udalosti posledného obdobia, keď mediálne spravodajské hry rôznych záujmových a lobistických skupín zbytočne traumatizovali spoločnosť a politickú scénu, jasne poukázali na potrebu prijať opatrenia, aby sa už história neopakovala.

Novinári nielen v službách SIS a iných inštitúcií, označovaní ako legalizanti, nám tu roky podsúvali a podsúvajú názory, aby ovplyvňovali verejnú mienku aj v niečí prospech. Azda najznámejším príkladom je príbeh Petra Tótha, ktorý sa v 90. rokoch postavil proti nezákonným praktikám tajnej služby a neskôr sa stal jej súčasťou. Podľa nedávnych vyjadrení ministra vnútra Vladimíra Palka bol novinár Tóth v radoch SIS oveľa skôr, ako sa prejavila aféra okolo jeho menovania za šéfa kontrarozviedky. Tóth sa venoval písaniu nielen o tajnej službe, ale najmä správ z podsvetia a z prostredia polície. Niektorí jeho neprajníci spomínajú, ako sa napríklad údajne zastával istých vplyvných kontroverzných podnikateľov, ktorých polícia radí k podsvetiu. Mojím cieľom nie je hodnotiť Tótha ani haniť denník, ktorý mu slepo dôveroval a nechával mu bohatý priestor na písanie článkov pre spoločenskú objednávku. Rovnako nemienim hodnotiť, na akých autách sa Tóth v minulosti vozil a komu vlastne patrili. Žiaľ, vyzerá to tak, že nejaký ten Tóth pôsobí v iných médiách. Stačí sa pozrieť na nástupcu bývalého šéfa NBÚ Mojžiša.

Na Slovensku je to tak

V SIS Mojžiša na poste analytika nahradil novinár, začínajúci v súkromnej tlačovej agentúre a neskôr píšuci komentáre a správy vo vplyvnom denníku. Istá novinárka popísala viacero kníh o tajnej službe v čase, keď jej šéfoval Lexa. Zlé jazyky tvrdia, že k informáciám sa dostala výmenou za služby pre SIS, dokonca údajné diela boli písané priamo na objednávku. V jej prípade však môže ísť len o fámy. To sú len tí najznámejší. Prečo však slovenská tajná služba potrebuje vo svojich radoch novinárov? V demokratickom a právnom štáte, kde nie je potrebné strašiť obyvateľstvo prízrakom kapitalistických nepriateľov, ako to bolo v minulosti. Vysvetlenie v dôvodovej správe v predkladanej novele zákona je veľmi neuspokojivé a laxné. Tóth predsa tvrdí, že v médiách už nepracujú agenti tajných služieb. Jasnú odpoveď dávajú články legalizantov, ktorí najskôr v novinárskom prostredí a neskôr i v spoločnosti vyvolali často davovú psychózu, napríklad potrebu odvolať ministra či zrušiť štátnu objednávku.

Médiá sú už aj na Slovensku skutočnou siedmou veľmocou.

Dokazuje to i nedávny rozhovor s novinárom a redaktorom Slobodnej Európy Milanom Žitným v denníku SME, kde na margo sily médií ovplyvňovať verejný život konštatoval, že keď sa traja novinári dohodnú, padne hoc i minister. A to sa i stalo. Príkladom je exminister obrany Pavol Kanis. V médiách sa vyvolala hystéria, že sa nečestne dopracoval k rozostavanej vile a musel odísť. Podobných účelových kampaní bolo viacero. Mnohé z nich mali jasné politické pozadie. Z Dzurindovho kabinetu odišlo po sérii mediálnych kampaní niekoľko ministrov. Stála však v ich pozadí skutočne Slovenská informačná služba? Nie nechcem polemizovať s poslaneckým návrhom. Novinári podľa mňa nemajú čo robiť v tajnej službe a rozohrávať mediálne spravodajské hry. Je to o dôvere a etike. Novinár je v prvom rade posol, ktorý by mal nestranne a nezaujato prinášať informácie. Pravdivo objasňovať a poukazovať na problémy spoločnosti a systému. Novinár by sa nemal nikdy prepožičať záujmom istých skupín, lobistov a spravodajských služieb. Preto poslanecký návrh v tejto časti podporujem.

Mimo kontroly?

Jeden môj známy právnik rozdelil novinárov do troch kategórií: na tých, čo spolupracujú so SIS, na skupinu pracujúcu pre isté policajné útvary a ostatných. Tí ostatní sú ešte rozdelení podľa politických tričiek. Po donášačoch pre tajné služby tvoria novinársku obec i tí, ktorí pomáhajú ospevovať úspechy špeciálnych útvarov polície. Ich úlohou je v médiách vopred vybratého obvineného vykresliť ako najväčšieho zločinca. Mediálna kampaň tak v prípade nedostatku dôkazov a oslobodenia podozrivého dáva veľký priestor zvaľovať vinu na súdy. Mnohé policajné podozrenia, ktoré zamestnávajú média i niekoľko dní, po čase upadnú potichu do zabudnutia a skončia sa konštatovaním, že sa nepotvrdili. Zakrývajú neraz amatérsky postup mužov zákona, prípadne hneď v zárodku vyvracajú podozrenia, že ide o účelové stíhanie na objednávku. K týmto informáciám sa dostanú vždy iba vyvolení novinári.

Nie je to tak dávno, čo ministerstvo vnútra riadené funcionárom KDH Vladimírom Palkom oznámilo, že liberál a šéf ANO Pavol Rusko je podozrivý z podvodov a vydierania. Oficiálne informácie boli veľmi strohé. Na druhý deň sa našlo periodikum, ktoré muselo mať informácie z prvej ruky, priamo od špeciálneho policajného útvaru, a prinieslo kompletné skutky, z ktorých mal byť údajne Rusko, kritik politiky KDH, podozrivý. Neuveriteľné, akí šikovní sú niektorí novinári. Podobná veta sa mi tisla do úst i pri Tóthových reportážach, pretože vtedy som ešte nevedel, že pracoval na spoločenskú objednávku niekoho v pozadí. No SIS nemala s prípadom Ruska nič spoločné.

Mnohé trestné stíhania podľa niektorých advokátov sa javia ako účelové, v snahe dokázať verejnosti, že polícia si vie poradiť i s mafiou alebo veľkopodnikateľmi zaoberajúcimi sa špekulatívnymi obchodmi. V skutočnosti na "finančných žralokov", mafiánov skrývajúcich sa pod pláštikom úspešných podnikateľov, je akosi stále krátka. Na úvahy o dohode nemám nijaké dôkazy a tak túto teóriu nebudem ani rozvádzať. Možno sú istí žraloci naozaj takí šikovní a zákony celkom deravé. Príkladom peknej policajnej mediálnej hry v čase, keď sa rozhodovalo o predĺžení väzby veľkopodnikateľa Majského, bolo, že istý denník priniesol mediálnu bombu o desiatkach miliónov korún v kufríku prinesených z priestorov istej vytunelovanej skrachovanej spoločnosti. Bublinu zmietol po pár týždňoch zo stola prokurátor. Majský však zostal vo väzbe.

Je známe, že v policajných radoch a rôznych ozbrojených zložkách pôsobia agenti tajnej služby. Zbierajú informácie, ktoré sa neskôr analyzujú. Ide o akýsi systém kontroly. SIS v minulosti úspešne spolupracovala s políciu pri akciách voči organizovanému zločinu. Podpísala sa na medzinárodnej akcii pri zadržaní členov teroristickej IRA, ktorí si na Slovensku chceli doplniť svoj zbrojný arzenál. Polícia používa svojich agentov a donášačov rovnako ako SIS. Hovoriť si, že falošná solidarita u policajtov neexistuje, je naivita. Polícia nemá takú vnútornú kontrolu ako SIS. Systém postupu v tajnej službe podľa informácií uverejnených na oficálnej webovej stránke tajnej služby umožní odhaliť škodnú skôr, ako napácha škodu.

V prípade, že tajná služba sa podieľa na akýchkoľvek nezákonných akciách, je potrebný dôkladný mechanizmus kontroly jej činnosti. Táto novela však problém kontroly činnosti SIS vôbec nerieši, iba jednoducho znemožní v budúcnosti pôsobenie agentov tajných služieb v policajnom zbore. Agenti SIS sú akýmsi dozorom nad činnosťou polície. Nemôžu zasahovať do jej činnosti. Môžu však legálne so súhlasom sudcu napríklad zadovažovať dôkazy a hľadať skorumpované čierne ovce. Zbierať informácie o prípadnom prepojení policajtov na podsvetie, korupciu a podobné javy, ktoré v nedávnej minulosti neboli až také ojedinelé.

Samotná SIS nemôže policajtov obviniť, zozbierané dôkazy a informácie musí odovzdať ďalej, napríklad prokuratúre. Tu nejde o ovplyvňovanie verejnej mienky, ale o kontrolu polície, ktorá má obrovskú moc v štáte. Policajti majú síce vlastnú inšpekciu. Čo v prípade, ak istá skupina dôstojníkov zo špeciálneho útvaru obsadí v policajnom zbore viaceré významné kontrolné posty? Ide iba o teoretickú úvahu. Ale aj tak, kto potom zaručí, že nedôjde ku korupcii a prepožičaniu polície na politické ciele. Spravodajské mediálne hry nie sú len doménou SIS. Práve preto je dobré, keď si vplyvné silové zložky štátu s obrovskou mocou vidia do karát.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO