"V poriadku" je aj to, keď nebudem ďalej zdržovať ďakovaním, ale ponúknem do vašej pozornosti spomínanú tému. Tú tému, ktorá ma zamestnávala po celý život a s ktorou som sa do slova a do písmena nevyrovnal podnes. Nepodarí sa mi to ani teraz, na tomto vzácnom mieste. Áno, porozumieť tomu, prečo je to tak, je rovnako podnecujúcim dôvodom na moje zamyslenie ako téma samotná. Týmto spôsobom prerastá môj problém do skúšky samého seba, ktorej dávam vedome podobu otázky: Čo by si pomyslel môj starší priateľ a učiteľ Eugen Kogon o mojej váhavosti, lepšie povedané o zdanlivej rozporuplnosti môjho úsudku vo veci dvoch, momentálne veľmi sporných "výkladov poriadku" -- v pedagogickom a politickom zmysle. Predbežne ich označím ako problém "štandardu" (miery) a problém dôslednosti alebo hodnovernosti politiky.

I.

V otázkach poriadku dospel Eugen Kogon prostredníctvom svojho životopisu k veľkej jednoznačnosti -- ja, naopak, v dôsledku svojho založenia a v dôsledku stále nových pochybností a príležitostí zostávam nimi zneistený. Na prvých tristopäťdesiatich stranách svojej knihy SS-štát opisuje Eugen Kogon zvrátenosť nacistického koncentračného tábora. Hlúposť a márnomyseľnosť sa tu spájajú v pretoriánskej mentalite: schéma "priateľ -- nepriateľ" vyžaduje a súčasne umožňuje jednoduché, nijakými výnimkami a ohľadmi nezaťažené konanie -- "odstránenie iných". Byrokratizácia ničiteľského diela zas odbremeňuje páchateľov od rušivých pocitov a zlého svedomia. Na posledných pätnástich stranách sa Eugen Kogon najprv pýta: "Čo vedel obyčajný Nemec o koncentračných táboroch?" Odpovedá si: "Okrem toho, že existujú, takmer nič. Ale aj to bolo dosť na to, aby bol tým znepokojený a zaoberal sa koncentrákmi do dôsledkov." Potom sa pýta: "Ako reagoval nemecký národ na toto bezprávie?" Jeho odpoveď znie: "Ako národ vôbec nereagoval." Nakoniec sa pýta: "Ako sa to dá vysvetliť?" Kogonova odpoveď: "Nemci sú národom možností, plánov a fantázie, nie faktov. V každej konkretizácii vidia obmedzenie, poškodenie Vyššieho a Ideálneho. Podrobujú sa moci, štátnemu spoločenstvu, platnému poriadku, pretože sa vo svojich dejinách nenaučili prekonať individuálnu bezmocnosť. Bolo pre nich nemožné, predstaviť si, že štát, uznávaná autorita, koná bezprávie. To sa predsa vôbec nemohlo stať, keď alebo pretože si všetci plnili svoju "povinnosť" -- luterovskú, kantovskú, či vojenskú." (s. 367 -- 371)

Nejde o to, či Kogonovo zobrazenie bolo korektné. Ide o to, že rozhľadený svedok doby mohol uvidieť veci takto a mohol odvtedy nedôverovať princípu poriadku.

II.

Mal som sedem a pol roka, keď sa Hitler dostal k moci; v jedenástich som bol ufňukanec, v sedemnástich vojak, v devätnástich slobodný človek. V rokoch 1945 až 1948 som rozmýšľal o činoch, ktoré som mal proti Hitlerovi vykonať a ktoré som nevykonal. Päť rokov som sa v USA učil "speaking my mind" a "thinking on my feet", čiže sebauplatnenie a "pohyblivé pravidlá spoločných záležitostí". Učil som sa vychutnávať pôvab otvorenej spoločnosti a znášať jej osamelosť spolu s múdrosťou Homéra a Sofokla, Tukydida a Platóna, pretože som študoval staroveké jazyky.

Prostredníctvom toho všetkého som nebol na rozdiel od Eugena Kogona zaujatý proti poriadku, ale za slobodu. Keď som po jednej prednáške na chicagskej univerzite bez ostychu vysvetlil veľkému Leovi Straussovi môj názor na aténsku demokraciu, odlišný od jeho názoru, spýtal sa ma ponad svoje okuliare s tenkým rámom: "Vy ste teda za slobodu?" Bez váhania som súhlasil. "Potom," povedal s tichou rozhodnosťou, "ste však aj za neporiadok."

Pretože poriadok pokladám za blahodarný jav a neporiadok nenávidím, bolo mi hneď jasné, že sa tu zle určili protiklady a priradenia. Nevedel som však povedať prečo. Žeby som nechápal slobodu dostatočne radikálne? Sloboda ako nezávislosť od tyrana bola priveľmi jednoduchá, pretože tak samozrejmou túžbou, podobne ako nezávislosť od nátlaku, osudu či nevyhnutnosti. V každom prípade sa automaticky nedala dať do protikladu s právom a poriadkom. Ale potom sa vynorili spomienky na večery v domove pre Hitlerjungend, na ktorých sa rozhodne vyhlasovalo: "Sloboda neznamená robiť, čo chceme, ale to, čo musíme!" Tento výrok sa dával do spojitosti s "pruským filozofom Kantom". Moja povojnová sloboda začala presvedčivo rozvratom každého poriadku. Mohla znamenať aj "slobodu ako nezávislosť od poriadku", ak poriadok znamená niečo pevne stanovené, regulujúce a ohraničujúce.

Žeby to vyplývalo z môjho chápania pojmu poriadok? Akého poriadku -- takto som musel (naozaj musel!) rozmýšľať ďalej -- sa nechceš za nijakých okolností vzdať -- a nielen ho znášať z hľadiska rozumu? Nemajú všetky predmety a stavy vecí svoj vlastný poriadok, ktorý im nesmie chýbať -- morské vlny a roje komárov, výchova detí a vedenie vojny -- ak majú byť tým, čím majú byť? Úlomok, omrvinka, črepina, teda len časť niečoho, takýto "poriadok" nemajú. Aj v pluráli sú len "trosky". To ma naučil už Platón v dialógu Faidon, v ktorom Sokrates vykladá Anaxagorovu vetu: Duch udržiava všetko v poriadku a je všetkého príčinou. Platón to súčasne stavia na hlavu: To, čo spôsobuje, že niečo poznáme ako niečo, je jeho účinný poriadok, jeho určenie, jeho eidos. (Faidon 97c - ) Roj, vlna, výchova, to všetko zahŕňa jazyk do jedného znaku, čo nám ušetrí námahu myslieť si pojem, pod ktorý spadá existujúci poriadok vecí. Tomu sa nedá zabrániť -- inak by sme sa pre samé myslenie nedostali k hovoreniu. Ale prospešné to pre nás nie je. Keď sa napríklad prekladá expertíza "rozvoja národného štandardu vzdelávania", nevnímame už princíp poriadku, ktorý je obsiahnutý v pojme "vzdelávania". Ihneď hovoríme o škole (aká je) a o minimálnych požiadavkách, ktoré majú preukázateľne napĺňať jej žiaci. Sokrates to karikuje nasledujúcim spôsobom: To je, ako keby si ktosi myslel, že Sokrates tu sedí vo väzení, pretože sa tam nachádza z mäsa a kostí pozostávajúce a kožou obalené telo. Ako keby Sokrates rozprával so svojimi mladými priateľmi, pretože čiastočky vzduchu sa pohybujú medzi ním a nimi sem a tam. Ten pravý dôvod a jediná dôležitá udalosť, prečo tam sedí, je však to, že Sokrata Aténčania odsúdili na smrť a on chce čas, ktorý mu zostáva, stráviť vo zvyčajnom rozhovore.

Možno to nazvať epistemologickým vysvetlením mojej dilemy. Neznamená to však jej vyriešenie. Teória poznania poúča síce praktickú filozofiu, že absencia poriadku nie je to isté ako neporiadok. Neporiadok je poruchou poriadku, ktorý predpokladá. Neprítomnosť poriadku je chaos, prázdnota, nepoznanie. Ale otázka, ako môžem obhájiť svoj nárok na slobodu nielen voči Lévi Straussovi (a jeho výroku, že som za neporiadok), ale ho aj spojiť so svojou láskou k poriadku, zostáva nezodpovedaná.

III.

Ponúka sa jazykovo-sémantické vysvetlenie: poriadok, ktorý tkvie v určení vecí a ktorý Gréci nazývali kozmos, je nielenže nemenný a nielenže sme ho dobrovoľne prijali, ale chápeme hneď aj jeho zmysel. Dospelí, ktorí už život poznajú, usmerňujú deti; zdravý sa stará o chorého. V noci, keď ľudia spia, má vládnuť pokoj; čím menej niečoho je, tým starostlivejšie sa to musí deliť. Ďalej: Každé dieťa pochopí príkazy a zákazy, ktoré vyplývajú z takýchto daností. Posledná sladkosť sa má jesť predtým, ako si umyjeme zuby, v opačnom prípade je umývanie zubov zbytočné. Tvoja rastlina sa musí pravidelne zalievať, inak zhynie. Aj delenie odpadu neznamená nič iné, ako dať veci tam, kam podľa svojej prirodzenosti patria. Poznanie tohto poriadku nám umožňuje disponovať so stavom vecí.

Poriadok, ktorý človek vkladá do vecí a ktorý Gréci nazývali taxis, napodobňuje tento princíp, nám chce dať k dispozícii naše veci. Opäť to pochopí aj dieťa: ak si šatstvo pri vyzliekaní odloží prehľadne na stoličku, ušetrí si ich hľadanie niekde medzi televízorom, kúpeľňou a posteľou. Možno si nechce ušetriť hľadanie, pretože mu niekto druhý aj tak všetko prinesie, alebo nevie, čo si počať s časom. Potom chýba nielen šatstvu, ale aj dňu a vzťahom správny poriadok. Skladanie a vrstvenie každodenného oblečenia do "pekne usporiadaných komínčekov" podľa ríšskej pracovnej služby však nebol poriadok, ale pedagogický konštrukt, šikana, drezúra, geometrizácia človeka. Je samozrejmé, že keď jazdec skončí jazdu, vyčistí uzdu a zavesí ju na sedlo. Ale akýkoľvek zmysel chýba činnosti, keď sme v armáde museli uzdu zavesiť tak, aby pán strážmajster mohol pozerať cez všetkých štyridsať osem krúžkov súčasne. Tento "špalierový poriadok" vnútený veciam a nám samým, obmedzujúci, rovnostársky, ktorý chce všetko uniformovať, vtesnať do jednej šablóny, disponovanie iba predstiera.

IV.

Ak sa poriadok, ktorý si ľudia vytvorili, absolutizuje, bude nakoniec neužitočný. Takémuto poriadku Eugen Kogon nedôveroval -- jemu, ani nášmu nemeckému sklonu k nemu.

Ale ľuďmi utvorený poriadok neslúži len našim slabostiam, ale aj našim veľkým cieľom: mieru, ktorý nie je prirodzeným stavom, regulovaniu ľudských vzťahov pomocou práva, ktoré sa vybojovalo len za cenu nesmierneho úsilia. Slúži tiež ochrane slobody iného človeka prostredníctvom inštitúcií a vzdelanosti, dokonca politiky samej. Všetky tieto veľké ciele vyžadujú, aby boli znova obhájené, preverené, chránené a obnovené. Tí, ktorí dnes energicky žiadajú odbúrať byrokraciu, pretože prekáža rozvoju dynamickej spoločnosti, majú často pravdu -- a to všade tam, kde sa predpisy, kontrola a úrady stali samoúčelom. Radi však prehliadajú, že sú tu hodnoty, ktoré musia byť vždy chránené. Trh je nemilosrdný, bez zábran a nespravodlivý. Trh sa musí zmieriť s reguláciou a obmedzovaním, aby sme sa nestali barbarmi.

Za zvrátene pochopenou taxis sa ľahko nájde motív ovládania, hospodárnosti, upokojenia, ktoré vychádzajú z potreby prehľadu. To by bol psychologický výklad. Aristoteles, tento prominentný znalec duše, vysvetľuje uspokojenie, ktoré pociťujeme pri pohľade na hrozné osudy v tragédii, troma elementárnymi, v našej prirodzenosti zakotvenými potrebami: napodobňovaním, znovupoznaním a (filozofickým) povznesením sa nad vnímaným.

Aj keď tieto otázky obsahuje Aristotelova Poetika, nemožno ich priradiť k estetike. Skôr sa musí aj estetika podriadiť psychologickému výkladu; ona sama je prostitútkou. Čo dnes uspokojuje, zajtra pohoršuje. Pozajtra už uspokojuje to, čo predtým pohoršovalo. Symetria sa dnes javí ako duchaplný princíp, zajtra bude zatratená ako mŕtvy, pre fantáziu nepriateľský fenomén. Rôznorodosť, rozmanitosť a pohyb si vynútia poriadky, proti ktorým budeme čoskoro rebelovať, aby sme sa od nich oslobodili.

Ani toto nik nepovie, ale pokladá to za odpoveď: poriadok je produkt charakteristický pre dospelých a starých, neporiadok je charakteristickým prvkom detí a mládeže -- postupuje sa od druhého k prvému alebo sa k tomu degeneruje.

Ako dieťa som bol až znepokojivo neporiadny. Nebol som taký preto, že by som sledoval nejaký vlastný poriadok, ako si to o deťoch dospelí radi myslia. Práve naopak, obdivoval som poriadok dospelých -- modrým zamatom vystlaté príborníky, kôpky bielizne a poháre na zaváranie s etiketami, uprataný šijací stôl mojej matky. Páčil sa mi rukopis môjho učiteľa na základnej škole, ktorého písmenká stáli akoby v šíku, nádherne vyrovnané na riadku ako sochy vojakov v uniformách, ktoré im sadnú ako uliate. Ale nedarilo sa mi zachovávať taký poriadok -- netrpezlivosť, s ktorou som ho skúšal vykonávať, mi v tom prekážala. Ako sa to často stáva, aj v mojom prípade boli dospelí presvedčení, že nemôžem iba preto, že nechcem. Napríklad pri písaní cvičenia som bol pod dozorom, čím sa môj neúspech ukázal ešte v nemilosrdnejšej forme.

Že moja reakcia na vzdelávanie bola z psychoanalytického hľadiska "v poriadku", som vtedy ešte nemohol vedieť a ani sa tým utešovať. Neskôr som u Freuda čítal, že vzdor, šetrnosť a zmysel pre poriadok sa nápadne často objavujú u ľudí, ktorí ako deti potrebovali dlhý čas na to, aby boli "čistými". Bol som takým dieťaťom? Neviem a dnes sa už na to ani nemám koho spýtať. Isté je, že dieťaťu Hartmutovi predpovedali zlú budúcnosť, pretože bol taký neporiadny a márnotratný. Pravda je aj to, že sa voči tejto výčitke nikdy dosť tvrdo nebránil.

V.

Keď odhliadnem od chápania vývoja v hlbinnej psychológii, ktoré mi možno vysvetlí vládnuci rozpor medzi láskou k slobode a závislosťou od poriadku, spolu s fundovaným teoretickým výkladom teórie poznania, sémantiky, psychológie a estetiky, ktoré ho nevysvetľujú, potom mi ostanú predovšetkým dve možnosti riešenia:

• To, ako sa človek stavia k slobode a poriadku, je praktický problém v živote: rozhodne múdrosť, a tá nie je "principiálna".

• Učíme sa skúsenosťou a meníme sa: rozhodujúce sú čas a dôvod, prečo sa pýtame. Obidvoje by síce Eugen Kogon pochopil, ale zrejme aj hanil.

Po prvé: pred niekoľkými rokmi som sa rozprával s jednou priateľkou, ktorá v Afrike viedla školu, o politickom postoji jej (polodospelých) žiačok. "Na môj údiv," povedala, "najinteligentnejšie z nich veria v autoritu." Ja som si to vysvetlil takto: nie sú za autoritu, ale za poriadok a v ich krajine je autorita jediný prostriedok na nastolenie poriadku. Potešenie z neporiadku -- ak vôbec existuje a keď sa tým fenomén správne pomenoval -- je vzburou voči klamnému, tiesnivému, obmedzujúcemu poriadku: voči vláde dospelých nad deťmi, zvyku nad príležitosťou, účelu nad bezúčelnosťou -- nad krásou, hrou, umením, láskou. Ale sám osebe je neporiadok vždy nepríjemný; len nie je vždy tým najnepríjemnejším. Na druhej strane je síce sloboda v okamihu oslobodenia sladká, ale jej následky sú nepríjemné a jej trvanie je vždy ohrozené ľubovôľou a náhodou -- najvážnejšími protikladmi poriadku. Dostojevského Veľký inkvizítor považuje človeka za bytosť preťaženú slobodou a zbavuje toho, ktorý mu pripísal najväčšiu slobodu -- nezávislosť od vlády a nevyhnutnosti, ale aj od želania vládnuť nad dušami druhých -- želania žiť život založený na kategorických imperatívoch.

Po druhé: Veľký inkvizítor založil svoju vládu poriadku z ľudskosti. Cisár Hwang Ti zasa svoj poriadok, "ktorý nazývame Pravým poriadkom a Šťastným poriadkom a Definitívnym poriadkom", vybudoval na túžbe po moci, Adolf Hitler vytvoril svoj koncentračný tábor z čistej neľudskosti (Eugen Kogon súhlasí!). Osobne som zažil len malý každodenný teror poriadku vo vlasti, ten tvrdší, ale menej svojvoľný na fronte. A predsa som nikdy nepovažoval za "poriadok" vojnové právo a svet vodcu davov a slávnostné pochody, nástupy a rituály pozdravu, nadšenie pre uniformitu a "rázny" spev. Očistené umenie a ríšsky snem som považoval za posadnutosť rovnosťou, rovnakým krokom, jednotou. Som presvedčený, že mi predovšetkým bezduchá, mechanická, pompézna zvrátenosť nacistického poriadku ukázala, po akom poriadku vlastne túžim: po poznateľnej miere, vysloviteľnom zmysle, užitočnom napätí. -- Hodnotu spoznáme a porozumieme jej vtedy, keď ju nesmieme mať. "Tučný lokaj nie je veľký muž," vyhlasuje Arnas Arnaeus v "Islandskom zvone" Halldóra Laxnessa, ale: "Bitý otrok je veľký muž, pretože v jeho hrudi prebýva sloboda."

Týmto výkladom pripomínam myšlienku Sigmunda Freuda, ktorý nám -- ako Rousseau -- hovorí, že síce individuálna sloboda je najväčšia v prvotnom stave bez kultúry, ale zároveň pripomína, že existuje sloboda kultúry vyvíjať sa proti samej kultúre. Preto nie je naším najväčším nebezpečím obmedzenie slobody, ale jej uspanie, zabudnutie na našu požiadavku slobody, jej nahradenie požiadavkou spočinutia v kolektíve: masové šťastie, spoločenská úloha, osud národa. "Poriadok namiesto slobody" -- to je pravé zvádzanie totality. Z ľudí sa stanú mravce a čia túžba po slobode to prežije, ten musí byť zlomený a zničený v koncentračnom tábore. Že niečo také je možné, si v roku 1930 Sigmund Freud nedokázal ani len predstaviť. My sme sa však naučili, že ľudí možno dohnať skoro ku všetkému -- nevynímajúc teba ani mňa -- len keď sa to deje dostatočne jemne. Preto sa navzájom vyzývame: Principiis obsta! -- "vyrovnaj sa so všetkými začiatkami!" Aj tými nepravdepodobnými.

VI.

Dlhujem Eugenovi Kogonovi učiniť tak na tomto mieste. Súčasne skúšam pod jeho dohľadom veľmi nevzrušujúci a ešte nejasný "začiatok" v pedagogike a dramatickú koncentráciu (zhustenie) v tom, čo sme si zvykli nazývať "politickou kultúrou". Opatrenia zavedené stanovením štandardu vzdelávania vedú na nesprávnu cestu. "Stanovenie" je nesprávne a "štandard" je nesprávny. Nesprávne je aj začať s tým, čo bolo nesprávne, aby sa to teraz konečne urobilo správne. Škola, to sú v prvom rade ľudia. Nie je to nijaké miesto produkcie, ktoré -- pomenovanie to tvrdí -- sa dá vtesnať do produktu. Jej poslaním nie je "výroba niečoho...", ale "povzbudenie, pomoc, posmelenie k ...". Je miestom, kde strávime väčšinu svojho detstva učením sa toho, čo je dôležité -- tak, aby sme potom boli pripravení na život. Škola je síce výsledkom racionalizácie, ekonomizácie, normovania prirodzených postupov učenia, ale nedá sa ďalej ľubovoľne racionalizovať, konkretizovať, regulovať, keď chce udržať vysoký výkon. Musí prihliadať na rozmanitosť schopností, individualitu žiaka a zodpovednosť vzdelávajúceho sa človeka.

Druhý "začiatok", s ktorým sa chcem popasovať, sa týka oblasti, ktorá existuje len v poriadku a cez poriadok: ide o politiku. Politika nahrádza ľubovôľu -- ľubovôľu mocného, ako aj slabého, ktorá sa nazýva poddajnosť. Obaja musia zachovávať pravidlá, práva a povinnosti, moc je skrotená k vládnutiu a v demokratických pomeroch je dokonca rozdelená rovnomerne: one man/one nation -- one vote, aj keď ten jeden je stokrát -- tisíckrát silnejší ako ten druhý. To je ideál, možno povedať aj: fikcia. Spoločenskú zmluvu nik neuzavrel, ale dohodlo sa, že sa považuje za uzavretú: platí, pokiaľ je človek vierohodne poistený, že sa ňou budú ľudia riadiť. Tento poriadok si zakladá na vierohodnosti.

Kto sa s ním zahráva -- nech je to preto, že má moc, preto, lebo nie je doslova "uchopiteľný", samovražedný terorista, zahráva sa s politikou. Znepokojuje ma, že sa to deje teraz. Checks and balances, ktoré podporujú politický poriadok, začínajú chátrať, menia svoju os. Amerika sa musí vrátiť zo svojej osamelej slobody do spoločného poriadku. Eugen Kogon by (zrejme) neváhal s týmto tvrdením súhlasiť.

Ďakovná reč pri príležitosti udelenia ceny Eugena Kogona mesta Königstein v Taunuse 18. marca 2003

Autor je nositeľ ceny Eugena Kogona

Z Frankfruterhefte 11/2003 přeložili Mária Geisbacherová a Martin Muránsky. Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO