Posledný Romanovec

Na rozdiel od pravoslávia je v katolíckej cirkvi proces svätorečenia pomerne zložitý a život kandidáta sa dôkladne skúma. Mikulášovi by zabránila stať sa katolíckym svätcom všeobecne známa dlhotrvajúca aféra, o ktorej sa píše dodnes. Do jeho blízkosti sa na niekoľko rokov dostala temná postava Grigorija Rasputina, člena extrémnej sekty, ktorá hlásala, že na to, aby si človek zaslúžil Božiu milosť, musí napáchať čo najviac hriechov. Cár sa s Rasputinom radil počas svetovej vojny aj o riadení vojenských operácií, čo malo katastrofálne dôsledky. Kompetentní ruskí činitelia často opakovali podozrenie, že Rasputin je nemecký špión -- cár bol voči tomu hluchý. I preto bol cárov poradca a údajný zázračný liečiteľ za dodnes neobjasnených okolností zavraždený.

Mikuláša však ľavica prezývala "krvavý". A to preto, že počas povestnej krvavej nedele v roku 1905 petrohradských robotníkov, ktorí za spevu nábožných piesní a pod ikonami išli "báťušku cára" prosiť o zmiernenie ich biedy, privítala pred Zimným palácom streľba, ktorej obeťou bolo možno až niekoľko stoviek mŕtvych. Táto udalosť odštartovala prvú ruskú revolúciu.

Februárová revolúcia v roku 1917 zvrhla v Rusku monarchiu. Dočasná vláda presunula cársku rodinu do internácie v Toboľsku na Sibíri. Zároveň sa usilovala vyriešiť problém, ako s ňou naložiť. Najlepším riešením by bol býval exil. Lenže počas svetovej vojny nebolo až také jednoduché odsunúť cársku rodinu do zahraničia. Do úvahy prichádzala iba Veľká Británia, ale jej vláda odmietala poskytnúť cárovi útočisko. Britskí predstavitelia asi veľmi dobre vedeli, prečo v tejto otázke váhajú.

Keď sa k moci dostali boľševici, cárska rodina sa ocitla v Jekaterinburgu, v dome tamojšieho kupca Ipatieva. Internácia sa premenila na väzenie. Podľa niektorých tvrdení vojaci, ktorí strážili cársku rodinu, s ňou zaobchádzali pomerne drsne. Podľa oficiálnej verzie nakoniec o osude rodiny rozhodla okolnosť, že k mestu sa blížili vojská "bielych" a tamojší soviet sa obával, že z cárskej rodiny sa stane symbol, ktorý by zjednotil inak pomerne veľmi rozhádané protiboľševické sily. Preto rozhodol o fyzickej likvidácii cárskej rodiny. Stalo sa tak 16. júla 1918. Neskôr sa našli dokumenty, ktoré dokazujú, že o smrti cárskej rodiny rozhodlo ústredie. Možno diskutovať o tom, či cár predsa len nemal byť postavený pred súd. Napadá mi však iná analógia: na sklonku druhej svetovej vojny partizáni bez súdu popravili talianskeho diktátora Mussoliniho.

Je tu však niekoľko ďalších pikantností. Napríklad, že Ipatievov dom stál až do 70. rokov minulého storočia. Dal ho zbúrať až vtedajší oblastný tajomník KSSS, pretože sa stal pútnickým miestom monarchistov. Ten istý tajomník bol neskôr na pohrebe ostatkov cárskej rodiny, no v inej funkcii, ako ruský prezident a bojovník proti komunizmu. Zaujímavé je, že zhromaždenie ruskej pravoslávnej cirkvi, ktoré rozhodlo o svätorečení cárskej rodiny, zároveň vraj pripustilo interrupcie a klonovanie ľudských bytostí.

Posledný Habsburg

Cisár František Jozef I., ktorý sám seba označoval za "posledného monarchu starej školy", zomrel 21. novembra 1916. Mal 86 rokov. Na trón nastúpil v revolučnom roku 1848 a niesol osobnú zodpovednosť za krvavé potlačenie revolúcie a mnoho popráv bez súdu. Počas celého svojho života sa snažil brániť akýmkoľvek politickým reformám, no vojenské porážky jeho ríše ho niekoľko ráz donútili k ústupkom. K dobru mu však možno pripísať, že sa usiloval zabrániť vypuknutiu svetovej vojny.

Uvedomoval si totiž, že okrem anexie Bosny a Hercegoviny sa mu nepodarilo vyhrať ani jednu vojnu. Cítil, že prichádzajúca vojna môže znamenať nielen územné straty pre ríšu, ale koniec samotnej monarchie. Zámienkou na rozpútanie svetovej vojny bol atentát v Sarajeve, ktorého obeťou sa stal následník trónu František Ferdinand d'Eeste. Ten vedel, že koniec ríše môže spôsobiť neriešená národnostná otázka, preto chcel monarchiu premeniť na federáciu národných štátov a na jej mape sa malo zjaviť aj Slovensko. Jeho smrť uvoľnila miesto cisárovmu prasynovcovi Karolovi.

Historici uznávajú, že Karol bol síce dobrý človek, ale zároveň slaboch. Pravda, charakterizovala ho napríklad nenávisť voči Prusku a poriadkom, ktoré zaviedlo v celom Nemecku, či sympatie voči českému národu. Jeho manželka Zita pochádzala z rodu Bourbon-Parma. Patrila k tomu typu manželiek, o ktorých sa hovorí, že nosia v rodine nohavice.

Slabosť Karola sa prejavila krátko po smrti Františka Jozefa. Hoci mu bolo jasné, že monarchiu treba zreformovať a že rakúsko-uhorský dualizmus ohrozuje jej existenciu, podľahol nátlaku kruhov vysokej maďarskej šľachty a dal sa korunovať za uhorského kráľa, čo bolo signálom, že reformy sa neuskutočnia, ale že po vojne ríša zanikne.

V roku 1917 Zita sprostredkovala tajné rokovania s predstaviteľmi Dohody. Karol dokonca súhlasil s tým, aby sa Francúzsku vrátilo Alsasko-Lotrinsko, no sám požadoval navrátenie Sliezska, ktoré Rakúsko stratilo za vlády Márie Terézie. V Rakúsku sa však nedalo udržať nijaké tajomstvo a keď z Berlína prišla otázka, čo sa to vlastne deje, Karol všetko poprel.

Keď v roku 1918 súhlasil s mierovými podmienkami amerického prezidenta Wilsona, utláčané národy to chápali ako priznanie konca ríše. Napríklad v Prahe bol vyhlásený česko-slovenský štát. Nakoniec revolúcia vypukla aj vo Viedni a bývalý cisár musel so svojou rodinou putovať do exilu. Odchod z krajiny však neznamenal uznanie faktickej situácie. V marci a októbri 1921 sa bývalý habsburský cisár pokúsil o získanie maďarského trónu.

Akosi nechcel pochopiť dve okolnosti. A to, že Československo, Rumunsko a Juhoslávia dali jednoznačne najavo, že nastúpenie Habsburga na uhorský trón by považovali za deklaráciu maďarských snáh obnoviť Uhorsko v pôvodných hraniciach, čo by znamenalo vojnu. Hoci formálne bolo Maďarsko monarchiou, "ríšsky správca" Horthy sám poškuľoval po uhorskom tróne, Karolove dobrodružstvá mu však vôbec neboli po vôli. Usiloval sa bývalému cisárovi vysvetliť, že nechce Maďarsko vtiahnuť do vojny.

Prvého apríla 1922 posledný rakúsko-uhorský cisár predčasne zomrel. Okruh jeho spolupracovníkov sa ho už vtedy pokúsil vyhlasovať za mučeníka. Jeho manželka Zita sa dožila dokonca roku 1989.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO