Vojna nás stavia pred mnoho nepríjemných otázok. Jednou z najznepokojujúcejších je, ako ju môže niekto obhajovať. Nehovorme teraz o politikoch a akcionároch podnikov, ktoré na zabíjaní zarobia - u nich sa tento postoj akosi predpokladá. Zaujímaví sú "obyčajní" ľudia, a masmédiá, ktoré verejnú mienku viac tvoria, ako odrážajú. Ako môže byť pre nich vojna "spravodlivá", "nevyhnutná", či, povedané inak, "dobrá"? Chcem veriť, že nie z dôvodu, že by im predstava smrti prinášala potešenie. Predstavme si, že svet je pekným miestom, kde sú ľudia v podstate dobrí. Len niekedy nechápaví, omylní... Bokom ponechajme aj úvahy o sprisahaní. O politických elitách, ktoré v spolupráci s masmédiami (pritom nespochybňujúc žiadnu z existujúcich väzieb) formujú verejnú mienku podľa svojich potrieb, sledujúc vopred vypracovaný plán. A tak ostáva len veriť, že veria.

Je to možné. Môžu existovať ľudia, ktorí si myslia, že zbrane vytvoria šťastnejší, lepší svet. A sú ochotní viesť džihád voči neveriacim psom - tyranom a teroristom útočiacim na základné kamene našej (vyššej) civilizácie. Pretože práve to odlišuje každého správne konzervatívne mysliaceho demokrata od barbarského mudžahedína - prvý bojuje za "všeľudský pokrok", druhý za návrat do "temného stredoveku". Myšlienka je o to znepokojujúcejšia, že kúsok "svätého bojovníka" sa nachádza v každom z nás. Väčšina z nás verí, že sloboda, demokracia a ľudské práva nie sú len euroamerickými, ale všeľudskými princípmi. Svet by nebol o nič šťastnejší, keby sa ako alternatíva voči zaslepenosti presadil relativizmus. Napriek tomu sa v mene slobody protestuje proti vojne, v mene slobody je tá istá vojna obhajovaná.

Verím, že advokáti vojny nájdu pre ňu veľa dobrých dôvodov. A možno o nich budú ochotní aj diskutovať. Určite si ich však nenechajú spochybniť. Nedovolia, aby pochybnosť vojnu zastavila. To robí ich postoj iracionálnym. Majú skutočné myslenie geta - neschopné prekonať hranice vlastného sveta, neschopné vidieť svet aj inými očami. Nie preto, aby ich názor nekriticky prijali - aby ho jednoducho vzali do úvahy. Obmedzenosť prenesená na špičky rozhodovacieho procesu vedie politiku do bludného kruhu, v ktorom ignorancia nemusí byť súčasťou vopred pripraveného plánu ovládnutia sveta. Môže to byť obyčajná neschopnosť správať sa inak.

Naviac jedinou možnosťou, ako vyhlasovať vojnu za správnu tvárou v tvár všetkým správam o jej "bočných dôsledkoch" (civilné obete, apatia či nenávisť ľudí, nečakane ťažký postup armád), je rezignovať na rozum. A diviť sa spolu s Georgeom Bushom: "Som udivený, že existuje toľko nedorozumení o našej krajine, že nás až ľudia nenávidia... Rovnako ako väčšina Američanov, tomu proste nemôžem uveriť, pretože viem, akí sme dobrí."

Zveřejněno se svolením týdeníku SLOVO