Legitímna môže byť len v dvoch prípadoch. Článok 51 pripúšťa vedenie vojny ako formu individuálnej alebo kolektívnej sebaobrany v prípade napadnutia. Útok na Irak sa však podľa komisie rozhodne nedá chápať ako odpoveď na teroristický útok z 11. septembra. Oprávnenie na vojnu nedala ani jedna zo siedmich rezolúcií, ktoré Bezpečnostná rada (BR) medzitým v boji proti medzinárodnému terorizmu prijala. Druhým legálnym typom vojny sú podľa článku 48 akcie na realizáciu rozhodnutí BR. Rozhodnutie o type akcie -- vrátane vojny -- však patrí podľa toho istého článku len samotnej BR.

Od irackej anexie Kuvajtu prijala BR k Iraku päťdesiatdeväť rezolúcií. Prvá rezolúcia, č. 660 z roku 1990, požadovala okamžité ukončenie okupácie. Jej nesplnením sa Irak vystavoval riziku, že proti nemu BR použije donucovacie prostriedky podľa kapitoly VII Charty OSN. Tá obsahuje odvetné opatrenia od ekonomických sankcií, blokády, až po použitie vojenskej sily. Počas kuvajtskej krízy boli využité všetky možnosti. V novembri 1990 rozhodla BR rezolúciou 678 aj o použití vojenskej sily v záujme oslobodenia Kuvajtu. Na jej základe prebehla operácia Púštna búrka.

Táto rezolúcia, na ktorú sa odvoláva prezident Bush, však podľa analýzy Medzinárodnej komisie právnikov neoprávňuje USA k terajšiemu útoku. Mandát nedáva ani neskoršia rezolúcia 681 z roku 1991, ktorá Irak vyzvala realizovať záväzky vyplývajúce zo zmluvy o zákaze výroby, vývoja a použitia chemických a biologických zbraní z roku 1972. Aj v nej sa hovorí, že v prípade nedodržania bude čeliť akcii podľa kapitoly VII. To však nemožno považovať za automatickú legitimizáciu útoku, pretože o donucovacích prostriedkoch musí rozhodnúť BR. Rada počas ďalších rokov niektoré z nich zaviedla, nikdy však nerozhodla o ďalšej vojne. Od roku 1995 čelí Irak obchodným sankciám, vyhláseným rezolúciou 986 o programe Ropa za potraviny. Podľa rezolúcie 1051 podlieha zvláštnej kontrole všetok jeho dovoz i vývoz.

Vojnu Iraku nevyhlásila BR ani poslednou rezolúciou 1441, ktorá pri neplnení požiadavky na odzbrojenie hrozí, "vážnymi následkami". Výslovne však uvádza, že o ďalšom postupe rozhodne BR OSN.

Nesúhlas s vojnou vyslovila väčšina členov BR. "Členovia BR OSN opakovane vyhlasovali -- a ide o väčšinu členov v Rade -- že by nebolo zákonné schváliť použitie sily práve teraz, keď inšpekcie, vytvorené rezolúciou 1441, vykazujú výsledky," povedal francúzsky veľvyslanec pri OSN Jean Mare de la Sabliere.

Podľa šéfa zbrojných inšpektorov Hansa Blixa i riaditeľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEE) Muhammeda el-Baradeja bolo možné odzbrojiť Irak bez vojny. Blix konkrétne povedal: "Ničenie rakiet As-Samud ukazuje, že Irak pod dohľadom inšpektorov skutočne odzbrojoval. Útok prišiel práve v čase, keď sme viedli kľúčové rokovania o otázke chemických zbraní. Časť dokumentov o antraxe a plyne VX, ktoré sme od Iraku žiadali, sme v posledných dňoch dostali. O odovzdaní dokumentov dokazujúcich iracké tvrdenia o zničení chemických zbraní sme mali rokovať na stretnutí, ktoré sa neuskutočnilo kvôli odvolaniu pracovníkov OSN z Bagdadu." Baradej tiež potvrdil, že Irak v posledných týždňoch s inšpektormi aktívne spolupracoval. Pripomenul, že inšpekcie nedokázali pravdivosť amerických tvrdení o irackej snahe o výrobu zakázaných jadrových zbraní: "Dokumenty predložené USA a Veľkou Britániou sa ukázali ako nedôveryhodné."

Blix odsúdil americké ultimátum i následné začatie vojny ako porušenie všetkých princípov Charty OSN a medzinárodného práva: "Je to po prvýkrát v dejinách, keď nejaký najvyšší predstaviteľ krajiny vyzýva vedenie iného štátu, aby opustilo krajinu. Vojna vedená s týmto cieľom je absolútne neprijateľná." Podľa Medzinárodnej komisie právnikov útok na Irak dokonca mieri na samotnú podstatu OSN.

Vojnové strany obmedzuje medzinárodné právo celým radom pravidiel s cieľom maximálnej ochrany obyvateľstva pred vojnovým utrpením. Kódex dnes tvorí Ženevská konvencia o zmiernení utrpenia obetí vojen a konfliktov z roku 1949 a Dodatkový protokol z roku 1977.

Počiatky úsilia o zavedenie pravidiel na ochranu obetí vojen siahajú do 19. storočia. Na začiatku bol Haagský dohovor o zákonoch a vedení pozemnej vojny z roku 1899. Dohovor zakázal útoky na civilné ciele a nariadil viesť vojenské operácie tak, aby maximálne šetrili civilné obyvateľstvo. V roku 1906 boli jej princípy rozšírené aj na vojny na mori.

Po prvej svetovej vojne boli ustanovenia zapracované do nového Ženevského dohovoru o pravidlách vojny, ktorá v záujme ochrany obyvateľstva spracovávala nové poznatky o predtým neznámych hrôzach vojny, ako je útok zbraňami hromadného ničenia -- napríklad bojovými plynmi. Diplomatická konferencia v Ženeve ho v roku 1929 doplnila o ďalšie tri dohovory -- o ochrane civilných osôb počas vojny, o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a o zlepšení osudu ranených, chorých a stroskotancov ozbrojených síl na mori.

S ohľadom na nové hrôzy, ktoré priniesla druhá svetová vojna -- predovšetkým masové bombardovanie miest, bola zvolaná do Ženevy nová konferencia, ktorá v roku 1949 dohovor doplnila. V roku 1997 ho doplnil Dodatkový protokol. V ňom sa zmluvné strany zaviazali stíhať závažné porušenia dohovorov ako vojnové zločiny.

Na nutnosť ich dodržiavania upozornila prezidenta Busha aj analýza Komisie amerických právnikov, ktorá je poradným zborom Kongresu. Dokument varuje pred metódami boja, ktoré by porušovali medzinárodné dohovory na ochranu civilných obyvateľov. Pripomína zákaz zbraní, munície, materiálu a spôsobu vedenia vojny, ktoré by svojou povahou spôsobili nadmerné zranenia alebo zbytočné útrapy popísané v článku 35 Dodatkového protokolu. Komisia varovala pred nasadením 10-tonovej vojny proti cieľom v obývaných mestách, čo by podľa analýzy ohrozovalo civilistov .

Túto bombu však americké vzdušné sily už v náletoch na Bagdad použili -- prvýkrát v sobotu 22. marca. Medzinárodný Červený kríž následne ohlásil prvých mŕtvych a stovky ranených. Deň na to bola zbombardovaná elektráreň a vodáreň zásobujúca obyvateľov miliónového mesta. Ich napadnutie zakazuje článok 54 Dodatkového protokolu.

Porušenia Ženevských dohovorov sa podľa Inštitútu pre medzinárodné vzťahy vo Viedni Spojené štáty dopustili, už spôsobom, akým vojnu začali. US Army vpadla do Iraku cez demilitarizovanú zónu, ktorú na hraniciach s Kuvajtom ustanovila v roku 1991 OSN. Dodatkový protokol v článku 60 vedenie ozbrojených operácií v demilitarizovaných zónach výslovne zakazuje.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO