Kórejská a vietnamská vojna

Vývoj postoja americkej verejnosti ku kórejskej (1950 -- 1953) a vietnamskej vojne (1964 -- 1975) poukazuje na niektoré zákonitosti, ktoré by mohli fungovať aj v prípade vojny proti Iraku. Aj vtedy sa začala vojna s podporou americkej verejnosti. Časom však nastali zásadné zmeny. Podľa výskumu Gallupovho inštitútu došlo v prípade kórejskej vojny k zlomu názorov verejnosti v decembri 1950, keď počet prívržencov klesol na 39 percent a počet odporcov stúpol na 49 percent -- čo je výrazný rozdiel oproti 66 percentám za a 19 proti v auguste toho istého roku. Odvtedy dosiahol počet ľudí súhlasiacich s vojnou 50 percentnú hranicu iba raz -- v poslednom výskume z januára 1953, teda po nástupe nového prezidenta.

V prípade vojny v Indočíne bol zlom v názoroch verejnosti ešte výraznejší. Prvý výskum Gallupovho inštitútu na túto tému v auguste 1965 uvádza, že vtedy s vojnou súhlasilo 61 percent opýtaných, proti bolo 24. V máji 1967 dosiahol počet podporujúcich naposledy polovicu respondentov -- rovných 50 percent. Proti sa vyslovilo 37 percent. Začiatkom februára 1968 bol počet odporcov po prvýkrát väčší -- 46 ku 41 percent. Nad polovicu sa nesúhlas opýtaných vyhupol v auguste 1968 a udržal sa tam až do mája 1971, keď sa základný súbor týchto výskumov končí. S výnimkou apríla 1970, keď bolo proti vojne iba 51 percent Američanov, v ostatných ôsmich výskumoch sa nesúhlas blížil viac ku 60 percentám. V máji 1971 to bolo až 61 percent, pričom vojnu nepokladalo za omyl len 28 percent ľudí.

V oboch prípadoch vojnu podporovali najmä Američania do tridsať rokov, s vysokoškolským vzdelaním. Najviac nesúhlasu prejavovali zas opýtaní nad 49 rokov a so základným vzdelaním. Pomerne malý vplyv malo prihlásenie sa k Republikánskej či Demokratickej strane. Na začiatku vojen ich síce podporovali viac voliči demokratov, tov šak bolo dané tým, že sa začali počas úradovania prezidentov z ich strany. To isté platí o vyššom súhlase republikánov s vojnou v Indočíne v septembri 1969 -- vtedy nastúpil republikánsky prezident. Zaujímavé je, že v čase kórejskej vojny 55 až 66 percent opýtaných nesúhlasilo s odvolaním generála Douglasa MacArthura. S použitím atómovej bomby však súhlasilo len 28 percent, oproti 60 percentám proti. Jej použitie v prípade konfliktu s Čínou pritom schvaľovalo viac opýtaných, než ich bolo proti.

Klingbergova krivka

Vysvetliť sa dajú tieto zlomy rôzne. Napríklad začiatkom 50. rokov Frank L. Klingberg v článku Historické striedanie nálad v americkej zahraničnej politike rozdelil celé americké dejiny na takzvané introvertné fázy (priemerná dĺžka okolo 21 rokov) a extrovertné fázy (priemerne 27 rokov). Je to vlastne prepočet striedania izolacionistických a expanzionistických nálad u americkej elity a verejnosti. Všetky vojny, s výnimkou vojny za nezávislosť, viedli Spojené štáty v extrovertných obdobiach. Na introvertné nepripadá ani žiadna anexia územia.

Zaujímavé je, že Klingberg predpovedal prechod do introvertnej fázy. Podľa jeho metodiky to malo byť v roku 1967 -- a vtedy skutočne nastal odliv podpory pre vietnamskú vojnu. Nečudo, že ľudia ako Brzezinski vtedy hovorili o "pozoruhodných štúdiách" Klingberga. Ak vychádzame z jeho metodiky, potom v súčasnosti vstupujú USA do vrcholnej fázy intervencionizmu -- teda do obdobia, ktoré je z hľadiska verejnej mienky priaznivé pre začiatok intervencie v Iraku. Táto extrovertná fáza by mala trvať ešte aj v čase prezidentských volieb o dva roky.

Pravda je však zložitejšia ako Klingbergova krivka. Ukazuje sa, že zlom nálad verejnosti vo vzťahu k vojnám v Kórei a Vietname sa spája s poklesom dôvery k prezidentovi. Ešte významnejšou bola v oboch prípadoch konkrétna udalosť. Počas kórejskej vojny americká verejnosť od októbra 1950 počúvala o vstupe čínskych dobrovoľníkov. Názorový zlom potom nastal v decembri toho istého roka. Vo vietnamskej vojne sa v januári 1968, teda mesiac pred začiatkom zlomu v názoroch verejnosti, začala ofenzíva Tet, počas ktorej vojská Frontu národného oslobodenia južného Vietnamu obsadili takmer 70 percent provinčných centier, dočasne tiež mesto Hue a takmer celé veľvyslanectvo USA v Saigone.

Práve v týchto chvíľach začalo byť jasné, že vojny nebudú ani krátke, ani lacné. V oboch prípadoch sa názorová hladina zmenila, keď sa súhrnné americké straty -- teda počet padlých a ranených -- priblížili k magickej hranici stotisíc. Rozštiepenie elity

Podrobné analýzy postojov k vojnám ukazujú, že zlom v názoroch verejnosti na vojnu v Kórei a vo Vietname nastal až vtedy, keď sa rozštiepila americká elita. Až v momente, keď odpor voči vojne začali dávať najavo niektorí kongresmani, predstavitelia Republikánskej i Demokratickej strany a najmä niektoré najdôležitejšie masmédiá, pohla sa i názorová hladina verejnosti.

Pri porovnaní útoku na Irak s vojnami v Kórei a Vietname možno zaznamenať aj niekoľko odlišností. Predovšetkým, vojna sa začína za vlády republikánskeho prezidenta, ktorého spôsob vlády koncom septembra schvaľovalo 57 percent opýtaných, proti bolo 37 percent. V septembri minulého roka s ňou však súhlasilo plných 70 percent. Od polovice roku 2002 rastie priazeň zatiaľ neznámemu prezidentskému kandidátovi Demokratickej strany, od októbra klesá podpora prezidentskej kandidatúre Busha -- vo februári klesla po prvýkrát od 11. septembra 2001 pod 50 percent. Súčasného prezidenta však neohrozuje zahraničná politika, ale predovšetkým ekonomika.

Ako už bolo povedané, intervenciu v Iraku podporuje väčšina americkej verejnosti. Irak neplní požiadavky OSN dokonca podľa 84 percent opýtaných. V tejto situácii sa rozhodujúcou otázkou v posune nálad verejnosti stáva dĺžka vojny a počet obetí na americkej strane -- zdá sa, že ak to bude krátka vojna s malými stratami, nedá sa očakávať, že by vlna protivojnovej nálady zaplavila nadpolovičnú časť americkej verejnosti.

Na druhej strane sa dnešok od predchádzajúcich vojen líši hneď v dvoch smeroch. Protivojnové demonštrácie sa začali v USA ešte pred samotnou vojnou. Ukazuje sa, že v Američanoch stále ešte drieme skúsenosť z Vietnamu. Navyše badať aj vplyv elektronických médií, predovšetkým internetu, ktorý vytvára hodnotnú konkurenciu oficiálnym názorom a slúži nielen ako veľmi dobrý nástroj výmeny informácií medzi ľuďmi s protivojnovými postojmi, ale i na ich organizáciu.

A nielen to. Minulý víkend zverejnili New York Times a Washington Post úvodníky, v ktorých šéfredaktori týchto dvoch najvplyvnejších amerických denníkov zhodne odmietajú vojnu proti Iraku bez mandátu OSN. Ak tieto vplyvné médiá vytrvajú vo svojich postojoch, možno očakávať nielen rast protivojnových nálad, ale najmä výrazné štiepenie americkej politickej elity bez ohľadu na výšku amerických strát.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO