Medzinárodný trestný tribunál bude sídliť v holandskom Haagu. Podľa Rímskej zmluvy z roku 1998 bol ustanovený ako stály trestný súd pre stíhanie páchateľov zločinov proti ľudskosti, genocídy, vojenských zločinov a agresie. Tieto zločiny upravuje medzinárodné právo v súbore medzinárodných zmlúv, ako je Kódex zločinov proti mieru, ktoré vychádzajú z Charty OSN. Normou na posudzovanie trestnosti činov vojakov sú dodnes platné Ženevské konvencie o pravidlách vedenia vojny a o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami z roku 1921.

Kto pôjde pred súd?

Oddnes by sa sudcovia mali zaoberať všetkými najťažšími zločinmi, kodifikovanými v medzinárodných konvenciách, spáchanými po 1. júli 2001. Pod jurisdikciu MTT budú spadať všetci občania -- vrátane politikov a vojakov -- z krajín, ktoré sa pripojili k Rímskej zmluve o Medzinárodnom trestnom tribunáli. Doteraz ju ratifikovalo 89 členov OSN. Medzi nimi i množstvo krajín s režimami pranierovanými za porušovanie ľudských práv, ako Kongo či Rwanda. Najsilnejšie mocnosti -- USA, Rusko a Čína -- sa odmietli jeho právomoci podriadiť.

Z pohľadu reality príprav USA na vojnu proti Iraku sa mnohým javí ako príznačné, že Bush po svojom zvolení odmietol zmluvu predložiť na ratifikáciu do Kongresu, i keď ju jeho predchodca Bill Clinton podpísal už v roku 1998. Bushova vláda sa okrem toho usiluje paralelne dohodnúť sadu bilaterálnych zmlúv, ktoré by mali zaistiť, aby štáty nevydávali amerických občanov na stíhanie pred MTT.

V kruhoch OSN koluje okrídlená narážka, že George W. Bush pri odmietnutí konvencie o MTT "dobre vedel, čo robí, pretože už poznal novú bezpečnostnú doktrínu USA, obsahujúcu prvky ako preventívna vojna, ktoré sú v rozpore s medzinárodným právom". Anekdoty na tému, či bude Bushovi juniorovi po skončení funkčného obdobia poskytovať opateru ochranka Bieleho domu alebo personál niektorej z väzníc v okolí Haagu, sa začali medzi diplomatmi šíriť už v súvislosti so žalobou proti Arielovi Šaronovi. Mimoriadne populárne sa stali po verdikte Najvyššieho odvolacieho súdu Belgického kráľovstva, ktorý rozhodol, že izraelského premiéra možno po skončení mandátu stíhať za masaker civilistov v palestínskych utečeneckých táboroch v Jordánsku v 80. rokoch. Na rozdiel od bežných žalôb síce zvyčajne nie je možné odsúdeného ihneď poslať za mreže, rozsudok však môže znamenať závažné obmedzenie voľného pohybu. Belgicko môže na jeho základe požiadať o vydanie medzinárodného zatykača. S množstvom, nielen európskych krajín, má navyše dohodnuté zmluvy o vydávaní zločincov.

Rokovanie o vojne

Vytrvalý nátlak americkej diplomacie na prijatie rezolúcie, ktorá by mala podľa interpretácie Bieleho domu legitimizovať vojnu proti Iraku, vyznieva popri vyhláseniach o pripravenosti USA ísť do vojny i bez mandátu OSN na prvý pohľad mierne paradoxne. Inú, i keď vo svojich dôsledkoch podobnú, verziu svojráznej interpretácie medzinárodného práva zo strany "koalície odhodlaných" predstavil Tony Blair -- vojna sa dá viesť aj na základe minuloročnej rezolúcie 1441. Tá však vo svojom texte rozhodnutie o vojne, v súlade s Chartou OSN, zveruje do rúk zvláštneho zasadnutia BR. Neobsahuje teda nijaké "skryté automatické spúšťače vojny", čo po jej schválení výslovne potvrdili všetky delegácie členov Bezpečnostnej rady vrátane americkej a britskej. Kvôli úplnosti treba dodať, že podľa Charty by rozhodnutie v otázke vojny mala BR urobiť buď formou rezolúcie -- ktorú musí schváliť deväť z pätnástich členov a nik zo stálych členov ju nesmie vetovať, alebo formou vyhlásenia, ktoré sa prijíma jednomyseľne.

Úsilie "koalície odhodlaných" sa dá podľa diplomatov vysvetliť niekoľkými spôsobmi. Ak by sa v BR OSN podarilo získať minimálne deväť hlasov, i napriek vetu niektorého stáleho člena by sa vláda USA mohla usilovať vlastnej verejnosti predložiť argument o "morálnom práve" na vojnu. Z právneho hľadiska je to tvrdenie úplne falošné. Kombinácia diplomatického tlaku v OSN spolu s vyhrážkami použitia sily zatiaľ prináša na strane Iraku značný odzbrojovací efekt. Každá zničená raketa As-Samúd znižuje potenciálne straty amerických vojakov.

Blamáže s falošnými spravodajskými informáciami o irackých zbrojných programoch, ktoré odhalili zbrojní inšpektori, napovedajú, že rozviedky USA a Británie nemajú o Iraku dostatok kvalitných informácií. Neznalosťou toho, čo by US Army mohlo v Iraku čakať, sa dá vysvetliť i to, prečo Bush vojnu odkladal. Takto nie sú plánovači v Pentagóne schopný ani rámcovo predpovedať, ako dlho by mohla trvať. To je však najkľúčovejšia otázka -- z vojenského, ale i politického hľadiska. Vojna dlhšia ako niekoľko dní, navyše bez mandátu OSN, by Iraku poskytla priestor, aby sa obrátil na Medzinárodný súdny dvor v Haagu.

Medzinárodný spor USA verzus Irak

Medzinárodný súdny dvor je zmocnený rozhodovať spory medzi štátmi. Veľa diplomatov akreditovaných pri OSN v kuloárnych rozhovoroch konštatovalo, že pokiaľ by o akcii proti Iraku nerozhodla BR OSN, šlo by vlastne o medzištátny spor USA verzus Irak. A to v tej najhoršej podobe (ako vojenský konflikt), ktorú zakazuje článok 2 Charty OSN. Už by to teda nebol spor OSN proti Iraku, ako sa ho usiluje interpretovať prezident Bush.

Podľa diplomatických zdrojov sa Washington snaží členov BR dotlačiť k rezolúcii aj preto, že podnet na Medzinárodný súdny dvor by Irak mohol predložiť už teraz. Vzhľadom na koncentráciu amerických a britských vojsk na svojej hranici by sa mohol cítiť ohrozený vojenskou agresiou. Samotné prijatie podnetu by, minimálne do rozhodnutia v neprospech Bagdadu, akúkoľvek legitimizáciu vojny znemožňovalo. Pravdepodobnosť, že by súd jednu zo strán odsúdil, je vzhľadom na to, že ho volí Valné zhromaždenie i BR je asi 50 ku 50.

A po vojne vedenej bez mandátu OSN a dokonca proti rozhodnutiu Medzinárodného súdneho dvora by sa George W. Bush len ťažko vyhol žalobe MTT. Možno by mu pomohla svetová vojna...

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO