Operáciu iniciovala Condoleeza Riceová, Bushova poradkyňa pre otázky národnej bezpečnosti, a je nasmerovaná proti všetkým členom BR (okrem USA a Veľkej Británie) vrátane stálych členov s právom veta. Prednostným cieľom nátlaku však majú byť Angola, Kamerun, Čile, Mexiko, Guinea a Pakistan, teda nestáli členovia, ktorí doteraz deklarovali len mierny odpor voči americkej politike, alebo tvrdili, že sú nerozhodnutí.

Nepriateľský akt voči OSN

Diplomatické misie členských štátov vzniesli proti americkým metódam ostrý protest. Podľa mnohých diplomatov je to nepriateľský akt voči OSN. Proti špionáži sa rozhodne postavil aj generálny tajomník Kofi Annan. Považuje ju za porušovanie Charty OSN, ktorá výsady a imunitu zástupcov štátov na pôde OSN výslovne zakotvuje. Ako porušovanie medzinárodného práva odsúdil špionáž aj predseda Valného zhromaždenia Jan Kavan. Pripomenul, že chránené postavenie diplomatov kodifikovala z podnetu VZ OSN Dohoda o diplomatických stykoch, podpísaná na Medzinárodnej konferencii vo Viedni v roku 1961.

Najnovší škandál so špionážou je aj nie je prekvapivý. Diplomatov dislokovaných na svojom území sleduje asi každá krajiny. Ani v dejinách OSN to nie je prvý prípad. Krátko po založení OSN vyšlo najavo, že tajné služby USA sledovali diplomatov už na konferencii Spojených národov v San Franciscu v roku 1945. Po ospravedlnení Washington prisľúbil, že sa podobných praktík ako hostiteľská krajina OSN zriekne.

Terajší prípad je jedným z mnohých sľubov, ktoré Bushova vláda porušila. Stačí si len spomenúť na Kjótsky protokol, ktorý G. Bush odmietol predložiť na ratifikáciu do Kongresu. Odstúpenie od Zmluvy o obmedzení protiraketovej obrany (ABM), či odmietnutie Zmluvy o Medzinárodnom trestnom tribunáli sú ďašími z tohto radu.

Za zmienku stojí i Ženevská konvencia o pravidlách vedenia vojny a zaobchádzaní so zajatcami. Na jej porušovanie v súvislosti s osobami zadržiavanými na základni Guantanamo pre podozrenie z členstva v al-Káide upozornila Amnesty International (AI). Nik pritom nepochybuje, že by páchatelia teroristických činov mali byť riadne potrestaní. Pred samotným trestom však musia byť usvedčení spravodlivým súdom. Podľa Deklarácie OSN o právach človeka má každý obvinený právo na spravodlivý proces vrátane práva odmietnuť vypovedať, možnosť právnej rady a zastúpenia. AI vo svojej minuloročnej správe o stave dodržiavania ľudských práv upozorňuje, že na väznenie človeka obvineného z terorizmu by nemalo stačiť menej dôkazov než na väznenie zlodeja. Ako teda chápať informácie, že americké tajné služby plánujú pri výsluchu zadržiavaného Chálida Šajcha Muhammada, údajného muža číslo 2 v al-Káide, používať v záujme získania informácií všetky metódy, vrátane odopierania spánku? Nie sú Spojené štáty viazané Zmluvou o zákaze mučenia?

Prekvapujúce na novej špionážnej kauze je predovšetkým to, že sa na verejnosti objavil oficiálny dokument vysokého vládneho predstaviteľa. O inštrukciách a hláseniach tohto typu sa zvyčajne takto otvorene nehovorí. V citlivej oblasti, akou špionáž proti OSN je, je utajenie o to prísnejšie. Aj preto, aby aktérov nemohol v prípade prezradenia nik usvedčiť.

Veľa, najmä arabských, diplomatov v OSN sa domnieva, že dokument neprenikol do tlače náhodou, ale ako riadený krok -- s cieľom zvýšiť tlak na váhajúcich členov BR. A ukázať, že Washington sa v spore s Irakom nezastaví pred ničím. Ani pred medzinárodným právom či Chartou OSN. Špionážny škandál je len špičkou americkej medzinárodnej politiky, ktorá sa teraz vynorila nad hladinu. Dôvodom je kľúčové hlasovanie o rezolúcii. Pod hladinou, kam verejnosť nevidí, možno, napríklad v kuloároch OSN, vidieť oveľa pestrejšiu paletu americkej zahraničnej politiky. Patria tam praktiky ako korupcia, vyhrážky, vydieranie, ktoré poznajú asi všetci, čo videli filmy o Al Capponem. Ani v tom nerobí George W. Bush nič nové. Zdá sa, že sa vzhliadol v roli Cézarov a tiež by rád diktoval svoju vôľu celému svetu.

Gangsterské metódy

Názorným príkladom spôsobu americkej zahraničnej politiky je vývoj situácie okolo žiadosti o poskytnutie tureckých vojenských základní pre útok na Irak. Stručne to možno popísať slovami: "Dajte nám, čo potrebujeme na vojnu, a my vám možno zaručíme časť úverov, ktoré si budete musieť vziať na pokrytie škôd, ktoré vám kvôli tejto vojne vzniknú." Možno sa čudovať, že turecký parlament žiadosť neschválil? Za prenájom základní nehodlali USA platiť nájomné. Prisľúbili len investície do obnovy infraštruktúry základní tak, aby na nich mohla operovať americká technika. Čo je dosť sporná protislužba. Predovšetkým ak vezmeme do úvahy, že podľa doterajších skúseností budú asi Američania žiadať, aby základne smeli používať aj po vojne. Dislokácia jednotiek US Army sa vo vypätej medzinárodnej situácii nedá považovať ani za vojensko-bezpečnostnú výhodu. Americké vojská nemajú prísť, aby pomohli čeliť eventuálnemu útoku zo strany Iraku. Naopak, otvorene sa hovorí o útoku na Bagdad. Turecko by sa tým prirodzene vystavilo nebezpečenstvu prípadných irackých raketových protiúderov.

Názorný je prístup Spojených štátov k otázke finančných kompenzácií. Turecko, trpiace dôsledkami minuloročnej menovej krízy, žiadalo tridsaťmiliardovú pomoc pri sanácii škôd, ktoré jeho ekonomika v dôsledku vojny utrpí. Vzhľadom na jej previazanosť na ekonomiku Blízkeho a Stredného východu nejde o nijako prehnanú čiastku. Len stratu v turistickom priemysle, ktorá sa začína prejavovať už teraz, odhaduje Rozvojový program OSN (UNDP) na 20 až 50 miliárd dolárov ročne. Závisí to od toho, či sa v prípadnej vojne použijú zbrane hromadného ničenia. Podobne negatívny vplyv na tureckú ekonomiku majú i vysoké ceny ropy súvisiace s pripravovanou vojnou. Aj samotné priame škody, ktoré by vojna mohla napáchať napríklad na tureckej infraštruktúre, presahujú požadovaných 30 miliárd. Odhady expertov OECD hovoria až o 70 miliardách. Nehovoriac o stratách na životoch a ľudskom utrpení. Washington však ponúkol len záruky na pôžičky Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, a to iba do výšky 15 miliárd USD.

Neprijateľnosť návrhu kontrastuje s čiastkou, ktorú Spojené štáty hodlajú minúť na vojnu. Prezident Bush požiadal Kongres o 90 až 100 miliárd USD na vojenské operácie a následnú okupáciu Iraku. Federálny rozpočet získa peniaze po schválení vydaním dlhopisov.

Aj tým sa dá vysvetliť pritvrdenie amerického nátlaku na členov BR. Washington stráca vo svete kredibilitu. Vzhľadom na národohospodárske výsledky Bushovej vlády, ktoré charakterizuje rekordný nárast rozpočtového deficitu, štátneho dlhu i dosiaľ nevídanú priepasť obchodnej bilancie, sa nemožno čudovať, že o sľuboch a výhodách vzájomného obchodu už nik, okrem Španielska, počuť nechce. Zvlášť po tom, čo sa väčšina členov Svetovej obchodnej organizácie v kauze jednostranného zavedenia dovozných ciel na oceľ -- vyhlásených Georgeom Bushom -- presvedčila, že i po mnohých kolách liberalizácie svetového obchodu ťažia z výhod najmä Spojené štáty.

Služobne starších diplomatov v OSN už ani neprekvapujú informácie o vyhrážkach delegátov USA voči nestálym členom BR, ktorí v rámci kuloárnych rozhovorov pripomínajú, že hlasovanie Jemenu proti útoku na Irak v roku 1991 bolo najdrahším "nie" v jeho histórii. Dnes sú však účinky takejto politiky diskutabilné. Vyškrtnutie niektorej krajiny zo zoznamu americkej rozvojovej pomoci, ako sa to stalo Jemenu, sa v konečnom dôsledku môže obrátiť proti Washingtonu samotnému. Nielen v tom, že vyhrážky príslušnú vládu len utvrdia v jej postoji. V takto "potrestanej" krajine navyše vzrastú protiamerické nálady. A v dôsledku chudoby i počet dobrovoľníkov ochotných ísť do podobných samovražedných akcií, ako boli útoky z 11. septembra 2001. USA by stratili aj ekonomicky, lebo ich firmy tak prichádzajú o kontrakty, ktoré za peniaze z rozvojovej pomoci zvyčajne realizujú.

Partnerstvo EÚ ako nádej na mier

Nádejou je v tomto smere Európa. Rozvojovú pomoc poskytuje tak EÚ, ako aj jednotlivé členské krajiny. Spoločný vplyv EÚ je s 13,5 percentami akcií Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky dokonca väčší ako Spojených štátov s 11 percentami. Príklon týchto krajín k "starej dobrej Európe" preto nie je vôbec paradoxný. Európania ponúkajú aspoň toľko, ak nie viac ako Američania. Bez hrozby vojny a strát z nej plynúcich. A najmä bez hrozby toho, že sa dotyčná spojenecká krajina sama stane onedlho terčom útoku USA v ich honbe za svetovládou.

Rovnakým motívom sa dá vysvetliť i turecké parlamentné "nie". Ukazuje sa, že USA nemajú Ankare v podstate čo ponúknuť. Zatiaľ čo priklonenie sa k Francúzsku a Nemecku môže otvoriť doposiaľ zablokované dvere do EÚ. Ak však turecká armáda, ktorej náčelník Hilmi Özkök verejne deklaruje podporu rozmiestnenia amerických síl, medzitým neurobí vojenský prevrat. O tom, že by ho Washington v záujme svojej vojny proti Iraku podporil, nemožno pochybovať. Aj keby pri ňom zahynuli tisícky civilistov. Podobne podporovali mnoho iných krvavých vojenských diktatúr v "spojeneckých" krajinách Latinskej Ameriky a Ázie. Vrátane Saddáma Husajna.

Dúfajme však, že sa nič podobné nestane. Verme, že sa podarí odvrátiť vojnu proti Iraku a že problém zbraní hromadného ničenia sa vyrieši pomocou inšpektorov. Vojna nie je nikdy nevyhnutná. Najmä nie teraz, keď šéf inšpektorov Hans Blix vyhlásil, že "Irak počas posledného mesiaca aktíve spolupracuje". Za mierové riešenie by mohla hovoriť i skutočnosť, že Kongres USA odhlasoval Bushovi jeho kontroverznú daňovú reformu, na ktorú vďaka irackej kríze na stránkach novín veľa miesta neostávalo. Teraz by už zasa na chvíľu nemusela titulné stránky novín zapĺňať vojnová tematika. Voľby prezidenta USA sa však blížia.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO