Najlepší vek na krku, trvalé bydlisko na internáte a v hlave začína pípať budík, oznamujúci, že o chvíľu už bude naozaj neskoro. Čo však s tým, keď je vám v podstate fajn a nemáte chuť zúčastňovať sa celosvetovej hystérie zakladania rodín a plodenia potomkov?

Táto skaza postihla tridsiatnika Dizzyho, zarytého nihilistu, ktorému je proces socializácie úplne ukradnutý. Jeho nepísaným krédom je žiť život na voľnobeh, týmto štýlom sa však dá dlhodobo pohybovať jedine z kopca. Dizzy si to mimovoľne uvedomuje, no proti realite si vytvoril kvalitnú izoláciu porovnateľnú s atómovým krytom. Internát je preňho vákuom, ktoré ho chráni pred zhubnými vplyvmi spoločnosti, skutočnými problémami, izoluje ho od životného štýlu drvivej väčšiny jeho rovesníkov. Dizzyho svet tvorí komúna tvorená jeho izbou, večne hundrajúcou upratovačkou a skupinou kamarátov podobného razenia. Tento mikrosvet je preňho určujúci -- čo sa deje za bránami internátu, predsa nikoho nezaujíma. Idylku však naruší príchod cudzieho elementu do jeho teritória -- mladého cieľavedomého študenta Marka.

Dizzy ťažko zakrýva znechutenie, no votrelca na svojom piesočku nakoniec akceptuje. Aké je však jeho prekvapenie, keď sa do kráľovstva jeho izby pridá aj Markova tehotná priateľka. Dizzy je prinútený vnímať existenčné problémy mladého páru a teda ich konfrontovať s vlastným životom. Hrozbu reality ešte viac zhmotní Dizzyho dlhoročná priateľka, túžiaca práve po tých hodnotách, ktorých sa on stráni ako krtko slnečného svetla. Nastáva teda kríza. Ako sa rozhodnúť? Podvoliť sa všeobecnej vôli väčšiny a stať sa plnohodnotnou súčasťou spoločnosti? A načo vlastne? Má význam pachtiť sa za rozmermi ideálnej rodiny, dosahovať úspech za úspechom, zlepšovať si postavenie vo výplatných tabuľkách? Hrdina odpovedá svojsky: "Ak by takto neblbli ľudia, blbli by tak morskí krabi." Z jeho odpovede sa dá vyčítať isté zmierenie sa so situáciou, otázne však je, do akej miery. Hrdina stojí pred dôležitým rozhodnutím, o ktoré vlastne ani nemá záujem.

Krátky, vtipný, s posoltvom

Vhodne zvolená čiernobiela farba dodáva snímke kontrast a pútavosť. Dlhé zábery a redší strih vytvárajú dojem dokumentárnosti, zobrazovania reality. Jednoznačne treba vyzdvihnúť herecké výkony, na ktorých film stojí (rozhodne nepadá). Ich viacrozmernosť a najmä prirodzenosť im postavy zo slovenských filmov posledného obdobia môžu len ticho závidieť. Je na zamyslenie, v čom to spočíva. Žeby slovenskí scenáristi neboli schopní vytvoriť prirodzené postavy? Ťažko uveriť. V prostredí našej kinematografie chýba film, ktorý by bol vtipný a zároveň by niečo divákovi tlmočil -- a výsledok by nevyzeral ako predstavenie putovného bábkového divadla.

Základný výrazový prostriedok -- absurdita

Hlavná postava, bohémsky založený flákač Dizzy, to má v hlave viac-menej jasné. Načo sa naháňať za kariérou, keď môže hrať karty a dobre sa opiť. Jan Cvitkovič vytvoril dominantnú postavu svojrázneho filozofa, ktorý k životu nepotrebuje nič, než dlhý spánok a krátku opicu. Postava získava na bohatosti vďaka typickému absurdnému humoru, ktorý filmu dodáva šmrnc. Dizzy je predstaviteľ vekovej kategórie, ktorá sa nutne ocitá na nástupišti a rozmýšľa, ktorý spoj si vybrať a či sa vôbec oplatí niekam sa pohnúť. Dizzy túto dilemu rieši počas celého filmu, výsledok je, samozrejme, nejasný, ale čo iné ste mohli očakávať. Otáznik na konci filmu je asi najvhodnejším riešením. Ostatné postavy slúžia v podstate len na dokreslenie prostredia a zvýraznenie jedinečnosti hlavného hrdinu, zo svojej osobitosti napriek tomu nič nestrácajú.

Celým filmom sa tiahne myšlienka, že nie je všetko také, ako sa zdá. Dizzyho spolubývajúci Marko je komickou postavou, ktorá v sebe skrýva nečakané vlohy -- uňho sa táto nejednoznačnosť prejaví príchodom tehotnej priateľky. Dovtedy by ste mu nehádali viac než pätnásť rokov a posadnutosť elektrickými obvodmi. Charaktery postáv sú založené na zmesi absurdnosti a náznaku životnej tragédie, respektíve ich budúceho zložitého údelu. Filmom prechádzajú rozličné komické postavičky, ktoré pôsobia dojmom živých karikatúr. Záverečný rozhovor dvoch kamarátov o basketbalovej lopte a čínskych pumpičkách je jedným z vrcholov snímky, pripomína Kaurismäkiho "školu".

Absurdita je základným výrazovým prostriedkom, na ktorý tvorcovia stavili. Môžeme povedať, že s úspechom, pretože nikde nepôsobí samoúčelne, vždy má hlbší význam. Veľkým plusom autorov je, že snímka nepôsobí povrchne, nesklzáva do lacnej grotesky a prázdnych gagov. Burgerovi sa podarilo celý film udržať na jednej línii, čo len potvrdzuje kvalitu diela. Voľnobeh patrí medzi filmy, ktoré diváka rozosmejú, prinútia ho zamyslieť sa a pritom hravou formou rozprávajú o extrémne zložitých situáciách, do ktorých sa človek ako tvor spoločenský nutne dostáva.

Namiesto záveru použijem asi najhlbšiu filozofickú pravdu o živote, ktorá je vo filme použitá: "Ak sa otočíš ako chceš, zadok máš vždy vzadu."

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO